Nemecko si vybudovalo v Rumunsku silné postavenie. Pre I. svetovou vojnou kontrolovalo Nemecko 52 % štátneho dlhu a 40 % kapitálu investovaného do ťažby uhlia a ropy.
V rozpore s vládnou trojspolkovou politikou bola verejna mienka, v ktorej sa čoraz častejšie prejavovali protirakúske a protimaďarské nálady. Týmto protirakúskym postojom dopomohla aj rakúsko-uhorská colna vojna vedená proti Rumunsku v rokoch 1885-1891. Taktiež Rumunom nebol ľahostajní osud ich bratov v Banátu a Sedmohradsku. Veľký ohlas v zahraničí vyvolalo najme násilne potlačenie sedmohradského hnutia za autonómiu a jazykové práva, ktoré vyvrcholilo rozpustením rumunskej národnej strany v Sedmohradsku. Zvýšeny záujem Rumunov o ich spolubratov v zahraniči vyvrcholil založením Ligy pre kultúrnu jednotu všetkých Rumunov. Táto liga bola založená v Bukurešti v roku 1890. Pozícia Rumunska v Trojspolku sa vzhľadom k odporu civilného obyvateľstva k monarchii oslabila, čo viedlo k profrancúzkej orientácii a nakoniec počas vojny po smrti Carola I. k vyhláseniu neutrality a v roku 1916 k vystupovaniu po boku Dohody.
Politický život v buržoáznom, statkárskom Rumunsku sa okrem kráľa, ktorý mohol menovať a odvolávať vlády, točil okolo troch strán. Lepšie povedané, okolo hŕstky ľudí, ktorí stáli v čele týchto strán. Volebný systém v Rumunsku vyplýval podľa ústavy z roku 1866 zo štvortriedneho systému a od roku 1883 z trojtriedneho volebného práva. Tento systém rozdeľoval voličov do troch skupín, podľa majetku a spoločenského postavenia. Tento systém zaisťoval pozemkovej šľachte, statkárom a buržoázii väčšinu v parlamente. Prvých desať rokov po nástupe Carola I. na trón bola pri moci konzervatívna strana pod vedením Lascara Catargia (1823-1899). Prudký rozvoj národno-oslobodzovacieho hnutia na Balkáne od roku 1875 priviedol k vláde od roku 1876 na dvanásť rokov k moci buržoáznu národno-liberálnu stranu, vedenú Ionem Bratianem. Tento politik upevnil zahraničné politické postavenie krajiny, snažil sa posilniť aj jeho hospodársku silu, no nepodarilo sa mu zlepšiť kultúrnu úroveň vidieka. Pád jeho strany priviedol k moci malokonzervatívcov na čele s Petrarchem Carpem. No potom sa k moci dostali opäť dostáli liberáli pod vedením Demetera Sturdzy (1833-1914). Takto si moc tieto dve strany ešte párkrát vystriedali. Nešlo o žiadne zásadne politické zmeny, jednalo sa len o výmenu ľudí na ministerských a úradníckych stoličkách.