Pobádaní veľkým rečníkom Cicerom, ktorý prednášal svoje Filipky, sériu prejavov, namierené proti Antoniovím ambíciam, zvolili si za svojho “šampióna” Octaviana. Devätnásť ročný Caesarov synovec a adoptívny syn sa zdal byť najvhodnejšou a ľahko manipulovateľnou osobou. Od roku 43 pnl. však Octavianus viedol vlastnú politiku : zblížil sa s Antoniovim a jeho stúpencom Lepidom a vytvoril triumvirát, ktorý dal republike ústavu a podľa zaužívaného postupu senát a ľud rímsky legalizoval novú ústavu. Moc sa dostala do rúk členov triumvirátu. Rozdelili si ríšu na mocenské oblasti, Itália zostala v ich spoločnosti, a len východ prenechali vrahom , ktorí sa sem utiahli. Všetci protivníci novej vlády boli vypovedaní alebo zavraždení. Triumvirátu nebolo dopriate dlhé trvanie a Rímsky svet sa znovu rozdelil : Západ Octavianovi a Východ Antoniovi. Otavianus sa stal absolutistickým vládcom západu, redukoval moc senátu. Antonius na východe prevzal typ vlády helenistických monarchií. Viedol výpravy proti partskému kráľvstvu a dúfal, že úspech mu vyslúži bohatstvo a slávu, ktoré mu prihrajú víťazstvo v Ríme. Najprv si chcel preveriť lojalitu chránencov Ríma a povolal egyptskú kráľovnú Kleopatru a zamiloval sa. Ich vojenskú pasivitu využili Parti a posunuli výboje až k Herodesovmu kráľovstvu. Vojenské neúspechy zosilnili závislosť Antonia na Egypte. Triumvirát padol roku 33 pnl., keď Octavianus označil potomka Keopatri a Antonia za neoprávneného dediča Egyptského trónu. A bitkou pri Actiu, ktorú vyhral, senát roku 27 pnl. udelil imperiátorovi Caesarovi Octavianovi titul Augustus. Vznikla Caesarova monarchia v podobe Augustovho principátu, ktorý si zachoval republikánske inštitúcie. Rané cisárstvo (31/27/14 nl. – 284 nl.) Oktaviánus prijal meno Augustus = vznešený. Vytvoril pretoriánsku gardu – osbná stráž cisára. Na základe Augustovej reformy z roku 28 pnl. mal senát už 600 členov a dostal súdnu a zákonodarnú moc. Po Augustovej smrti roku 14 nl. si jeho nástupcovia pri mene ponechávali titul „caesar“ – cisár. Žoldnierska armáda sa stále viac doplňovala dobrovoľníkmi z provincií a mala často vplyv i na voľbu cisára. Po Augustovi nastúpili na trón: Tibérius, Caligula, Claudius, Nero – členovia juliánsko – claudiovskej dynastie. Ako žiadny z cisárov čiže ani Tibérius sa nevyhol nutnosti riešiť vzťah medzi císarskou mocou a senátom. Bolo celkom samozrejmé, že tento problém bol fakticky rozhodnutý v prospech cisára. Avšak nielen senát, ale aj rímsky ľud bol zbavený svojho tieňového politického vplyvu, ktorý mu ešte ostával. Svoju činnosť Caligula zameral na upevnenie cisárskej moci voči senátu.