Podobná a ešte žalostnejšia davová hystéria prepukla tiež o viac než sto rokov neskôr, kedy mladí kazatelia vo Francúzku a Nemecku zahájili „detskú krížovú výpravu“. bez toho aby sa hocikto k Svätej zemi vôbec priblížil, vyžiadala si táto výprava životy veľa detí.
Križiacke panstvá
V roku 1098 padlo veľké mesto Antiochia do rúk križiakov, ktorí porazili silnú tureckú jednotku ponáhľajúcu sa mestu na pomoc. O rok neskôr padol aj samotný Jeruzalem. Tento veľký úspech oslávili kresťania hromadným vraždením. Ciel výpravy bol teraz splnený a veľa križiakov sa vrátilo domov. Ti, ktorí zostali, však pokračovali v boji a postupovali podial severného pobrežia Stredozemného mora. Nakoniec došlo k založeniu štyroch „križiackych“ panstiev: Tripoliského, Antiochjskeho a Edesskeho kniežatstva a Jeruzalemského kráľovstva. Prvým panovníkom Jeruzalemského kráľovstva bol zvolený Godefroy z Bouillonu a jeho panstvo siahalo v dobách naj väčšieho rozmachu až po mesto Akaba na pobreží Červeného mora. Godefroy bol tiež fanatickým vládcom nad ostatnými kniežatstvami, aj kde mu ich usporiadanie podľa prísnych pravidiel dávalo iba obmedzene právomoci. Pozícia križiackych panstiev nebola nikdy bezpečná. Ani v dobe najväčšieho rozmachu nepresiahlo ich územie prirodzene hranice púšte, ktorá by uľahčila ich obranu. Naopak ich neustále ohrozovali Turci, ktorí ovládali veľké mesta, ako Aleppo či Damasek. Taktiež vnútri vlastných území, zostavali križiaci malo početnou skupinou, ktorá feudálnym spôsobom ovládala čiastočne moslimské obyvateľstvo, o ktorého oddanosti sa dalo pochybovať. Ich vláda by zrejme dlho neprežila, keby nebolo pomoci dvoch zvlášť vytvorených vojenských radov – tzv. rytierov chrámu alebo templárov a johanitov. Ich spoločenstvá boli organizovane kláštorným spôsobom, ale tvorili ich bojovníci, ktorých úlohou bolo strážiť svätú zem b bojovať proti neveriacim. Na konci dvadsiatych rokov 12. storočia sa Turci za vlády Zangího z Mausilu do istej miery zjednotili a križiacku expanziu zastavili. V roku 1144 potom znovu dobili Edessu. Nebolo na tom nič prekvapivého, lebo edesske kniežatstvo bolo zo všetkých križiackych panstiev najodľahlejšie a Turkom najľahšie prístupné, ale Európanov to nahnevalo na toľko, že usporiadali ďalšiu výpravu. Druhu križiacku výpravu viedol Francúzky kráľ Ludvik VII. a nemecky cisár Konrad III., ale výprava stroskotala na neschopnosti križiakov spolupracovať. 1095-Papez Urban II.