Obe vlády si nevšímali problémy roľníkov a obyčajného obyvateľstva a to viedlo k nepokojom a nakoniec k najväčšiemu roľníckeho povstania v roku 1907. Príčinou povstania bolo to, že viac ako polovicu pôdy v krajine vlastnilo asi 5000 veľkostatkárova a roľníci si museli pôdu prenajímať a odovzdať veľkostatkárom až polovicu úrody. Na potlačenie povstania bola použitá armáda a bolo zabitých takmer 11 000 roľníkov. Novy agrárny zákon prijatý po povstaní nič nevyriešil a vnútornú krízu v krajine oddialili iba udalosti I. svetovej vojny.

Bulharsko- získalo slobodu ako predposledné z balkánskych národov v roku 1878. Výsledky rusko-tureckej vojny mali pre Bulharov aj napriek dobyvačným úmyslom Ruska pozitívny efekt. Berlínsky kongres síce výsledky ktoré boli po tejto vojne dosiahnuté značne okresal a umelo rozdelil územie obývane Bulharmi na Bulharské kniežatstvo a tzv. Východnú Rumeliu, no už v septembri 1885 prebehol vo Východnej Rumelii úspešný prevrat a Východná Rumélia bola pričlenená ku kniežatstvu. Bulharsko však ešte stále ostávalo pod tureckou zvrchovanosťou až do roku 1908, kedy bola vyhlásená bulharská zvrchovanosť.
Zjednotenie Bulharska síce prebehlo, no Bulharsko sa dostalo do vnútropolitickej a zahraničnopolitickej krízy. Muselo odolávať útokom Srbska, ktoré sa cítilo ohrozené veľkým Bulharskom a taktiež Rusko na znamenie nesúhlasu so zjednotením odvolalo z formujúcej sa bulharskej armády svojich dôstojníkov a inštruktorov. Rusi týmto krokom vyvolali tlak na bulharské knieža Alexandra I., ktorý v posledných rokoch prejavoval menej ochoty plniť ruské požiadavky. Taktiež pripustil, že pri výbere projektu na výstavbu železnice zvíťazil súkromnopodnikateľský projekt (južná trasa Niš-Pirot-Sofia-Belovo) nad ruským štátnym projektom (severojužná trasa od Dunaja K Sofii). Tento projekt mal pre Rusko veľký vojensko-politický význam. Averzia Ruska voči Bulharsku zosilnela ešte potom, čo boli odvolaní ruský ministri, krajina sa vrátila ku konštitučnému modelu vládnutia a prestíž kniežaťa vzrástla po prekvapivom víťazstve nad Srbskom. V tom čase siahla skupina prorusky orientovaných dôstojníkov k puču a zvrhli knieža. Lenže situáciu využil predstaviteľ priemyselnej rakúsko-anglofilskej buržoázie Stefan Stambolov. Uchopil moc v krajine na takmer 10 rokov a za knieža dosadil rakúsko-uhorského kandidáta Ferdinanda Koburgského. Bulharsko sa týmto vohnalo do náručia Viedne a na domácej politickej scéne zavládol takmer diktátorský Stambolov režim.
No ani Ferdinand Koburg si nemohol dovoliť, aby ho neuznávala taká veľmoc ako Rusko.