Obyvatelia Macedónska boli vyznania islamského, katolíckeho, pravoslávneho, bulharského a židovského náboženstva. A práve aj náboženstvo bolo jedným z faktorov ktorý ovplyvnil používanie toho, ktorého nárečia a tým aj príslušnosť k tej ktorej jazykovej a národnostnej skupine. Začal sa boj o presadenie svojho nárečia a svoje kultúry v školách ale aj v bežnom živote. Okrem prúdov, ktoré chceli presadiť iné nárečie sa vytvoril aj akýsi vnútromacedónsky prúd, ktorý tvrdil, že Macedónci sú svojbytný národ a preto musia mať svoj spisovný jazyk a literatúru, ktorú sa snažili aj vytvoriť. Toto hnutie začalo pripravovať povstanie proti Turkom. Povstanie vypuklo v júli 1903. Turci museli do Macedónska vyslať štvrťmiliónovú armádu a tej sa podarilo povstanie potlačiť až po troch mesiacoch. Táto revolúcia na seba upútala pozornosť zahraničných mocností, no pretože Rakúsko-Uhorsko a Rusko podpísali dohodu o zachovaní statusu quo v tejto oblasti, ani jedna strana nezasiahla.
Po mladotureckej revolúcii sa síce dostali v Turecku moci mladoturci, no ty nezrealizovali sľúbenú agrárnu reformu, ani nevyriešili národnostné otázky. Naopak násilnými opatreniami v Macedónsku dosiahli to, že sa macedónske národne skupiny zabudli na vzájomnú nevraživosť a spojili sa proti spoločnému nepriateľovi. To dalo podnet k rozpútaniu balkánskych vojen. Macedónsko bolo rozdelene medzi niekoľko štátov a nikto sa nepozeral na právo Macedóncov na sebaurčenie.

Albánsko- sa vymanila z tureckej nadvlády ako posledná. V druhej polovici 19 storočia prešlo Albánsko obdobím národného obrodenia a v tomto období tiež zaznamenalo prvé pokusy o zjednotenie všetkých národných síl, s cieľom zachovať územnú celistvosť ohrozeného národného územia a získania autonómie. Mohutné národné, oslobodzovacie hnutie vytvorila najme tzv. prizrenská liga. Tá bola založená na zjazde predstaviteľov feudálov, buržoázie a inteligencie v Prizrenu v júni 1878. Táto liga mala stmeliť národné sily a vojenský sa postaviť proti zámerom mocnosti a susednej Čiernej Hory oklieštiť albánske územie. Tato liga bola vojenský potlačená.
Zápas sa preniesol na kultúrne a osvetové pole. Boli zakladané školy, časopisy. Bol podporovaný rozvoj literatúry. V albánskych vysťahovaleckých a emigrantských kolóniách v cudzine vznikali mnohé vlastenecké spolky a kluby, ktoré prevzali úlohu riadiacich centier národného hnutia.
Až priostrenie macedónskej otázky na prelome storočí prinútilo Albáncov k novému a ráznejšiemu vystupovaniu. Vznikla nová organizácia tzv. pécská liga a po jej rozpade ilegálny Výbor pre oslobodenie Albánska (1905).