(MULTIKULTÚRNA VÝCHOVA V ZJDENOTENEJ EURÓPE)

ŽIDIA NA SLOVENSKU, HOLOKAUST

Ú V O D

V tejto práci sa pokúsim priblížiť život židovskej komunity na území Slovenska od samých začiatkov až po koniec 2. svetovej vojny. Najväčšiu pozornosť venujem obdobiu medzi vyhlásením autonómie (6.10. 1938) a oslobodením Slovenska v apríli 1945, čo je najtragickejšie obdobie v dlhej histórii slovenských židov. Spomenuté obdobie sa bežne označuje slovom "holokaust". Podľa Sloveníka cudzích slov je to "v starovekom Grécku zápalná obeta". Významovo rovnocenný, ale obsahovo presnejší je v biblii používaný hebrejský termín "šoa", ktorý možno preložiť ako "veľké nešťastie".

1. PRED HOLOKAUSTOM
Spolužitie židov s príslušnikmi kresťanskej väčšiny na území Slovenska má stáročnú tradíciu. Napriek tomu ho v súčasnosti zaťažuje z oboch strán množstvo výhrad a predsudkov. Židia sú aj dnes bežne vnímaní ako bohatí obchodníci, krčmári či bankári, ktorí získali majetok "okrádaním slovenského ľudu".
Prvými dokladmi o prítomnosti židov sú ojedinelé nálezy z rímskej doby. Archeológovia objavili niekoľko macév (náhrobných kameňov), popísaných síce latinkou, ale s výrazne židovskými menami. Historici nie sú jednotní v otázke, či židia na dnešnom slovenskom území zostali aj po rozpade Rímskej ríše. Na základe správ arabských a židovských cestovateľov sa však predpokladá, že židia boli na území Veľkej Moravy už za čias Svätopluka a azda aj skôr. Prinajmenšom od 9. storočia sa teda datuje spolužitie slovanského a židovského obyvateľstva. Nemalo jednoznačný charakter, pretože obdobia prenasledovania sa striedali s obdobiami priazne či aspoň znášanlivosti. Podstatnú časť tohto tisícročného spolužitia však židia boli považovaní za občanov druhej triedy : od okolia ich oddeľovali múry geta, predpísaný osobitný odev, prikázané profesie, ktoré veriaci kresťania považovali za nedôstojné (napr. peňažníctvo).
Občiansky ich v Uhorsku postupne zrovnoprávnili až Tolerančný patent Jozefa II., zákony z roku 1840, dôsledky revolúcie 1848 -1849 a národnostný zákon z roku 1867. Veľký význam mal zákon z roku 1840, odvtedy sa židia mohli usídliť
v mestách s výnimkou banských,mali právo zakladať továrne, zapodievať sa voľne obchodom, remeslom, vedami a umením.
Druhá polovica 19. storočia je obdobím postupného akceptovania židov ako rovnocenných partnerov.

Práve vtedy si osvojili svetskú vzdelanosť, začali masovo navštevovať univerzity. Paralelne prebiehali asimilačné procesy. Židia opúšťali tradičné spôsoby a presadzovali sa ako lekári, právnici, umelci a pod. Tak sa nevyhnutne prispôsobovali sociálnym, kultúrnym a jazykovým normám okolitého obyvateľsva. Asimilačné tendencie vyvolali protitlak. To spôsobilo, že od roku 1869 existujú v Uhorsku popri sebe rovnako ortodoxné, ako neologické židovské náboženské obce.
Úplne zrovnoprávnenie s ostatným obyvateľstvom však židom umožnilo až prijatie zákonného článku XLII z roku 1895. Pre židov sa stalo Uhorsko miestom bezpečia a prosperity. Túto toleranciu odplácali lojalitou k režimu. Rešpektovali právny systém, administratívne normy a maďarský úradný jazyk. Rozpad Rakúsko-Uhorska a následný vznik Československa značil pre židovskú minoritu prechod
do neistej budúcnosti. Nový štát vznikol z vojnového chaosu a na mnohých miestach ho sprevádzali prejavy násilia, ktoré sa často dotkli židov a ich majetku. Reakciou boli otvorené negatívne postoje proti novému štátu. V polovici 20. rokov sa však židia zmenili na aktívnych zástancov československej štátnosti.
Možno skonštatovať, že až do polovice roku 1938 antiseminizmus len okrajovo ovplyvňoval spolužitie medzi obyvateľmi slovenských dedín a miest. Bol síce latentne prítomný, nebol však určujúcim faktorom vzájomných vzťahov. Výraznejšie sa prejavoval v anonymnom metskom prostredí (najmä v radoch inteligencie, ktorá neraz vnímala židov ako konkurenciu) než na vidieku, kde "svojich" židov poznali a mali s nimi všestranné kontakty.

2. SITUÁCIA V ROKOCH 1938 -1944
Obdobie medzi okóbrom 1938 a aprílom 1945 možno rozdeliť do niekoľkých periód :
1. Od vzniku autonómie do začiatku transportov
(október 1938 - koniec roka 1941)
2. Obdobie prvých transportov (marec- október 1942)
3. Medziobdobie od zastavenia transportov do vypuknutia SNP
(november 1942- august 1944)
4. Od nemeckej okupácie Slovenska do oslobodenia
(september 1944 - apríl 1945)

Na jeseň 1938 nabrali historické udalosti rýchly spád. V krátkom časovom horizonte nasledovali Mníchovská dohoda (30. 9. 1938), vyhlásenie slovenskej autonómie (6.10.1938), viedenská arbitráž, prvá schôdza novozvoleného parlamentu (17.1. 1939) a vyhlásenie štátnej samostatnosti (14.3. 1939). Sprevádzali ich dovtedy neznáme či okrajové prejavy intolerancie voči českým a najmä židovským obyvateľom.

Vláda už od roku 1939 zahŕňala návrhmi rôzne hospodárske organizácie, živnostenské spoločnosti, ktoré vyšpekulovávali ako najrýchlejšie a najlacnejšie zbaviť židovské obyvateľstvo na Slovensku majetku. "Arizácia" podnikov, živností a obchodov bola však len prvým stupňom, neskôr prišli ďalšie , ktoré postupne zasahovali do rôznych sfér života, aby ich napokon zhrnulo 270 paragafov Židovského kódexu, ako sa označovalo " Nariadenie zo dňa 9. septembra 1941
o právnom postavení židov".
Židia museli na verejnosti nosiť označenie, nemohli uzatvárať manželstvá
s "árijcami", za mimomanželský styk bol určený trest do 5 rokov väzenia. Nemali volebné právo a neboli volení, nesmeli byť ani v službách štátu a verejných inštiúcií, nesmeli vykonávať slobodné povolanie - advokátske, lekárske, lekárnické (iba dočasne sa pripúšťali výnimky). Štátne bezpečnsotné orgány mohli kedykoľvek previesť u židov osobnú prehliadku, a to aj bez písomného príkazu úradu alebo súdu, podobne aj domovú prehliadku. Listy židov museli byť viditeľne označené hviezdou a adresou odosielateľa, úrady im mohli ľubovolne uložiť povinnosť vysťahovať sa
z určitej obce. Židia sa samozrejme nesmeli organizovať, vydávať časopisy, byť redaktormi. Židia boli vylúčení z akéhokoľvek štúdia na všetkých školách okrem ľudových škôl. Židovské deti nesmeli chodiť do jednej triedy s kresťanmi. Na vykoná-
vanie hocijakej profesie museli mať židia osobitné povolenie, nesmeli mať zbrane, oprávnenie loviť ryby, vlastniť vodičský preukaz, používať železnicu, vlastniť rádiá, fotoaparáty. Boli pred nimi uzatvorené kiná, kaviarne, v niektorých mestách nesmeli na hlavných uliciach bývať, ale ani chodiť. Nesmeli sa zdržiavať na verejných miestach po 21. hodine, chodiť na kúpaliská, navštevovať árijské domácnosti. Zákony, ktoré zbavili postupne židov všetkého nehnuteľného i hnuteľného majetku, sa stále doplňovali a spresňovali. Len za rok 1941 bolo v úradných novinách uvedených 51 protižidovských vyhlášok a nariadení. Postihnutých zasiahli ekonomicky, spoločensky, ale aj v prvom rade psychicky. Práve vďaka tomu splnili svoj cieľ :
z plnoprávnych občanov sa v krátkom čase stali ľudia na okraji spoločnosti.
Židovská komunita nezobrala príznaky zhoršených pomerov na ľahkú váhu. Už v roku 1938, teda bezprostredne po vyhlásení autonómie, sa začali rôzne individuálne alebo organizované aktivity, zamerané na záchranu jednotlivcov či rodín. Objavili sa najmä základné tendencie: legálne alebo ilegálne emigrácie zo Slovenska a prijtie krstu.
Úsilie dostať sa do bezpečia formou emigrácie vzniklo už koncom roku 1938. Existovali dva frekventované smery úniku : do Maďarska a do Palestíny.

V Maďarsku žili židia do roku 1944 v relatívnom bezpečí. Dôležitú úlohu zohrávala skutočnosť, že hranice neboli spočiatku dôsledne strážené. Frekvencia útekov vzrástla predovšetkým potom, keď v marci 1942 začali deportácie. Podľa dostupných zdrojov ilegálne opustilo krajinu asi 7 000 osôb. Ilegálna emigrácia by bola bez aktívnej pomoci (alebo aspoň mlčanlivého súhlasu) majoritného obyvateľstva odsúdená
na neúspech. Objavili sa však aj prípady udavačstva či už zo strany miestnych obyvateľov alebo samotných prevádzačov. Najmä príslušníci mladej generácie hľadali záchranu v Palestíne. Toto riešenie bolo podstatne zložitejšie. Spájali sa
s ním jazykové problémy, ťažkosti so získaním víz a potreba pripraviť sa na rozdielne podmienky spôsobu života. Východiskom sa stali tzv. hakšary. Tu sa mládež učila reč, poľnohospodárske práce a remeslá, ale aj prvky ideológie sionizmu.
Pokusom o záchranu bez toho, aby židia museli opustiť svoje domovy, bolo prijajie krstu. Slovenská republika sa deklarovala ako kresťanský štát. Vládnuca strana sa oficiálne stotožnila s osobnosťou katolíckeho kňaza A. Hlinka (Hlinkova slovenská ľudová strana). Prezident Slovenskej republiky bol ďalší katolícky kňaz
J. Tiso. Za takýchto okolností niet divu, že mnohí žiada považovali krst (chápaný ako formalitu) za dôležitý krok k záchrane nielen holého života, ale aj k zaisteniu slušnej existencie. Takéto pokusy o záchranu nesplnili vždy nádeje, ktoré sa s nimi spájali. Niekedy krst nerešpektovali úradné miesta, v iných príapadoch vyjadrili negatívne postoje spoluobčania.
Na dno utrpenia sa židovská komunita dostala až v čase, kedy začali deportácie do koncentračných táborov. Bolo to v marci 1942. Ohrození ľudia rýchlo pochopili, že deportácie pre nich znamenajú vážne nebezpečenstvo. Pri pokusoch
o únik opúšťali neraz nielen svoje domovy, ale aj zdanlivo nemenné židovské náboženské tradície. Právne zdôvodnenie dostali transportácie až dodatočne, keď parlament schválil "Ústavný zákon" zo dňa 15. mája 1942 o vysťahovaní židov. Štastie v nešťastí mali tí, ktorí sa z rôznych príčin dostali v roku 1942 do väzenia a tí, ktorí boli povolaní do armády a zaradení do pracovných jednotiek, takto sa vyhli transportom.
Dôležitým fenoménom pre pochopenie holokaustu sú zberné a pracovné tábory na Slovensku. Predovšetkým počas deportácií patrili k miestam, kde sa rozhodovalo o osudoch tisícov zaistených.

V zberných táboroch (Žilina, Poprad, Patrónka) ostávali väzni len krátko, spája sa však s nimi mnoho dramtických a bolestných situácií. Predstavovali totiž akúsi prestupnú stanicu medzi Slovenskom a vyhladzovacími koncentračnými tábormi v Poľsku či Nemecku.
Pracovné tábory v Novákoch, Seredi a Vyhniach začali fungovať na jar 1942. Podmienky v nich boli v porovnaní s provizóriom zberných táborov odlišné. V období, keď už transporty nešli, sa tam nachádzalo spolu 2 938 osôb. Každodenný život
v táboroch sa sústreďoval v prvom rade na pracovnú produkciu. Hoci pomery boli stiesnené, po zamestnaní predsa existoval priestor pre kultúru, šport, vzdelanie. osobitným fenoménom boli táborové školy. Podľa predpsiov v nich deti do 10 rokov denne trávili deväť hodín, staršie sedem, pričom ďalšie dve vykonávali práce
v dielňach. Dospelí museli ťažko pracovať : muži 55 hodín do týždňa, ženy 48 hodín. Pracovné tábory nepredstavovali idylu. Kultúrne podujatia či návšteva školy tvorili len pozadie každodennej krutej reality. Podľa spomienok svedkov patrilo bytie a násilie gardistov k všednému životu.

3. MEDZI SNP A OSLOBODENÍM
Mnoho dramatických zvratov v živote zdecimovanej židovskej komunity prinieslo obdobie medzi vypuknutím SNP 29. augusta 1944 a oslobodením Slovenska na jar 1945. V čase, keď každý očakával rýchly koniec holokaustu, vyhrotili sa postoje všetkých zúčastnených strán. Príchod nemeckej armády a stupňujúca sa aktivita jej slovenských pomáhačov spôsobili situáciu zvýšeného nebezpečenstva. Obnovili sa transporty, znovu sa otvorili pracovné tábory. Ohrození židia však teraz reagovali aktívne. Zapojili sa do povstania, hľadali úkryty v mestách aj dedinách. Dôležitú úlohu zohrala skutočnosť, že stúpal aj počet tých, ktorí boli ochotní riskovať a pomôcť.
V pracovných táboroch prebiehali prípravy na ozbrojený odboj už skôr. Keď vypuklo SNP, otvorili sa tábory a mnohí z bývalých väzňov sa bez váhania vydali
na povstalecké územie. Častá zmena situácie, ale aj rôznorodé postoje obyvateľstva vytvárali neraz neprehľadné a dramatické situácie. Mnohí ľudia boli ochotní poskytnúť pomoc ohrozeným, ale nechýbali ani udavači.
Atmosféra sa opäť obnovila po potlačení SNP a príchodu nemeckej armády, keď opäť začali transporty. Postavenie židov bolo neisté až do posledného dňa vojny, teda aj v období, keď jej výsledok bol už jasný. Mnohým ohrozeným zachránil život "bunker", teda vopred pripravený úkryt. "Bunkrovanie" malo množstvo podôb: mohlo byť v horách, v dediskom prostredí, ale aj v meste. Spoločným znakom bola pomoc okolitého obyvateľstva.

Opäť mala rôzne formy.: od mlčania, cez nosenie potravy
do úkrytov až po aktívnu pomoc s rizikom ohrozenia života vlastnej rodiny. Nebezpečným situáciám sa nevyhli ani malé deti. V súvislosti s tým pozorujeme špecifický jav. Rodičia dokázali deťom vnútiť vedomie, že určité veci musia alebo nesmú robiť. Rovnako ako aj dospelí museli zachovať pokoj a disciplínu najmä
v nebezpečných situáciách. Ich správanie patrilo k dôležitým predpokladom prežitia celej rodiny. Takúto disciplínu dokázali dospelí vštepiť aj celkom malým deťom, ktoré ešte nemohli chápať, o čo ide. Ale nie každý dokázal zvládnuť veľký psychický tlak. Neboli ojedinelé prípady, že židia nevydržali a sami sa prihlásili úradom. Príchod slobody mal jedinečnú a neopakovateľnú podobu pre každého, teda aj pre tých, ktorí sa dočkali konca vojny na území Slovenska. Rozmanitosť vonkajších foriem zjednocoval spoločný faktor : radosť z oslobodenia, ale aj zármutok
nad osudmi blízkych.
Z Á V E R

Podľa zistených údajov bolo spolu deportovaných do koncentračných táborov asi 70 000 osôb, ďalších asi 20 000 z maďarského územia. Treba si uvedomiť, že
za abstraktnými číslami sú skryté mená konkrétnych ľudí - najbližších rodinných príslušníkov, príbuzných, priateľov. Predstavujú súčasť ich minulosti, ale zároveň naďalej ostávajú zložkou ich súčasného života. S touto skutočnosťou sa vyrovnávajú dodnes.: hoci nie každý žid zažil tábory osobne, prakticky všetkých bez výnimky trápia spomienky na osud mŕtvych. Šoa, veľké nešťastie prežívalo v ľudoch (fyzicky aj psychicky ) ešte dlho potom, ako sa oficiálne skončilo porážkou nacizmu. T.W. Adorno túto skutočnsoť vyjadril známou metaforou, že po Osviečine sa nedajú písať básne.
Holokast sa nesmie stať zabudnutou minulosťou, mŕtvym obdobím. Počas tohto leta som navštívila koncentračný tábor Dachau v Nemecku. Na obrovskej kamennej tabuli boli vyryté v mnohých jazykoch dve slová : NIKDY VIAC ! A snáď toto je to posolstvo, ktoré sme povinní odovzdávať svojim deťom a my, ako učitelia aj svojim žiakom. Aby sme vychovali generácie, ktoré nedovolia, aby sa niečo také ešte raz zopakovalo.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Holokaust