Situácia pred voľbami 1946: Na čele republiky stál dr. Edvard Beneš. Zákonodarnú moc malo Národné zhromaždenie. Parlament však nemal dve komory, ako pred vojnou, ale iba jednu s 300 poslancami. Výkonnú moc mala vláda, ktorej prvým povojnovým predsedom bol Zdeněk Fierlinger. Všetky politické strany boli združené v Národnom fronte. Na Slovensku boli KSS, DS a roku 1946 pribudli Strana práce a Strana slobody. V Čechách to boli KSČ, Československá strana národně socialistická, Československá strana lidová a Československá sociální demokracie.
Voľby 1946: najsilnejšou sa stala KSČ a KSS, ktoré dostali 38% hlasov, čo predstavovalo 114 mandátov. Československá strana národně socialistická 55 mandátov, Československá strana lidová 46 mandátov, DS 43 mandátov, Československá sociální demokracie 37 a Strana slobody a Strana práce 3 a 2 mandáty, čo nebolo v konečnom dôsledku úplne zanedbateľné, lebo v 300 člennom parlamente získala väčšinu ľavica. KSČ,KSS + Sociální demokracie + Strana práce = 153 mandátov.
To že voľby v 1946 vyhrali v podstate komunisti majú na svedomí Česi, lebo na Slovensku dopadli voľby odlišne. Pokiaľ v Čechách a na Morave zvíťazili komunisti so ziskom 43,3% a 34,5% u nás to bola Demokratická strana so ziskom 62% a KSS skončila druhá so ziskom 30,37%. Ďalej Strana slobody 3,6% a Strana práce 3,1%. Výsledky volieb zaznamenali istý posun „doľava“, keďže komunisti dostali o 2,5% viac hlasov, ako pred vojnou.
Predsedom vlády sa v Prahe stal komunista Klement Gottwald a Viliam Široký (KSS) bol jedným z podpredsedov vlády. Na Slovensku boli v SNR aj v jej výkonnom orgáne - Zbore povereníkov až do volieb zastúpení komunisti a občianske skupiny paritne, 1:1. Po voľbách sa pomer zmenil v neprospech komunistov 5:9. Predsedom SNR sa stal reprezentant DS – Jozef Lettrich a predsedom Zboru povereníkov Gustáv Husák (KSS).
Za týchto nevýhodných podmienok bežala KSS po pomoc do Prahy, kde za pomoci KSČ, národno-socialistickej strany a lidovej strany, vnútili, mesiac po voľbách 26. júna 1946 SNR tzv. „pražskú dohodu“, ktorá značne obmedzila právomoci výkonných orgánov SNR v prospech centrálnej vlády na čele s Gottwaldom. Tým pádom sme pomaly prichádzali o pozíciu rovnocenného partnera a zásada „rovný s rovným“ sa začala odbúravať. V rokoch 1946 – 1967 sa politické vzťahy zhoršili.