Prečo vypuklo východoslovenské roľnícke povstanie, zvané aj cholerové? Bola skutočným dôvodom šíriaca sa cholerová epidémia?

Hlavné príčiny východoslovenského povstania vyplývali z celkového nahromadenia hospodárskeho a sociálneho útlaku poddaných, bezprostredne zo zásahov feudálov, zhoršujúcich vo zvýšenej miere životné pomery roľníctva práve na východnom Slovensku. Zvlášť tvrdo ich v tejto oblasti zasiahlo zaberanie pôdy pomocou sceľovania a regulácií pozemkov, ďalej nesprávna kvalifikácia akosti pôdy a s ňou spojené nespravodlivé zvyšovanie daní.
Urbárska pôda, ktorá bola hlavnou živiteľkou roľníctva a na ktorej spočívali všetky krajinské a stoličné dane, naturálne a robotové povinnosti voči zemepánom a cirkvám tvorila vo východoslovenských stoliciach len 17 – 18 % všetkej úžitkovej pôdy. Počet želiarov a podželiarov, t.j. prakticky bezzemkov, tvoril tu už takmer polovicu poľnohospodárskeho obyvateľstva. Aj medzi urbárskym roľníctvom prevládala chudoba. Preľudnenie východoslovenskej nížiny, kde masy bezzemkov nemali možnosť odpútať sa od poľnohospodárstva, umožnilo tu rozbujnenie rôznych polofeudálnych metód pripútavania a vykorisťovania. Preto so silnejúcim zbedačovaním roľníctva, ktoré dosiahlo kritické rozmery, mimoriadne vzrastala aj jeho nespokojnosť a nenávisť voči vrchnosti a jej pomáhačom. Prudko napätú situáciu ešte zvýšila neúroda v roku 1830. Revolučný protifeudálny duch tohto obdobia prežíval v mysliach mnohých poddaných a čakal len na príhodnú chvíľu, aby podnietil k revolučným činom. Takouto celkom neočakávanou okolnosťou, ktorá prispela k výbuchu povstania a v mnohom ovplyvnila aj jeho priebeh, bola cholerová epidémia.

Čo je cholera a odkiaľ sa šírila epidémia?

Cholera je akútne prudko prebiehajúce hnačkové ochorenie so zvracaním. Následkom dehydratácie môžu nastať svalové kŕče a obehové zlyhanie. Prenáša sa kontaminovanou vodou a potravinami, kontaktom s chorým človekom a s predmetmi ním kontaminovanými. Ochorenie trvá spravidla 3 - 7 dní.
Epidémia sa rozšírila z Ázie a po vypuknutí poľsko-ruského konfliktu sa preniesla až k hraniciam východného Slovenska. Viedenská vláda i miestne úrady robili opatrenia, aby zabránili preniknutiu epidémie do Uhorska. Tie však nepomohli a na jar 1831 sa cholera začala nezadržateľne šíriť najprv na východnom Slovensku a do jesene sa prehnala po celom Uhorsku. Do 9. augusta 1831 ochorelo v Uhorsku 19 175 ľudí, z ktorých asi tretina zomrela.

Cholera postupne zasiahla v Uhorsku 4 665 obcí, ochorelo 538 337 osôb, z ktorých do konca marca 1832 zomrelo 237 407. Zomierali najmä hladom vysilení poddaní roľníci.

Aké mali následky proticholerové opatrenia úradov?

Po prvých výskytoch nákazy začali úrady robiť rozličné sanitárne opatrenia. Predovšetkým sa zakázal pohyb obyvateľstva. Toto opatrenie v čase začínajúcich sa letných prác znemožnilo chudobnému roľníctvu a bezzemkom zabezpečiť si celoročnú obživu. Rôzne sanitárne akcie ako bolo chlórovanie studní, rozdávanie liekov, kopanie spoločných hrobov a pod., ktoré sa robili v mnohých obciach ešte pred výskytom cholery, a to zaužívaným feudálno-vrchnostenským komandovaním a bez primeraného vysvetlenia obyvateľstvu, mysle ľudí ešte viac rozbúrili. Keď napriek tomu cholera vypukla, medzi ľudom sa začala šíriť fáma, že cholera neexistuje a že páni trávia ľud. Povesť o travičstve sa stala zápalnou iskrou na výbuch povstania. Bolo povstanie pripravované a organizované ešte pred príchodom cholery?

Na východnom Slovensku nachádzame stopy určitých príprav povstania. Ich organizátorom bol Peter Tasnády z Malých Raškoviec, príslušník liberálne až revolučne zmýšľajúceho drobného zemianstva, rovnako postihnutého rozpínavosťou veľkostatkárov. Cieľom Tasnádyho plánov bolo pod vedením drobnej šľachty vyvolať ľudové povstanie a s jeho pomocou sa zmocniť majetkov aristokracie. Prívrženci Tasnádyho sa podľa všetkého podieľali na vzniku a rozširovaní fámy o ruskej pomoci povstaniu, podľa ktorej malo do Uhorska vtrhnúť ruské vojsko a podobne ako v Poľsku oslobodiť poddaných od nadvlády zemepánov a pravdepodobne šírili aj tzv. “travičské správy“. Zrejme s Tasnádyho okruhom súvisí aj nejasná organizácia Hornouhorská roľnícka konfederácia, ktorá mala na východnom Slovensku pripravovať povstanie. Skutočná účasť na pripravovaní a riadení povstania však nie je známa a podľa živelnosti povstania aj málo pravdepodobná, aj keď sa sám Tasnády na niektorých povstaleckých akciách v okolí Michaloviec zúčastňoval.

Aký bol priebeh povstania v jednotlivých oblastiach východného Slovenska?

Prvé nepokoje vznikli v Košiciach, kde 19. júla 1831 prišlo k väčšiemu pobúreniu ľudu proti násilnému podávaniu liekov. Správa o košických nepokojoch sa rozšírila po okolí. V obci Kerestúr ( 25.júla ) obyvatelia vyhnali zdravotného komisára i panské úradníctvo, potom odopreli ísť na robotu a plniť si ostatné poddanské povinnosti. Susedné obce nasledovali jeho príklad.

Začali sa tu objavovať heslá ako : „Neni župy, nerozkazujú páni, ale chudobní ľudia budú rozkazovať!“
Masový charakter začalo nadobúdať povstanie v Zemplínskej stolici po vypuknutí vzbury v Žipove ( 31. júla ) neďaleko Trebišova. Na čele žipovskej vzbury stál Michal Pavúk, viackrát zvolený richtár obce. Jeho zásluhou získali tu ľudové pohyby cieľavedomejší protifeudálny charakter a zo Žipova sa riadil spoločný postup viacerých obcí proti pánom. Súčasne s revolučnými pohybmi v okolí Trebišova povstalo poddané roľníctvo aj v michalovskom okrese. Hlavným cieľom tu bolo obsadenie dočasného stoličného sídla v Malčiciach. K tomu však nedošlo, lebo pri prevážaní zajatých pánov do Trebišova oddiely povstalcov prepadlo vojsko, ktoré potom ( 5. augusta )udusilo povstanie aj v okolí Trebišova .
V Zemplínskej stolici malo povstanie najprudší priebeh v okolí Vranova. Vyznačovalo sa masovosťou a spoločným postupom viacerých obcí. Povstalci zabrali a vyplienili šľachtické kúrie, kaštiele a fary. Povstanie nemalo nacionálne pohnútky, zúčastnili sa na ňom slovenskí, ukrajinskí, maďarskí a nemeckí roľníci, ktorí chceli priamo fyzicky odstrániť pánov bez ohľadu na ich národnosť a likvidovať aj nenávidenú stoličnú správu. Povstalo tu okolo 30 obcí. V 15 obciach v okolí Vranova bolo zničených 40 panských budov a 13 osôb bolo nemilosrdne zabitých. Povstanie v Zemplínskej stolici sa podarilo potlačiť až 12. augusta silou niekoľkých stotín vojska. Zo Zemplínu sa povstanie prenieslo na Spiš. Príčiny povstania tu boli rovnaké ako na Zemplíne a na strane roľníkov bojovalo aj tamojšie banské robotníctvo a mestská chudoba. K najväčším vzburám došlo v poddanských obciach grófa Karola Csákyho, a to pre olupovanie roľníkov o pôdu pri sceľovaní pozemkov a pre vysoké povinnosti. Vojenské operácie proti povstalcom na Spiši začali 12. augusta.
K väčším i menším nepokojom dochádzalo nielen v oblastiach susediacich s povstaleckými stolicami – Zemplínskou a Spišskou, v Abovskej, Šarišskej, Gemerskej a Liptovskej stolici, ale aj vo Zvolenskej, Tekovskej, Novohradskej stolici, v Turci a inde. Rozšíreniu povstania na celé Slovensko a možno i Uhorsko zabránilo to, že samo povstanie na východnom Slovensku prebehlo živelne.

Čo očakávali východoslovenskí roľníci od povstania?

Vzbúrení poddaní odopierali panské roboty, pretože sa chceli zbaviť pánov, a tým aj neznesiteľných feudálnych tiarch, vykorisťovania a útlaku. Túžili slobodne žiť na svojich majetkoch, ba ozývali sa aj heslá o delení pôdy. Očakávali od udalostí nový, lepší život, život bez pánov a utláčateľov.

V programovom hesle „Už je nový svet, dosiaľ boli pánmi šľachtici, ale teraz nimi budú roľníci.“ bola revolučná túžba ľudu po novom, spravodlivom spoločenskom zriadení.

Ako sa viedenský dvor vysporiadal s povstaním?

Panovník František I. na zvládnutie situácie vymenoval za osobitného komisára baróna Ignáca Eötvösa. Armáda pod jeho velením v lete povstanie potlačila za účasti 52 stotín vojska z deviatich peších plukov. Do povstaleckých stolíc vláda sústredila vojsko, vyhlásila štatárium a zostavila štatariálne služby. Do 8. novembra, keď panovník vydal zákaz ďalšieho trestania smrťou, popravili na šibenici 119 povstalcov a uväznili celé stovky, čo vysoko prevyšovalo obete povstania – medzi feudálmi bolo 24 obetí (z nižšej šľachty, dôstojníkov, kňazov, úradníkov a nájomcov majerov). Okolo 40 000 poddaných, medzi nimi i mnohé ženy a deti odsúdili za účasť v povstaní sčasti do žalárov, prevažne však na dereš. Okrem toho roľníci povstaleckých obcí museli uhradiť pánom škody vzniknuté povstaním, vydržiavať vojsko a pod. Prečo bolo povstanie neúspešné?

Napriek mohutnej sile 40 000 vzbúrených poddaných z viac ako 150 obcí feudálna moc povstanie rýchlo udusila. Povstalci konali skôr živelne než s premysleným zámerom. Pod akousi programovou výzvou „vyhubiť všetkých pánov“ útočili na pánske zámky, trestali nielen šľachticov, ale aj panských úradníkov, krčmárov a kňazov, prisluhujúcich feudálom. Z nepripravenosti a živelnosti tiež vyplynulo, že povstanie nevypuklo naraz na celom území, ale prehnalo sa ako požiar nad jednotlivými obcami. Takto asi za mesiac od vypuknutia povstania boli zlomené aj posledné pokusy odporu. Povstanie nemalo jednotné vedenie ani koordináciu, skôr sa spontánne spájali niektoré susedné oblasti. Na ich čelo sa postavili miestni vodcovia - richtári (Michal Pavúk zo Žipova, Ján Gajdoš z Markoviec, Michal Štefanov z Falkušoviec, Ľudovít Hanza z Jastrabia a ďalší) alebo chudobní zemania (Peter Tašnády z Malých Raškoviec, Ladislav Kováč z Budkoviec, Ján Váli z Kopčian). Nemohlo sa rozvinúť v skutočnú „revolúciu nevoľných roľníkov“ a zvíťaziť, lebo roľníctvo ešte nenašlo vedúcu triedu – hegemóna. Meštianstvo nebolo zrelé na takúto úlohu a povstaniu nepomáhalo, ba naopak, aktívne vystupovalo proti nemu. Roľnícki povstalci našli síce pomoc v mestskej chudobe a banskom robotníctve, ktoré sa zúčastnilo na povstaní, ale ani ono nebolo zrelé (početne, organizačne a ideologicky) na úlohu vodcu úspešnej revolúcie.

Aký význam malo východoslovenské roľnícke povstanie v rámci dejín Uhorska?

Povstanie ukázalo neodkladnosť riešenia roľníckej otázky, ktorá sa potom pevne zakotvila v programe reformného hnutia vedeného strednou šľachtou.

Pod tlakom povstania uhorský snem vyniesol v rokoch 1832-1836 niekoľko opatrení zmierňujúcich niektoré služobnosti poddaných a v roku 1840 odhlasoval zákon o možnosti výkupu z poddanskej závislosti, ale iba so zvolením zemepána. Povstanie otriaslo legendu o nedotknuteľnosti panstva a večného odsúdenia ľudu k poddanstvu, robote a pokore. V tomto smere pôsobil jeho ohlas ako spravodlivej vojny poddaných proti pánom aj v ostatných oblastiach krajiny, dvíhal vieru ľudu v skoré oslobodenie z poddanstva a jeho sebavedomie i triedny odpor k feudálnemu ujarmeniu. Povstanie východoslovenských roľníkov zohralo takto svoju pokrokovú historickú úlohu a svojím vplyvom prispelo k rozkladu feudalizmu v Uhorsku. Môj záver:
Východoslovenské roľnícke povstanie bolo veľmi dôležitým vystúpením poddaného ľudu proti feudálnemu útlaku. Ukázalo pevnú vôľu ľudu v boji proti tomuto vykorisťovaniu a tiež jeho solidaritu – bojovali vedľa seba Slováci, Maďari, Ukrajinci, Nemci. Poddaní žili v tej dobe v hrozných podmienkach a vlastne pracovali viac na zemepánov ako na seba, preto je pochopiteľné, že ich nespokojnosť vyšla na povrch tak mohutne a živelne. Pokladám však za škodu, že prebehlo tak nejednotne a povstalcom občas unikal pôvodný cieľ povstania – zbaviť sa feudálnej závislosti, ale do popredia sa dostávalo bezhlavé rabovanie a vraždenie. Pod jednotným vedením sa mohla táto v podstate lokálna vzbura rozrásť na celouhorskú protifeudálnu revolúciu a tak by sa mohli dosiahnuť významnejšie reformy, ktoré by aspoň sčasti splnili očakávania roľníkov.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk