Aj keď existovali rôzne názvy úplne vystačil s konzervatívnymi, ktoré reprezentovali statkárov a formujúcu sa veľkoburžoáziu a s liberálnymi, ktoré zastupovali nižšiu a čiastočne aj strednú mestskú a dedinskú buržoáziu. Medzi liberálmi rástol aj vplyv radikálnych krídel. Dedinské vrstvy sa však stále nechávali viesť skôr národnými a demokratickými, ako socialne-revolučnými heslami. Preto v tomto období nevznikali agrárne strany. Pre buržoázne stranícke systémy na Balkáne bolo príznačne, že politické smerovanie strán neurčovali ani tak politické programy ako osobnosti politikov, ktorý stali na čele strán. Veľmi dôležitú úlohu pri usmerňovaní politického vývoja v hospodársky málo rozvynutych krajinách ako boli balkánske štáty zohrala aj armáda. Najviac zreteľné to bolo v Srbsku. Sociálne hnutie nemalo na zatiaľ na politickú scénu veľký vplyv.

4.4. Konkrétny vývoj v jednotlivých štátoch Balkánu

Grécko- vyšlo z východnej krízy v rokoch 1876-1878 posilnene, aj keď zostalo neutrálne. Na základe rozhodnutia berlínskeho kongresu obdržalo po jednaniach s Tureckom takmer celú Thesáliu a časť Epiru. Veľká časť Grékov však stále žila mimo územia Grécka. A práve preto sa stalo hlavnou úlohou politiky zjednotenie všetkých Grékov v priestore Egejského mora. Tejto politike prospievali najme periodicky sa opakujúce nepokoje a povstania proti Turkom na Kréte a taktiež stále aktuálnejšia likvidácia tureckého panstva v Macedónsku. Kréta si nakoniec vybojovala vydanie nového provinčného štatútu a zrovnoprávnenie gréčtiny s turečtinou (1878), vyhlásenie autonómie a vymenovanie gréckeho princa Jiřiho za generálneho komisára (1897 po grécko-tureckej vojne) a nakoniec pripojenie ku Grécku (po Balkánskych vojnách). V Macedónsku vyvíjali Gréci čulú náboženskú a kultúrnu osvetu a nakoniec prešli aj vyzbrojovaniu jednotiek, ktoré bojovali nielen proti Turkom, no aj proti ozbrojeným skupinám Srbov a Bulharov. Boj o Macedónsko nakoniec vyústil do balkánskych vojen, z ktorých vyšlo Grécko s najväčšími územnými ziskami. Získalo nielen zbytok Epíru a množstvo egejských ostrovov, no získalo aj rozsiahle územia v južnom Macedónsku obývane okrem Grékov aj Albáncami, Slovanmi a moslimskými Turkami. Počet obyvateľov Grécka sa od sedemdesiatych rokov zväčšil z 1,5 milióna na takmer 5 miliónov.
Grécko malo podľa ústavy z roku 1864 veľmi blízko k parlamentnej demokracii, ktorej stabilitu zabezpečoval dlhoroký panovník Jiři I. Skutočnosť, ale bola trochu iná. Na politickej scéne pôsobilo päť politických strán a tie nemali šancu uviesť parlamentný systém do praktického života. Boli schopné zostaviť iba vládu menšiny, proti ktorej sa väčšinou všetky ostatné strany zlúčili do opozície.