Zvlásť veľa poslucháčov získavali takzvaní učitelia múdrosti – sofisti. Keď sa po meste roznieslo, že prišiel sofista Protagoras z Leontín na Sicílii, už od včasného rána sa zhromažďovali veľké zástupy mládeže a dospelých pri dome, kde sa zastavil slávny hosť. Rozpútavali sa spory, najviac uvažovali o tom, aký má byť človek, ako má žiť a čo má vedieť, aby robil dobre svojmu štátu a cítil sa šťastným. Pri rozhovoroch vznikali aj ďalšie otázky, ako napríklad: čo je podstata človek, ako vznikol štát, čo je šťastie, spravodlivosť, ako sa treba správať k bohom, ako vznikol svet.
Mládeži sa páčili smelé myšlienky sofistov, ich krasorečníctvo a presvedčivosť. Aj najpochybnejšie veci vedeli povedať tak, že im každý uveril. Mnohí mladí ľudia, ktorí sa chceli rečníckym umením vyšvihnúť na politických schôdzkach alebo na súdoch, radi vyhľadávali školy sofistov, aby sa naučili tiež tak krásne hovoriť, tak presvedčivo dokázať pravdivosť zastávanej mienky. Sofisti neodmietali prihlásených žiakov, ale za učenie brali vysoké poplatky. Za to ich mnohí odsudzovali. Podľa vtedajších náhľadov, každý, kto bral za svoju prácu peniaze, ponižoval sám seba. O sofistoch s opovržením hovorili, že obchodujú s múdrosťou. Ale tým sa počet ich žiakov nezmenšil.
Keď sa bohatý mladý Aténčan už istý čas poučoval u niektorého známeho sofistu, pokladal svoje vzdelanie za dokončené. Potom mohol dúfať, že vynikne vo vojne, zvíťazí pri ľubovoľných hrách, svojimi rečami na zhromaždení ľudu alebo na súde vzbudí pozornosť. Mohol vyniknúť v kruhu priateľov vhodnými recitáciami básní, v dieskusii s niektorým filozofom, úvahami o povinnostiach človeka a občana, pri sviatkoch spevom a tancom v súbore. Vedel už rozkazovať aj otrokom, ktorí obrábali polia alebo sa namáhali v dielňach. Tieto vedomosti mu úplne stačili. Teraz už bol presvedčený, že patrí medzi lepších, šľachetnejších a vzdelanejších ľudí a že sa môže zvysoka pozerať na tých, ktorí naň celý svoj život pracovali a zabezpečili mu dostatok voľného času na zdokonalenie duševných a telesných hodnôt.