Dnešná cena zlata, ktoré Feidias spotreboval na sochu, by sa pohybovala okolo 120 miliónov korún. Oči boha pravdepodobne drahokamy veľké ako päsť. Socha do výšky merala dvanásť metrov, postava Niké bola veľká ako urastený muž. Celú sochu aj s jej súčasťami nemohli, prirodzene, v jednom kuse previezť z ateliéru do susedného chrámu. Feidias teda po dokončení znovu rozdelil sochu na niekoľko menších kusov a tie dal preniesť do celly a tam ich potom znovu poskladal do podoby mocného boha. V Grécku v tom čase jestvovali mnohé stavby a sochy, ktoré sa Feidiovmu Diovi z hľadiska umeleckých kritérií mohli vyrovnať. Prečo bol teda práve olympijský Zeus označený za div sveta, a nie napríklad Aténa od toho istého sochára alebo Akropola?
Prečo teda zaradili Diovu sochu do zoznamu divov sveta? Na túto otázku jestvujú dve odpovede, ktoré sa vzájomne dopĺňajú. Podá jedných boha Olympia centrom Diovho kultu v celom Grécku a Feidiova socha bola najväčším a najznámejším zobrazením najvyššieho gréckeho boha. Znalci umenia sú však väčšmi naklonení vysvetleniu, že Feidias svojou sochou vytvoril úplne nový obraz Dia. Grécky bohovia sa dovtedy líšili od ľudí iba svojou neohraničenou mocou a nesmrteľnosťou. V ostatnom si boli s ľuďmi rovní. Aj bohovia boli pomstychtiví a márnomyseľní, zákerní, krutí a ani sám Zeus sa neštítil nejakej ľsti, len aby mohol získať priazeň a lásku bohýň alebo pozemských žien. Feidiov Zeus však pôsobil úplne inak. Na tróne sedel starý múdry muž s dobrotivými črtami. Boh, ktorý nevzbudzuje strach, ale dôveru, rozhodný, zato láskavý otec - teda taký boh, akého až o 450 rokov neskôr ponúklo ľudstvu kresťanstvo. Takto zobrazený Zeus sa, pravdaže, tešil osobitnej dôvere smrteľníkov. Atléti pripisovali tejto soche ochrannú moc a v majestátnom zobrazení Dia videli spravodlivého rozhodcu hier. V prvý deň pretekov všetci športovci predstúpili pred jeho oltár, priniesli mu obety, pomodlili sa za víťazstvo a prisahali, že sa budú čestne usilovať o olivový veniec. Potom sa začala päťdňová slávnosť. Nahí mladí muži bojovali v rozličných športových disciplínach o olympijské víťazstvo.
Kresťanské ťaženie do gréckeho sveta veľmi oslabilo vieru v boha Dia. V roku 393 n.l. zakázal kresťanský cisár Teodósius I. olympijské hry ako pohanský kult. Z olympijského parku archeológovia doteraz vykopali iba dolnú časť chrámu a niekoľko fragmentov zo štítu. O osude Diovej sochy sa môžeme iba domnievať. S istotou vieme iba toľko, že sa ťažko poškodila pri zemetrasení v 2. storočí n.l.