Nasledovali ich intelektúalne a univerzitné kruhy, ktoré vystúpili s obvineniami na adresu “pravičiarov”:prezidenta pekinskej univerzity kritizovali na nástenom plakáte (ta-c´pao) ako elitára. Ťiang Čching si začala vybavovať účty s vedúcimi kultúrnymi činiteľmi v Šanghaji, ktorí mali smolu, že nesúhlasili s jej názormi na operu. V apríli 1966 Denník Oslobodzovacej armády vydal výzvu na kultúrnu revolúciu a získal si podporu predsedu vlády Čou En-laja. Na univerzitách sa rozpútali násilnosti proti každému, kto zastával nejakú významnejšiu funkciu.


Moc červeným gardám

Leto 1966 petrilo červeným gardám: boli to hlavne žiaci lýceí a študenti, teda mladí ľudia, ktorí sa nezúčastnili revolúcie. Mao ich poveril bojom proti svojim nepriateľom výzvou, uverejnenou na plagáte, ktorého heslom bolo “Páľte na štáby!”.8.augusta bola vyhlásená charta kultúrnej revolúcie definujúca jej ciele: zvrhnúť tých, ktorí v strane zastávajú významné funkcie a dali sa na cestu kapitalizmu”.18.augusta sa v Pekingu na námestí Nebeského pokoja uskutočnila obrovská demonštrácia, na ktorej dav oblečený do jednotných modrých úborov čakal, kým sa objaví vodca.Celé vlaky červených gárd sa vydali na cestu po krajine a šírili Maove názory, ktorých symbolom bola Červená knižka, zbierka jeho myšlienok. Koncom leta splnili určené ciele, ale hnutie sa začalo štiepiť medzi tých, čo sa domnievali, že podstata sa dosiahla, a extrémistov, pre ktorých sa revolúcia iba začínala.


NÁPOR KRAJNEJ ĽAVICE

V jeseni získala prevahu ich línia: boj-ešte násilenjší a chaotickejší-sarozšíril na proletariát. V decembri uchopili robotníci moc v Šanghaji. Vo februári 1967 bola vyhlásená Komúna. Maoisti sa od tejto chvíle usilovali nastoliť vna vidieku a v mestách novú moc: revolučné výbory vytvorené z červených gárd, vojakov a verných stúpencov. V rokoch 1967-1968 vyvolali živý odpor miestnej moci, ale postavili sa aj proti ľavičiarom: v lete 1967 búriaca sa mládež vo Wuchane v strednej Číne dala najavo svoje vlastné túžby, smerujúce proti úradným činiteľom už ustanovených výborov, a bojovala za republiku bez byrokracie, za Čínsku ľudovú komúnu. Krajina sa odvtedy ocitla v občianskej vojne. Za podpory tlače, ktorá hlásala, že antimaoisti sú “potkany behajúce po uliciach, zabite ich”, buriči žiadali hlavu prezidenta republiky Liu Šao-čchiho a generálneho tajomníka Komunistickej strany Číny Teng Siao-pchinga. Revolúcia dosiahla kulminačný bod.