V programovom hesle „Už je nový svet, dosiaľ boli pánmi šľachtici, ale teraz nimi budú roľníci.“ bola revolučná túžba ľudu po novom, spravodlivom spoločenskom zriadení.

Ako sa viedenský dvor vysporiadal s povstaním?

Panovník František I. na zvládnutie situácie vymenoval za osobitného komisára baróna Ignáca Eötvösa. Armáda pod jeho velením v lete povstanie potlačila za účasti 52 stotín vojska z deviatich peších plukov. Do povstaleckých stolíc vláda sústredila vojsko, vyhlásila štatárium a zostavila štatariálne služby. Do 8. novembra, keď panovník vydal zákaz ďalšieho trestania smrťou, popravili na šibenici 119 povstalcov a uväznili celé stovky, čo vysoko prevyšovalo obete povstania – medzi feudálmi bolo 24 obetí (z nižšej šľachty, dôstojníkov, kňazov, úradníkov a nájomcov majerov). Okolo 40 000 poddaných, medzi nimi i mnohé ženy a deti odsúdili za účasť v povstaní sčasti do žalárov, prevažne však na dereš. Okrem toho roľníci povstaleckých obcí museli uhradiť pánom škody vzniknuté povstaním, vydržiavať vojsko a pod. Prečo bolo povstanie neúspešné?

Napriek mohutnej sile 40 000 vzbúrených poddaných z viac ako 150 obcí feudálna moc povstanie rýchlo udusila. Povstalci konali skôr živelne než s premysleným zámerom. Pod akousi programovou výzvou „vyhubiť všetkých pánov“ útočili na pánske zámky, trestali nielen šľachticov, ale aj panských úradníkov, krčmárov a kňazov, prisluhujúcich feudálom. Z nepripravenosti a živelnosti tiež vyplynulo, že povstanie nevypuklo naraz na celom území, ale prehnalo sa ako požiar nad jednotlivými obcami. Takto asi za mesiac od vypuknutia povstania boli zlomené aj posledné pokusy odporu. Povstanie nemalo jednotné vedenie ani koordináciu, skôr sa spontánne spájali niektoré susedné oblasti. Na ich čelo sa postavili miestni vodcovia - richtári (Michal Pavúk zo Žipova, Ján Gajdoš z Markoviec, Michal Štefanov z Falkušoviec, Ľudovít Hanza z Jastrabia a ďalší) alebo chudobní zemania (Peter Tašnády z Malých Raškoviec, Ladislav Kováč z Budkoviec, Ján Váli z Kopčian). Nemohlo sa rozvinúť v skutočnú „revolúciu nevoľných roľníkov“ a zvíťaziť, lebo roľníctvo ešte nenašlo vedúcu triedu – hegemóna. Meštianstvo nebolo zrelé na takúto úlohu a povstaniu nepomáhalo, ba naopak, aktívne vystupovalo proti nemu. Roľnícki povstalci našli síce pomoc v mestskej chudobe a banskom robotníctve, ktoré sa zúčastnilo na povstaní, ale ani ono nebolo zrelé (početne, organizačne a ideologicky) na úlohu vodcu úspešnej revolúcie.

Aký význam malo východoslovenské roľnícke povstanie v rámci dejín Uhorska?

Povstanie ukázalo neodkladnosť riešenia roľníckej otázky, ktorá sa potom pevne zakotvila v programe reformného hnutia vedeného strednou šľachtou.