Slovenské národné povstanie v Turci

PRVÉ BOJE

Dvadsiatydeviaty august 1944 sa zapísal do dejín slovenského národa ako deň vypuknutia slovenského národného povstania, v ktorom vyvrcholil národnooslobodzovací zápas slovenského ľudu proti fašizmu a začala sa národná a demokratické revolúcia v Československu.
Vyhlásenie povstania bolo odpoveďou protifašistických síl Slovenska vedených KSS a SNR na pokus nemeckých fašistov vojensky okupovať Slovensko so súhlasom klérofašistickej vlády a prezidenta dr. Jozefa Tisu.Bezprostrednou príčinou okupácie nebolo zistenie príprav povstania, ale rozmach partizánskeho hnutia na Slovensku a nedôvera v sily a možnosti slovenského klérofašistického štátu a jeho armády toto hnutie likvidovať.Fašistické velenie bolo presvedčené, že jeho vojenské operácie na Slovensku budú mať charakter policajnej trestnej výpravy proti partizánom a skončia sa asi za týždeň.
Ako prvé okupačné jednotky prišli na Slovensko bojové skupiny plk. Von Ohlena a plk, von Juncka, každá v sile pluku.
Úlohou prvej bojovej skupiny bolo zaútočiť z priestoru Považská Bystrica-Kotešová-Dolný Hričov na Žilinu a Vrútky. Druhá skupina mala z priestoru Lieskove- Krásno-Čadca útočiť na východ a juh cez Žilinu a Ružomberok.
K prvým bojom došlo v priestore Žiliny už 29. Augusta 1944. V predpoludňajších hodinách začal veliteľ povstaleckej posádky v Žiline mjr. Dobrovodský v spolupráci s revolučným národným výbojom organizovať povstalecké jednotky. Z vojakov v posádke zorganizoval dva plne bojaschopné prápory.Ešte v ten istý deň ustúpili jednotky zo Žiliny do priestoru Strečianskej tiesňavy. Tu začali budovať ochranné postavenia. Úzka dolina Váhu, rozdeľujúca horský masív Malej Fatry, poskytovala povstalcom ideálny obranný terén. Pravda, žiadalo sa urobiť ženijné terénne úpravy. Na dokonalé prerušenie prechodnosti cestnej i železničnej komunikácie a koryta Váhu nemali však povstalci dosť ženistov, špeciálneho náradia, času a najmä účinných trhavín.
Ráno 31. Augusta zaútočili fašistické okupačné jednotky z bojovej skupiny plk. Von Ohlena na obrancov strčianskej tiesňavy.Začal prvý bojový krst príslušníkov l. čs. armády na Slovensku. To z hľadiska psychologického nebol zanedbateľný moment.
Prvý útok vojaci spolu s partizámni úspešne odrazili. Obzvlášť sa tu vyznamenali francúzski partizáni, ktorým sa podarilo zastaviť postup nepriateľských tankov. Ani druhý čelný útok nepriateľa neuspel.

I napriek tomu, že sa nepriateľovi podarilo sčasti narušiť pásmo povstaleckej obrany, nedosiahlo zamýšľaný úspech – obsadiť Martin z chodu.Povstaleckí vojaci a partizáni, vďaka svojej vysokej bojovej morálke a odvahe, dokázali zadržať postup nepriateľa. A to napriek počiatočným chybám a nedostatkom na rôznych stupňoch velenia a technickej prevahe nepriateľa.Vojaci a partizáni mali len veľmi málo protitankových zbraní a takmer nijaké protilietadlové. Mnohým veliteľom chýbala väčšia bojová skúsenosť i vševojsková erudovanosť pri organizovaní a vedení bojovej činnosti. Prevažná vúčšina mužstva nemala takmer nijaké bojové skúsenosti.
Faktom však zostáva, že povstaleckí vojaci a patritzáni tu zastavili postup dobre vyzbrojeného a skúseného nepriateľa, že vybojovali svoj prvý úspech. Tým umožnili sformovanie jednotiek i obranných postavení v prietore Vrútky – Martin a to, ako ukázal ďalší vývoj udalostí, nebolo
Málo.
Dňa 30. Augusta 1944 o 08. H zasadal ORNV v Martine. Na návrh okresnej organizácie KSS bol za predsedu zvolený Ján Mazúr. Ďalšie funkcie boli rozdelené takto : podpredsedovia – Jozef Šťastný, Miloš Ursíny, fedor Zorkócy a Vojtech Hruška. Tajomníci: Alojz Bullaa a Miroslav Hysko. Revolučný okresný národný výbor mal spolu 40 členov.
Dňa 30. Augusta 1944 sa v Martine utvoril aj Revolučný miestny národný výbor. Na základe RONV v Martine do kasárni Pluku útočnej vozby a do kasární spojovacích jednotiek nasupovali záložníci z celého Turca a predovšetkým z Martina. Spolu s vojakmi martinských náhradných páporov vytvárali pešie, delostrelecké i tankové jednotky.
Dňa l. Septembra zaútočila nepriateľská pechota na obranné postavenia práporu Šlajchart a oddielu francúzskych partizánov na výšinách Rakytie a Domašín. No útok bol odrazený.
Partizáni mínerského odielu na ceste ponad tunel pripravili účinný zával, ktorého výbuchom urobili cestu i tunel nepriechodnými. Kráterom výbuchu sa neskoršie prepadol aj postupujúci nepriateľský tank.
Do bojov zasiahol aj mínerský oddiel l. čs. partizánskkej brigády M. R. Štefánika pod velením npor. Ladislava Peškeho, a to v osade Nánošíkovo a na výšine kóty 663.
Dňa 4. Septembra nepraiteľ zaútočil na ľavom brehu Váhu smerom na Vrútky. Delostreleckými prepadmi i strmhlav útočiacimi lietadlami postupne vyrazili z boja časť povstaleckého delostrelectva a spôsobil početné straty na živej sile.
Nepriateľ početnou a materiálnou prevahou sa po piatich dňoch bojov prebojoval do dolného Turca, obsadil prístupy k Martinu a ku Kraľovianskej tiesňave.

Skončila sa prvá etapa bojov Turci, bojov o Strečiansku tiesňavu.

NA ČELE REVOLUČNÝCH MÁS

V čase, keď obrancovia Strečnianskej tiesňavy zachytávali prvé nápory fašistických okupantov, vyšla z ilegality Slvoenská národná rada ako vrcholný orgán národnooslobodzovacieho zápasu slovenského ľudu. Vo svojej Deklarácii z l. septembra 1944 konštatovala, že ako jedine oprávnená hovoriť v ene slovenského národa preberá na celom Slovensku zákonodarnú a výkonnú moc, ako i obranu Slovenska, a túto moc bude vykonávať do tých čias, kým si slvoenksý národ demokratickým spôsobom neurčí legitimných zástupcov. Tým sa realizovala jedna z hlavných programových úloh, zahrnutých vo Vianočnej dohode z decembra 1943.
Jej integrálnou súčasťou bola likvidácia ľudáckeho režimu, rozvíjanie a kodifikácia toho, čo s od začiatku povstania osiahlo. Už prvý deň svojho legálneho pôsobenia vydala SNR nariadenie o rozpustení všetkých fašistikých stán a organizácií na Sdlvoensku.
Slovenský ľád sa v ppovstaní zjednotil za ciele národnodemokratickej revolúcie, ktorá riešila hlavné politické, nacionálne a sociálnoekonomické problémy Slovenska. V nej sa cieľavedome vytvárali a aktivizovali orgány nevej ľudovodemokratickej moci – revolučné národné výbory, ako výkonné a správne orgány.
Povstanie ukázalo faktom svojej existencie jestvovanie samostatného slovenského národa a proklamovalo odhodlanie žiť s českým národom v spoločnom štáte v novovybudovanej Československej republike.
Svedectvá a dokumenty o SNP, nech už sú akejkoľvek proveniencie, v jednom sa zhodujú. Svedčia o tom že KSS bola vedúcou silou povstania, s prirodzenouo autoritou a vo všetkých smeroch prevyšovala občiansky blok.
Na začiatku povstania (v dňoch 29. Augusta – l. septembra 1944) zo 17 okresov stredného Slovenska legálne začalo pracovať 13 okresných organizácií KSS na čele s okresnými výbormi.
Úlohou základných organizácií strany, osobitne potom okresného vedenia KSS v Martine, v tom čase bolo, tak ako aj na iných miestach stredného Slovenska, všestranne pomáhať frontu, úspešnému prebehu mobilizácie, náboru do partizánskych oddielov, materiálnemu zásobovaniu bojujúcich vojakov a partizánov. Neskôr zorganizovala KSS agitačnú nedeľu s cieľom vysvetliť najširším masám pracujúcich svoje programové ciele. V tento deň sa konalo okolo 40 verejných zhromaždení na celom oslobodenom území a zúčastnilo sa na nich asi 100 000 ľudí.
Veľmi významnú a humánnu úlohu plnilo aj Frontové divadlo, ktoré zostavil komunista Andrej Bagar a účinkovali v ňom herci z Komorného divadla v Martine.

Staralo sa o ranených povstaleckých vojakov a partizánov kultúrno-zábavným prograom neďaleko frontových úsekov, vo výcvikových strediskách, poľných lazaretoch a nemocniciach.
V OBRANE TURCA

Po obsadení prístupov k Martinu nepriateľom začali s postupne do Turca prisúvať ďalšie jednotky a posilvoé prostredky. Dochádza k najvyššej koncentrácii partizánskykch jednotiek, oddielov a brigád na frontovom úseku.
Prvý útok začal už 7. Septembra ráno a jeho cieľom bolo vyvríťiť obranu nepriateľ na Vrútkach. Pre sústredené paľby nepriateľa ppovstalci však postúpili iba na krkižovatku ciest pred Vrútkami a k potoku Javorná vo Ferencé doline.Potom nepriateľ zaútočil zaútočil tromi prúdmi na vrútockom smere. Prvý prúd podporovaný tankami sa pokúšal prebiť do Priekopy. Na druhom smere nepriateľ postupoval severnými okrajmi lesa Žliabok proti pešiemu práporu kpt. Vitalaya .
Ak si postavíme otázku, či úspechy povstaleckých vojakov a partizánov mohli byť na tomto úseku v ledovanom časovom období väčšie alebo nie, tak je evidentné, že sa v tomto smre nevyčerpali všetky možnosti a neodstrínili s všetky nedostatky, kroré znižovali výsledky bojovej činnosti. Pritom nemáme v úmysle prehliadať skutočnosť, že povstaleckí vojaci a partizáni mali pred sebou dobre vyzbrojeného a skúsenejšieho nepriateľa.
Povstaleckým veliteľom napríklad v mnohých prípadoch unikali základné úlohy v oblasti súčinnosti síl a prostriedkov. I keď počet delostreckých hlavní a tankov bol pomerne nízky, nedarilo sa zlaďovať ich činosť s postupom pechoty.
Ranení vojaci a partizáni boli odsúvaní do Štátnej nemocnice v Martine a do banskobystrických nemocníc.

ÚSTUP Z TURCA

V noci na 21. Septembra 1944 veliteľstvo l. čs. armády na Slovensku sa rozhodlo vyprázdniť Turiec. Prvá čs. partizánska brigáda J. V. Stalina prevzala úlohu kryť ústup z Turca proti divízii Tatra zo sevrozápadu a severovýchodu a proti pluku Schill z juhu. Ráno 21. Septembra vstúpili do boja čaty z oddielu kpt. V. Ozábala, zadržiavajúc hlavný nápor nemeckých síl zo severu na dražkovce-Nové Bôrová. Po nasadení nemeckých diel a mínometov bol oddiel prinútený k ústupu. V ťažkých ústupových bojoch bol rozbitý a v boji padol aj jeho veliteľ kpt. Ozábal.
Ústupom z Turca l. čs. partizánska brigáda M. R. Štefánika stratila svoju pôvodnú základňu v Sklabini a Kantore. Jej oddiely – Suvorovovský, francúzsky, náhradný slovenksý a minerský ustupovali z Turca rôznymi cestami.
Prvá čs. partizánska brigáda M. R. Štefánika sa krátko po ústupe z Turca doplnila a zreorganizovala. Veliteľom brigády ostal npor. Veličko, komisárom sa stal pplk. Viktor Ivanovič Chrapko, náčelníkom štábu kpt.Peter Mojsejevič Gorlač.

Štáb začal postupne sústreďovať oddiely brigády na Detvu, ktorá bola určená za novú základňu.
Mimoriadne zasadanie slovenskej národnej rady sa zišlo 23. Septembra popri iných diskutujúcich znovu vystúpil aj G. Husák. Zdôraznil, že „vojenské vedenie dosadzuje na zodpovedné miesta dôstojníkov podľa hodností, ktoré si vyslúžili v Tisovej armáde, a nie podľa osobnej statočnosti, schopnosti a predovšetkým poctivého vzťahu k protifašistickému zápasu ľudu“.
Velenie armády sa na rokovaní usilovalo vysvetliť načrtnuté problémy, priznávalo aj vážne nedostatky a sľubovalo nápravu. Zasadanie prijalo závery, ktoré mali postupne zlepšovať situáciu v armáde. Na prvom mieste sa akceptovalo politické podriadenie velenia armády SNR a jej predsedníctvo sa malo pravidelne a intenzívnejšie zaoberať vojenskými otázkami.

BOJE V HORÁCH DO KONCA OKTÓBRA 1994

Dňa 3. Októbra zaútočili fašistické jednotky na partizánov smerom od Bystričky, sepentínami hroskej cesty od martina, Zátureckou dolinou a hrebeňom od minčola, kde vypálili Bagárovu chatu. Nepriateľskú rotu postupujúcu horskou cestou od Martina odrazil paľbou oddiel 2 čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika pod velením čtk. Ritnošíka, pričom mal nepriateľ štyroch mŕtvych.
Plniť vytýčené úlohy však nebolo jednoduché. Brigáda trpela nedostatkom trhavín i streliva. Preto už 2. Októbra 1944 odišla skupina 60 mužov pod velením náčelníka štábu brigády Ladislava Nosáka do Banskej Bystrice, aby na HŠPO žiadala dodanie zbraní, streliva, proviantu, a iného potrebného materiálu leteckou cestou. S tým istým poslaním odišiel do Banskej Bystrice veliteľ družstva Samuel Bibza.
Oveľa horšie sa situáia vyvíjala na výdhode povstaleckého územia. Pravej skupine 18. SS divízie Horst Wessel sa podarilo obsadiť Brezno a prelomiť task dlho ochraňovaný taktický trojuholník. Údolie Hrona bolo otvorené a nepriateľ mohol postupovať tak v smere na sever na Jarabú, ako aj na západ na Banskú Bystricu.
Koncom októbra sa pod sústredeným tlakom nepirateľa začal posupný ústup povstalcov do Slvoenského rudohoria, Nízkych Tatier i Veľkej Fatry. Završuje sa obdobie bojov o súvislé povstalecké územie, bojov na otvorených povstaleckých frontoch.
Začína sa obdobie partizánskej vojny na Slovensku, v ktorej horstrvá Malej i Veľkej Fatry, ako aj Turčianska kotlina i Rajecká dolina, sa stali významnými základňami a križovatkami presunov partizánov.