Isté ozdravenie politickej scény nastalo v osemdesiatych rokoch po tom, čo zomreli traja vedúci predstavitelia politických strán a ich strany sa rozpadli. Nastal prechod na dve buržoázne strany- pokrokovú (liberálna) a národnú (konzervatívna) a tie ovládali politickú scénu približne až do roku 1910. Priekupníkom nového politického systému bol vodca liberálov Charilaos Trikupis (1832-1896), ktorý stal na čele vlády v rokoch 1882-1895. Orientoval sa na mierovú zahraničnú politiku, na reorganizáciu štátnej správy, súdnictva a armády. Podporoval verejne práce (budovanie železníc, vysušenie Thesalie, prekopanie Korintskej šije), avšak za cenu zvyšovania daní a prílevu zahraničného kapitálu a nakoniec aj štátneho bankrotu. Nespokojnosť s kráľovským režimom, od tej doby v nacionalistických kruhoch narastala. Nespokojnosť týchto kruhov ešte podnietila prehra v grécko-tureckej vojne a nakoniec vyústila do puču organizovaného nacionalistickými dôstojníkmi a opozičnými buržoáznymi kruhmi. Po puči bol do čela vlády postavení krétsky liberálny politik Eleutherios Venizelos (1864-1936), ktorý riadil grécku politiku nasledujúcich 10 rokov. Spravil revíziu ústavy z roku 1864, rozbehol finančnú a agrárnu reformu, reformu štátnej správy, reorganizoval armádu a úspešne previedol krajinu cez úskalia balkánskych vojen. Na druhej strane, ale tvrdo potlačoval roľnícke a robotnícke hnutie. Za I. svetovej vojny sa postavil do čela tých, ktorý sympatizovali s Dohodou. V roku 1917 sa mu podarilo zvrhnúť germanofilského kráľa Konstantína I. Grécko sa zapojilo do bojov po boku Anglicka a Francúzka. Práve tieto dva štáty kontrolovali v tom čase 70 % gréckeho dlhu a veľku časť priemyslu, dopravy a bankovníctva v krajine.

Rumunsko- plochou i počtom obyvateľov je Rumunsko najväčším štáto juhovýchodnej Európy. V roku 1910 bolo Rumunsko domovom 6 miliónov Rumunov, no ďalšie 4 milióny žili na území susedných štátov. To veľmi ovplyvnilo zahraničnú politiku štátu. Rumunsko malo napäté vzťahy s Ruskom a to najme kvôli odstúpeniu južnej Besarábie. V tom čase vypracoval spisovateľ, politika a neskôr aj vodca mladokonzervatívnej strany Tito Maiorescu jednu zo základných prác o orientácii Rumunska na medzinárodnej scéne. Táto práca sa stala základným pravidlom pri hľadaní si spojencov. Hovorila o tom, že spojencov si treba hľadať v zemi, ktorá nemá žiadne styčné body s Rumunskom. Podľa tejto definície si Rumuni vyhliadli za svojho budúceho spojenca Nemecko. Prispel k tomu aj nemecký pôvod rumunského kráľa Carola I. (1866-1814). Príklon k Nemecku bol uskutočnení formou pripojenia Rumunska k Trojspolku v roku 1883. Zmluva bola tajná.