A to i napriek ústupkom, ktoré bol československý kabinet pripravený urobiť. Hlavne po tom, ako naň začalo naliehať zahraničie.

K múru ho tlačilo nielen Nemecko, ale i Francúzsko a Británia. Hlavne britský premiér Neville Chamberlain chcel pred svetom vyzerať ako záchranca mieru. Ani v čase stupňujúceho sa napätia sa nevzdával a neustále inicioval nové a nové diplomatické riešenia. Ani on ani jeho francúzsky kolega Edouard Daladier nechceli riskovať vojenský konflikt pre banalitu, ktorou pre ne Sudety nesporne v tom čase boli.

Keď krízu nevyriešila ani augustová misia lorda Runcimana, ktorá bola jednou zo súčastí Chamberlainovej politiky ústupkov, udalosti dostali rýchly spád. SdP už rokovať nechcela, pretože jej predáci dostali od Hitlera jasný príkaz vyvolať vzburu. Československá vláda rázne zakročila. Vyhlásila stanné právo, na Henleina vydala zatykač a stranu zakázala. Vojna visela na vlásku.

Chamberlain urobil ešte jeden pokus a vypracoval plán Zet - plán osobných stretnutí s Hitlerom. Nemecké požiadavky, ktoré z nich vzišli, sa v konečnom dôsledku na československej strane nestretli s pochopením. Syrového vláda, ktorá 21. septembra nahradila kabinet Milana Hodžu (odstúpil pod tlakom nespokojnej verejnosti) sa odmietla podriadiť a vyhlásila všeobecnú mobilizáciu. Chamberlain i Daladier preto Hitlera požiadali o štvorstrannú konferenciu. Hoci ten sa už rozhodol pre útok, návrh prijal.

Okrem Chamberlaina, Daladiera a Hitlera sa na nej zúčastnil aj taliansky vodca Benito Mussolini. Československo pozvané nebolo, jeho zástupcovia Mastný a Masařík čakali na výsledok v mníchovskom hoteli. Celá konferencia prebiehala neorganizovane, bez rokovacieho poriadku a predsedajúceho.

Jej výsledky privítal celý svet. Chamberlainovi pripravili Briti po príchode z bavorskej metropoly nadšené ovácie, jeho prejav sledovali so zatajeným dychom. Premiér hovoril o „mieri so cťou“. Keď sa však o rok začala druhá svetová vojna, bolo jasné, že Mníchov bol len jedným z dobrých Hitlerovych ťahov k nej.