1) Rakúsko – maďarské vyrovnanie

V rozdrobenom Nemecku bolo najsilnejším štátom Prusko. Hralo veľkú rolu odvtedy čo sa na čelo pruskej vlády dostal Otto von Bismarck. Ten si predsavzal, že zjednotí Nemecko pod pruským velením.
Súperom Ruska bolo najmä Rakúsko. Táto vojna bola veľmi krátka, bojovalo sa aj na území Slovenska pri obci Lamač, pri dnešnej Bratislave. Víťazné Prusko donútilo Rakúsko uznať vedúcu úlohu Pruska v Nemecku. Vzniká Severonemecký spolok, ktorý sa stal základom budúceho nemeckého štátu.
Porážka vo vojne s Pruskom spôsobila hlbokú vnútornú krízu v Rakúsku. Oslabená vláda sa rozhodla ustúpiť maďarskému tlaku a vyrovnať sa s maďarskými požiadavkami. Rakúsko-Maďarské vyrovnanie z roku 1867 rozdelilo ríšu na dva samostatné štáty – na Rakúsko (Predlitavsko) a Uhorsko ( Zalitavsko). Oficiálny názov štátu bol Rakúsko-Uhorsko. Takémuto štátnemu usporiadaniu hovoríme dualizmus. Dualizmus bol spôsob štátneho usporiadania habsburskej monarchie. Oba štáty mali jedného panovníka a tri spoločné ministerstvá: ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo vojny a ministerstvo financií. Všetky ostatné veci si riadili oba štáty samostatne, prostredníctvom svojej vlády a snemovne. Z toho vyplývalo, že každá z dvoch častí sa vyvíjala odlišne. Politický systém bol v Rakúskej časti demokratickejší. Naopak v maďarskej časti si veľa výsad udržiavala maďarská vláda. 2) Slovensko a rakúsko - maďarské vyrovnanie

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní sa slovenský národ ocitol vo vážnej situácií. Slovensko bolo súčasťou uhorského štátu. Uhorský snem a uhorská vláda boli v maďarských rukách. Nedemokratický systém dovoľoval maďarským vládnym kruhom uskutočňovať bezohľadnú maďarizáciu. Hlavnou politickou ideou, ktorou sa maďarská vláda riadila, bola idea jednotného maďarského politického národa v Uhorsku. Iné národy v Uhorsku maďarská vláda neuznávala. V mene tejto idey sa v Uhorsku začala uskutočňovať politika odnárodňovania, ktorá postupne stupňovala. Ukazovalo sa, že budúcnosť slovenského národa je veľmi chmúrna.
Rakúsko maďarské vyrovnanie prehĺbilo rozkol v slovenskom národnom hnutí. Skupina, ktorá kritizovala orientáciu slovenskej politiky na Viedeň a požadovala požiadavky Memoranda z r. 1861 za príliš radikálne, vystúpila teraz so svojimi požiadavkami. Základom jej politiky bolo hľadanie dohody s Maďarmi, odmietnutie požiadavky Okolia slovenského a zdôrazňovanie jazykových a kultúrnych ústupkov od maďarskej vlády.

Skupina vydávala časopis Slovenské noviny, na jej čele bol Ján Palárik a peštiansky staviteľ Ján Nepomuk Bobula. Táto skupina sa volala Nová škola. V tomto čase však vzniká strana, ktorá bola voči Novej škole v opozícií a mala úplne opačné ciele a princípy. Táto strana si hovorila Stará škola.

3) Vznik Starej školy

Vzniku starej školy predchádzalo Slovenské národné zhromaždenie (tiež memorandové zhromaždenie) - snemovanie slovenskej politickej reprezentácie a verejnosti. Konalo sa 6. a 7. júna1861 v Martine a jeho iniciátormi boli najmä Štefan Marko Daxner a Ján Francisci, ktorý mu predsedal. Otvoril ho martinský richtár O. Koša. Prvý deň vyplnilo rokovanie takmer 200 popredných osobností o novom politickom programe, ktorý pripravil Š. M. Daxner. Vychádzal zo zásady prirodzeného práva rovností národov a národnej svojbytnosti Slovákov, ktorú mal vyjadrovať a zabezpečiť autonómny územný útvar. V otázke autonómie i orientácie slovenskej politiky s a stretli dva názorové prúdy, ktoré položili zárodky Starej školy i Novej školy.

4) Do vnútra Starej školy

Stará škola bola hlavným prúdom slovenského národného hnutia v 60. a 70. rokoch 19. stor. Začala sa formovať na slovenskom národnom zhromaždení r 1861. Centrum mala v Martine, 19. marca začal J. Francisci v Budíne vydávať Pešťbudínske vedomosti, ktoré sa stali orgánom Starej školy. Od r. 1870 vydávali Národné noviny. Jej hlavnými predstaviteľmi boli J. Francisci, Štefan Marko Daxner, Ján Miloslav Hurban, Martin Čulen a V Paulíny-Tóth. Na rozdiel od počiatočnej Novej školy nedôverovala maďarským politikom a „slovenskej ” šľachte. Hlásila sa k odkazu štúrovcov, orientovala sa na spoluprácu s cisárskou Viedňou, odmietala akékoľvek prejavy maďarskej nadradenosti. Dožadovala sa dôslednej národnej rovnosti a hlásila sa k slovanskej vzájomnosti. Jej programom bolo Memorandum národa slovenského a idea Okolia (autonómia Slovenska v rámci Uhorska). Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní sa ocitla v silnej defenzíve, proti radikálnej maďarizácií nebola schopná rozvinúť príťažlivý program a prejaviť každodennú priebojnosť v záujme ochrany sociálne slabých vrstiev. Časom ich aktivita začala ochabovať. Pomoc očakávala od ostatných Slovanov, najmä od cárskeho Ruska. Maďarská strana jej predstaviteľov často označovala za zradcov vlasti a panslavistov. Začiatkom 70. rokov sa začína nazývať Slovenskou národnou stranou. 5) Slovenská národná strana

Nadviazala na Starú školu a ideový odkaz štúrovcov, organizačne sa sformovala 6. júna 1871, sídlila v Martine. Bola hlavnou slovenskou politickou silou v období dualizmu.

Jej predsedom bol V. Paulíny- Tóth, od r. 1877 P.Mudroň a 1914 M. Dula. Medzi jej popredné osobnosti patrili M. Čulen, A. Halaša, J. Francisci, M. Štefanovič, A. Pietor, S. Hurban-Vajanský a iní. Jej orgánom boli Národnie noviny. Tvorilo ju vedenie v Martine (tzv. martinské centrum) a prívrženci v regiónoch. Stále bola v trvalej opozícií voči maďarskej vláde a uhorským silám, ktoré nerešpektovali národnú svojbytnosť Slovákov a rovnosť národov.
V atmosfére vypätej maďarizácie však nedokázala vyvinúť také aktivity, ktoré by jej získali širšie zázemie vo verejnosti a tak sa ocitla v izolácií. Odpor k aristokratickému režimu, volebnému právu v Uhorsku, sociálnej nespravodlivosti vyjadrovala najmä publicisticky a vyhlásením volebnej pasivity. Jej martinské centrum svojrázne spájalo tradicionalizmus, humanizmus a demokratizmus. Dôsledne presadzovala autonómiu Slovenska. Aby získala poslanecký mandát, bola odkázaná na spoluprácu s inými stranami a od r. 1932 s HSĽS. SNS pristúpila 6. októbra 1938 k Žilinskej dohode. Po konfliktoch a rokovaniach s HSĽS v Žiline dodatočne odhlasovala zlúčenia.

6) Najvýznamnejšie osobnosti Starej školy

Francisci–Rimavský, Ján (1822 – 1905) – politik, novinár a spisovateľ. Vedúca osobnosť sl. Študentského hnutia v 40. rokoch. Predstaviteľ revolučného krídla štúrovcov. Vydavateľ a redaktor časopisu Pešťbudínske vedomosti, spoluzakladateľ Matice slovenskej a jeden z hlavných autorov Memoranda národa slovenského. Autor básní a hist. povestí. Bol aj prekladateľ, prekladal hlavne z poľštiny. Daxner, Štefan Marko (1822 – 1892) – sl. Právnik a publicista, jeden z hlavných predstaviteľov slovenského národného buržoázneho hnutia jeho ideológ. Spoluzakladateľ Matice slovenskej a sl. gymnázia v Revúcej. Spolutvorca Žiadostí národa slovenského. Dôstojník sl. dobrovoľných oddielov. Podľa jeho práce Hlas zo Slovenska bolo zostavené Memorandom národa slovenského.

Hurban, Ján Miloslav (1817-1888) - popredný predstaviteľ a ideológ sl. nár. obrodenia, vydavateľ, spisovateľ, publicista. Najbližší Štúrov spolupracovník, stal sa jeho prvým životopiscom. Spolutvorca Memoranda sl. národa a spoluzakladateľ Matice slovenskej. Čulen, Martin (1823-1894) – sl. pedagóg, učiteľ, organizátor národného školstva, predstaviteľ mladšej generácie štúrovcov.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk