Pod tlakom povstania uhorský snem vyniesol v rokoch 1832-1836 niekoľko opatrení zmierňujúcich niektoré služobnosti poddaných a v roku 1840 odhlasoval zákon o možnosti výkupu z poddanskej závislosti, ale iba so zvolením zemepána. Povstanie otriaslo legendu o nedotknuteľnosti panstva a večného odsúdenia ľudu k poddanstvu, robote a pokore. V tomto smere pôsobil jeho ohlas ako spravodlivej vojny poddaných proti pánom aj v ostatných oblastiach krajiny, dvíhal vieru ľudu v skoré oslobodenie z poddanstva a jeho sebavedomie i triedny odpor k feudálnemu ujarmeniu. Povstanie východoslovenských roľníkov zohralo takto svoju pokrokovú historickú úlohu a svojím vplyvom prispelo k rozkladu feudalizmu v Uhorsku. Môj záver:
Východoslovenské roľnícke povstanie bolo veľmi dôležitým vystúpením poddaného ľudu proti feudálnemu útlaku. Ukázalo pevnú vôľu ľudu v boji proti tomuto vykorisťovaniu a tiež jeho solidaritu – bojovali vedľa seba Slováci, Maďari, Ukrajinci, Nemci. Poddaní žili v tej dobe v hrozných podmienkach a vlastne pracovali viac na zemepánov ako na seba, preto je pochopiteľné, že ich nespokojnosť vyšla na povrch tak mohutne a živelne. Pokladám však za škodu, že prebehlo tak nejednotne a povstalcom občas unikal pôvodný cieľ povstania – zbaviť sa feudálnej závislosti, ale do popredia sa dostávalo bezhlavé rabovanie a vraždenie. Pod jednotným vedením sa mohla táto v podstate lokálna vzbura rozrásť na celouhorskú protifeudálnu revolúciu a tak by sa mohli dosiahnuť významnejšie reformy, ktoré by aspoň sčasti splnili očakávania roľníkov.