Maličký Turiec dal teda o sebe vedieť veľkej Európe, tragicky, ale jedinečne urobil zo svojej otázky záležitosť európskeho svedomia, dal vlastne príklad na to, čo by mali robiť Slováci po všetky svoje časy. A zasadil medzník v Rákocziho kariére. Od Ónodu, hoci v ňom po krvavom kúpeli snem poslušne odhlasuje detronizáciu Habsburgov, povstanie mravné dôvody stráca a vnútorná súdržnosť konfederácie sa rozbije. Už o rok, 2. augusta 1708, v pamätnej bitke pri Trenčíne generál Heister poráža Rákocziho vojská a o tri roky v Szatmári podpisuje sa kapitulácia a mier.
No ešte v auguste, hneď po Trenčíne, prídu do Turca cisárske vojská a župa dostáva nazad svoje práva, zástavu i pečať, a na pamäť ónodskej tragédie a za vernosť právo pokrývať zasadací stoličný stôl nie zeleným ako inde, ale červeným súknom. Cisársky dvor síce Turčanov pochválil, ale nikto im z daní nezľavil. Nič sa nezmenilo, zmenili sa len páni.