Čas je totiž taká veličina (a to nielen podľa Herakleita), ktorá sa nedá získať, kúpiť, ale ani skladovať… Herakleitov obraz rieky však zároveň symbolizuje svet, vesmír v jeho oboch protikladných aspektoch, a to v aspekte všeobecného plynutia vecí, ako aj v jeho protikladnom aspekte - všeobecnom relatívnom pokoji. Rieka skutočne až príliš zmyslovo symbolizuje neustály tok a zároveň relatívnu stabilitu tohoto toku, pohyb a pokoj, zmenu a stálosť, prechodné a večné. Vyjadruje nielen všeobecnú myšlienku o pohybe a zmene vecí, ale aj to, že rieka je niečo také, čo je totožné samo so sebou; charakterizuje celú ríšu života, celý svet, kozmos. Teda ešte raz - svet, podobne ako rieka, je niečo ustavičné, stále a nemenné, ale zároveň niečo premenlivé a pohyblivé. Herakleitos chápe jednotu protikladov v časovej následnosti, ale súčasne: „Do tej istej rieky vstupujeme, a predsa nevstupujeme, sme a nie sme“. Je preto pochopiteľné, prečo má obraz rieky takú veľkú úlohu v jeho dialektickej filozofii.
Takýmito a podobnými názormi Herakleitos nepochybne až príliš vystúpil proti obvyklým ľudským predstavám, podľa ktorých sa protiklady vzájomne vylučujú, sú nezlučiteľné, a len jeden z nich môže byť pravdivý. Herakleitos zásadne odmieta prijať vo filozofii takéto obvyklé predstavy, pretože ostávajú iba na povrchu vecí. Podľa jeho názoru treba odkrývať nielen javové formy, ale aj podstatu vecí, vzťahov a procesov. Táto predstava veľmi často vystupuje v podobe paradoxu, teda je výrazom jednoty, zlučiteľnosti a totožnosti protikladov. A aj keď je pravdou, že Herakleitos síce nepoznal rozdiely medzi protikladnými pojmami „biele“ a „čierne“, a rozpornými pojmami „biele“ a „nebiele“, predsa len sa snažil filozofickým jazykom zachytiť zložitú a dynamicky protirečivú povahu skutočnosti, čím prekonal status quo vo vtedajšej filozofii. Veľmi podstatne pochopil a odkryl aj fakt, že protiklady sa vzájomne predpokladajú a sú jeden bez druhého nemysliteľné. Preto vyjadruje myšlienku, že nemoc robí zdravie príjemným a dobrým, hlad nasýtenie, únava odpočinok. Alebo aj: „ Ľudia by nepoznali meno právo, keby nebolo bezprávie.“
Herakleitos priniesol do filozofie slovo LOGOS, ktoré v gréčtine znamená slovo alebo rozum. Preňho je logos rovnoznačný s pojmom všeobecný poriadok (zákon) vecí, všetko riadiaci počiatok vecí, je to miera meniacich sa vecí, atď. Herakleitov logos je organizujúcou a usporaduvajúcou silou, ktorá „riadi všetky veci“. Nie je to však boh žiadnej mytológie či náboženstva. U Herakleita je boh či božské totožné s logom, s usporiadanosťou vecí vo svete, svetovým rozumom, teda boh nejestvuje mimo sveta a nad svetom, ale vo svete samotnom.