pochádzal z kvitnúceho mesta Efezu, známeho v celom vtedajšom civilizovanom svete, v ktorom stál aj najväčší iónsky chrám radiaci sa k siedmim starovekým divom sveta. Rod Koridovcov, z ktorého pochádzal, bol bazilejským rodom Efezu, a keďže nesúhlasil s názormi svojich spoluobčanov, vzdal sa nástupníckeho práva v prospech svojho brata a žil v ústraní. Aristokratické názory na spoločnosť sa u neho spájajú s určitými pokrokovými črtami: vystupoval proti tradičnému nepísanému právu, ktoré hájili aristokrati, a stavia proti nemu štátom stanovený zákon, za ktorý sa ľudia musia biť ako za hradby rodného mesta.
Herakleitos bol samotár, tupiteľ davu a nepriateľ demokracie, v živote aj v myslení hľadal nové, dosiaľ neobjavené cesty, a preto už od svojich súčasníkov dostal prezývku SKOTEINOS - temný. Jeho štýl vyjadrovania je totiž plný antitéz, aforizmov, porekadiel a hádaniek, čiže je temný a obrazno-poetický. Tieto výrazové prostriedky používal preto, lebo sú krátke, ale obsažné, zovšeobecňujú určitý jav, naznačujú, ale neodhaľujú a majú poučný význam. Jeho myslenie je filozoficko-poetické a on sám je filozofom aj básnikom. Táto temnosť nie je vyjadrením nezrozumiteľnosti jeho filozofie, ale ocenením pojmovej hĺbky jeho učenia. V pokročilom veku sa vraj Herakleitos úplne odlúčil od ľudí a žil ako pustovník v horách, živiac sa rastlinami.
Z jeho diela O prírode sa zachovalo asi 130 zlomkov. Herakleitos svojím učením nadviazal na učenie milétskych prírodných filozofov (Táles, Anaximandros, Anaximenés) o prírode ako samostatnom a samoregulujúcom sa systéme prvopočiatkov, z ktorých vznikajú všetky veci, pričom prvopočiatok je od vecí neoddeliteľný, ale zároveň sa od nich líši, lebo je trvalý a nekonečný, kým jednotlivé veci sú len dočasné. Prvopočiatkom pre Herakleita je večne živý, SVETOVÝ OHEŇ, ktorý v porovnaní s prvopočiatkami milétskych filozofov (voda, apeiron, vzduch) predstavuje veľmi dynamický, aktívny princíp bytia. Oheň je jedinou spoločnou mierou všetkých vecí. Zmenou ohňa Herakleitos vysvetľoval všeobecný beh prírodných javov: „Zmenou ohňa je všetko a oheň je zmenou všetkého, tak ako sa tovar zamieňa za zlato a zlato za tovar.“
„Oheň žije smrťou zeme, vzduch žije smrťou ohňa, voda žije smrťou vzduchu, zem smrťou vody.“
Vzplanutím a vyhasínaním ohňa svet vystupuje so svojimi PROTIKLADMI a opäť sa doňho vracia.

Celý vývoj pritom prebieha v súhre protikladov: „Boh je
deň i noc, zima i leto, boj i mier, nasýtenie i hlad.“ Učenie o harmónii
protikladov je vôbec ústredným bodom Herakleitovej filozofie. (S koincidenciou opozít sa neskôr stretávame napr. aj u Mikuláša Kuzánskeho v renesančnej filozofii, ale aj v oveľa krajších odvetviach ľudskej činnosti, akým je napríklad umenie a Shakespearov Romeo a Júlia: „Ty bitkárska láska! Zášť milostná! Ty čokoľvek, čo z ničoho sa rodíš! Tragická hračka! Ťažkopádny vánok! Obludná zmes krásnych preludov! Ľadový oheň! Olovené pierko! Chorľavé zdravie! Bdiaci spánok! Všetko a predsa nič…“.) Harmóniu chápe ako vnútornú jednotu a rovnováhu protikladov, ktoré tvoria celok, kozmos. Herakleitos je prvým filozofom v dejinách, ktorý je neochvejne presvedčený o tom, že protiklady, protirečenia a ich vzájomný boj a jednota predstavujú bytostný základ vesmírneho života a v jeho rámci aj života človeka a spoločnosti, že protirečenia (ako to neskôr klasicky vyjadril G.W.F.Hegel) hýbu svetom. Harmónia je však relatívna, lebo je stále narušovaná bojom protikladov, ktoré sú vo veciach obsiahnuté: „More, voda najčistejšia a najšpinavšia: pre ryby pitná a užitočná, pre ľudí však nepožívateľná a škodlivá“. Vďaka tomuto boju prechádzajú veci z jedného stavu do druhého, pohybujú sa a menia sa, boj je zdrojom toho, že všetko plynie - PANTA REI.
Idea o jednote protikladov, ich totžnosti a vzájomnej podmienenosti, preniká celým Herakleitovýn učením, a peto je Herakleitos veľkým iniciátorom DIALEKTIKY, ktorá sa chápe ani nie tak v zmysle metódy, ale predovšetkým v dialektichej ontológii - teórii bytia. (Termín dialektika pochádza z gréčtiny a znamená „vyhovoriť“, „rozhovoriť“, teda v takom chápaní ako umenie dokazovať pomocou argumentu a protiargumentu.) Azda najzreteľnejšie vyjadril Herakleitos jednotu a boj protikladov, neustálu zmenu a pohyb v zmyslovom obraze rieky. Herakleitos na ktoromsi mieste hovorí: „Všetko plynie a nič netrvá“, a prirovnávajúc veci k prúdu rieky, hovorí: „Nevstúpil by si dvakrát do tej istej rieky.“ (Toto známe prirovnanie našlo ohlas aj v slovenskej poézii, napr. aj v zbierke Appassionata od V. Mihálika: „Nevkročíš dvakrát do tej istej rieky.

Iná je v nej voda a iné kamenie.
A nielen naše žitie - celé veky
Herakleitova hrozba preklenie…“)
„Na tých, čo vstupujú do tej istej rieky, valí sa stále iná voda.“ Všeobecný tok rieky predstavuje proces vzniku a zániku, ktorý je priamo spätý s časom, a preto od neho za žiadnych okolností neoddeliteľný.

Čas je totiž taká veličina (a to nielen podľa Herakleita), ktorá sa nedá získať, kúpiť, ale ani skladovať… Herakleitov obraz rieky však zároveň symbolizuje svet, vesmír v jeho oboch protikladných aspektoch, a to v aspekte všeobecného plynutia vecí, ako aj v jeho protikladnom aspekte - všeobecnom relatívnom pokoji. Rieka skutočne až príliš zmyslovo symbolizuje neustály tok a zároveň relatívnu stabilitu tohoto toku, pohyb a pokoj, zmenu a stálosť, prechodné a večné. Vyjadruje nielen všeobecnú myšlienku o pohybe a zmene vecí, ale aj to, že rieka je niečo také, čo je totožné samo so sebou; charakterizuje celú ríšu života, celý svet, kozmos. Teda ešte raz - svet, podobne ako rieka, je niečo ustavičné, stále a nemenné, ale zároveň niečo premenlivé a pohyblivé. Herakleitos chápe jednotu protikladov v časovej následnosti, ale súčasne: „Do tej istej rieky vstupujeme, a predsa nevstupujeme, sme a nie sme“. Je preto pochopiteľné, prečo má obraz rieky takú veľkú úlohu v jeho dialektickej filozofii.
Takýmito a podobnými názormi Herakleitos nepochybne až príliš vystúpil proti obvyklým ľudským predstavám, podľa ktorých sa protiklady vzájomne vylučujú, sú nezlučiteľné, a len jeden z nich môže byť pravdivý. Herakleitos zásadne odmieta prijať vo filozofii takéto obvyklé predstavy, pretože ostávajú iba na povrchu vecí. Podľa jeho názoru treba odkrývať nielen javové formy, ale aj podstatu vecí, vzťahov a procesov. Táto predstava veľmi často vystupuje v podobe paradoxu, teda je výrazom jednoty, zlučiteľnosti a totožnosti protikladov. A aj keď je pravdou, že Herakleitos síce nepoznal rozdiely medzi protikladnými pojmami „biele“ a „čierne“, a rozpornými pojmami „biele“ a „nebiele“, predsa len sa snažil filozofickým jazykom zachytiť zložitú a dynamicky protirečivú povahu skutočnosti, čím prekonal status quo vo vtedajšej filozofii. Veľmi podstatne pochopil a odkryl aj fakt, že protiklady sa vzájomne predpokladajú a sú jeden bez druhého nemysliteľné. Preto vyjadruje myšlienku, že nemoc robí zdravie príjemným a dobrým, hlad nasýtenie, únava odpočinok. Alebo aj: „ Ľudia by nepoznali meno právo, keby nebolo bezprávie.“
Herakleitos priniesol do filozofie slovo LOGOS, ktoré v gréčtine znamená slovo alebo rozum. Preňho je logos rovnoznačný s pojmom všeobecný poriadok (zákon) vecí, všetko riadiaci počiatok vecí, je to miera meniacich sa vecí, atď. Herakleitov logos je organizujúcou a usporaduvajúcou silou, ktorá „riadi všetky veci“. Nie je to však boh žiadnej mytológie či náboženstva. U Herakleita je boh či božské totožné s logom, s usporiadanosťou vecí vo svete, svetovým rozumom, teda boh nejestvuje mimo sveta a nad svetom, ale vo svete samotnom.

Herakleitova prírodná filozofia je tak v podstate prvým výrazom panteizmu v dejinách filozofického myslenia, učenia, ktoré nepozná rozdiel medzi prírodou a bohom, a ktoré skúma a pochopí boha len ako prírodu.
Predstava o vesmíre sa u Herakleita blíži predstave špecifického živého organizmu, ktorého symbolom je večne živý oheň, ktorý sa podľa miery zapaľuje a podľa miery zhasína („…v znamení pohybu ako vodopád, čo duniac strháva skaly okolo seba. Odvážnych nesie, váhavcom plní ústa kamením. Pusť sa brehu a chyť sa vĺn! Staň sa živlom. Vody ani ohňa sa nedotkneš bez toho, aby si nepocítil spaľujúcu túžbu s nimi splynúť. Vždy sú iné. A tá inosť magnetizuje.
Herakleitos mal pravdu. Človek je živel. Tvaruje sa podľa vlastných predstáv. Až keď nemá silu, menia ho druhí.“ - ukážka z časopisu študentov FPVaMV UMB, ktorý nesie názov Panta rei). Táto analógia platí aj na ľudský život. Vystupuje tu prvok vznikania a zanikania, a preto je Herakleitos, podobne ako milétski prírodní filozofi, hylozoistom, teda považuje pralátku sveta i svet samotný za oduševnený, a teda oheň nie je len látkovým substrátom sveta, ale zároveň aj jeho dušou, ktorá všetko oživuje. Základom poznania sú podľa Herakleita pocity. Ak by niečo zostalo skryté pred svetlom, vnímaným zmyslami, nemôže sa skryť pred svetlom rozumu.

Hlavnú zásluhu Herakleita v dejinách filozofie možno vidieť v prvej formulácii dialektického zákona jednoty a boja protikladov v zmysle všeobecného plynutia bytia (Panta rei - všetko plynie). Herakleitos odkryl aj protirečivú povahu ľudského poznania, ktorú vyjadril v mnohých dialekticko - umeleckých obrazoch. Zdôraznil rozdiel medzi všeobecným a konkrétnym, čím sa prvýkrát priblížil k formulovaniu základných filozofických kategórií. V poňatí subjektívneho logu (dialektika procesu ľudského myslenia) a logu objektívneho (boj protikladov v prírodnom bytí) poprvýkrát v dejinách filozofie odhalil protirečivú povahu vecí a poznania, a tým zároveň demonštroval jednotu dialektiky sveta a dialektiky poznania.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Herakleitos životopis