Na začiatku 18. storočia, v čase protihabsburského povstania Františka II. Rákocziho, neúmerne vzrastajú požiadavky na výšku daní, ktoré majú povstalcom odvádzať slovenské stolice. Okrem peňazí musia poskytovať naturálie a ubytúvať vojská. Turčianska stolica aj dediční stoliční župani Révayovci sú tradične naklonení cisárskemu habsburskému dvoru, pretože predkovia župana Františka Révaya za statočnosť v boji proti Turkom dostali do daru kus Turca, dedičnú hodnosť župana a Sklabinský hrad, ako aj sklabinské a blatnické panstvo. Turčianski poddaní trpia pod dvojakým jarmom. Révayovci si vymáhajú to, čo im patrí, ale svoje si vymáha aj Rákoczi. Hornatý Turiec má však úrodnú pôdu len okolo rieky rovnakého mena, všetko dookola sú hory a lesy, a v nich obyvatelia sotva stačia nachádzať zdroje na svoju existenciu. V takejto situácii prichádzajú do Turca Rákocziho komisári s vojenskou asistenciou, ktorí spisujú majetok a vyrubujú dane. Toto je cena slobody, ktorú musia platiť turčianski zemani a poddaní. Bremeno daní, ktoré je ešte väčšie ako za vlády Habsburgovcov, teraz na nich dolieha celou ťarchou. A Rákoczi žiada ďalej. Urguje nedodaný tovar, pýta peniaze. Dňa 1. novembra 1706 všetky stolice, ktoré si neplnia svoje povinnosti a nedodávajú predpísané kontingenty, dostanú list s naliehavým pripomenutím ich povinnosti. Podpísal ho sám Rákoczi a v skutočnosti je to viac vyhrážka ako pripomenutie. O týchto otázkach sa rokuje na generálnej turčianskej kongregácii zvolanej na 27. januára 1707. Mladý notár Krištof Okoličáni tu predkladá spis, v ktorom sa píše o túžbe po mieri, o neúmerných poplatkoch, čo sužujú zemanov, o biedach, chorobách a hlade. Tento obežník - memorialis - nehovorí len o biedach, ale aj o tom, že dane sa vyrubujú proti zvyklostiam krajiny, že proti nim niet sa kde odvolať, ako sa mohlo za cisára.
Schvaľovanie tohto obežníka je akési urýchlené. Nedbá sa na to, aby memorialis schválili všetci účastníci zasadania. Turčianska kongregácia sa začína 27. januára a už 31. januára je vyhotovený jeho čistopis, ktorý sa má posielať susedným stoliciam. V tento deň sa memorialis číta pred oficiálnym začiatkom kongregácie aj napriek tomu, že tu ešte nie sú prítomní všetci. Zato tam sú predpokladaní iniciátori - hlavný župan František Révay, podžupan Melchior Rakovský a notár Krištof Okoličáni. Už na turčianskej zemianskej kongregácii sa ozývajú hlasy, či by sa dačo nemalo urobiť, aby sa zabránilo prípadným následkom Rákocziho hnevu.

Neurobí sa však nič a na všetky strany - do Liptovskej, Oravskej, Trenčianskej, Tekovskej a Nitrianskej stolice - ide už v prvý februárový deň v roku 1707 posolstvo z Turčianskej stolice. Niektoré z nich ho posielajú priamo Rákoczimu, a ten ho pokladá za osobnú urážku.
V jarných dňoch roku 1707 príde do Turca pozvanie na snem do Ónodu v Boršodskej stolici, kde majú v tom čase hlavný vojenský tábor Rákocziho povstalecké vojská. Snem sa začína 31. januára za účasti predstaviteľov Turčianskej stolice. Rákoczi očakáva, že ónodsky snem odhlasuje vojenské subsídie v sume vyše dva a pol milióna zlatých a že na túto sumu prispejú páni aj zemani. Keďže proti tomuto návrhu protestujú niektoré stolice, 6. júna sa dostane na prerokovanie turčianska otázka. Číta sa obežník Turčianskej stolice a po dočítaní Rákoczi predvolá k sebe Okoličániho a Rakovského, aby z vyvýšeného miesta mohli ostatným vysvetliť, prečo písali listy župám a prečo sa priamo nezdôverili jemu. Rakovský hovorí o pohyboch vojska, nepríjemnostiach, výstupoch vojakov a dôstojníkov, o zneužívaní svojich práv, ťažkostiach s obstarávaním potravy, daniach a napokon aj o najpálčivejšej otázke, o medených peniazoch, ktoré si Rákoczi sám razil a ktoré boli príčinou všetkej biedy. Rákoczi oboch vyhlasuje za zradcov a keď sa v rokovacom šiatri rozhostí ťaživé ticho, ktoré znie ako súhlas s Turcom a odpor proti Rákoczimu, ten vyskočí a chce odísť. Vtedy Berecsényi, generál Rákocziho vojska, s výkrikom „Hodno by bolo týchto zradcov vlasti zmasakrovať!“ vytasí šabľu a Rakovského na mieste zabije. Mŕtve Rakovského telo kat priviaže o sedlo koňa a ten ho vlečie po zemi ďaleko do poľa, kde ho zahrabú. Okoličániho niekoľko dní súdia a mučia, ešte pred popravou mu trhajú telo žeravými kliešťami, potom mu nevládnemu kat zotne hlavu a pochovajú ho vedľa Rakovského. Nad Rakovského mŕtvym telom roztrhajú zástavu Turčianskej stolice a rozlámu jej pečať. Je rozhodnuté, že Turčianska stolica, najmenšia zo všetkých uhorských stolíc, bude zrušená a začlenená do susedných stolíc. Fiškál Alexander Platthy má vykonať jej rozdelenie, a keď vyhlási, že je Turčan a rozkaz nemôže vyplniť, uväznia i jeho. Potom odsúdia a uväznia ďalších 16 turčianskych zemanov. Avšak Turčania v Ónode nielen ako zemani, ale aj ako vyslanci boli osoby slobodné a zločin na nich spáchaný tým väčšmi rozvíril verejnú mienku nielen doma, ale i v celej Európe. „To je tá sloboda, v ktorej neslobodno trpieť slobodného slova“, komentuje túto udalosť kronikár Katon.

Maličký Turiec dal teda o sebe vedieť veľkej Európe, tragicky, ale jedinečne urobil zo svojej otázky záležitosť európskeho svedomia, dal vlastne príklad na to, čo by mali robiť Slováci po všetky svoje časy. A zasadil medzník v Rákocziho kariére. Od Ónodu, hoci v ňom po krvavom kúpeli snem poslušne odhlasuje detronizáciu Habsburgov, povstanie mravné dôvody stráca a vnútorná súdržnosť konfederácie sa rozbije. Už o rok, 2. augusta 1708, v pamätnej bitke pri Trenčíne generál Heister poráža Rákocziho vojská a o tri roky v Szatmári podpisuje sa kapitulácia a mier.
No ešte v auguste, hneď po Trenčíne, prídu do Turca cisárske vojská a župa dostáva nazad svoje práva, zástavu i pečať, a na pamäť ónodskej tragédie a za vernosť právo pokrývať zasadací stoličný stôl nie zeleným ako inde, ale červeným súknom. Cisársky dvor síce Turčanov pochválil, ale nikto im z daní nezľavil. Nič sa nezmenilo, zmenili sa len páni.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ónodsky snem