Od tej doby sa albánske národne hnutie začalo rozrastať. A keď ani mladoturecká revolúcia nepriniesla to čo od nej Albánci podobne ako Macedónci očakávali prepuklo mnoho miestnych ozbrojených povstaní do všeobecného povstania v roku 1912. Do jeho čela sa postavila skupina vlastencov na čele s Ismailem Quemalim. Priaznivá medzinárodná situácia dopomohla povstalcom k víťazovu a 28. novembra 1912 bola vyhlásená nezávislosť Albánska.
Zabudlo sa však na to, že Albánsko bolo už dlhší čas objektom imperialistických snáh Rakúsko-Uhorska, Nemecka, Talianska, Srbska a Grécka. Rozdelenie Albánska stroskotalo na neschopnosti mocnosti dohodnúť sa. Albánska otázka bola predmetom londýnskej konferencie a nakoniec bolo Albánsku priznané iba 28 000 km2 oproti požadovaným 80 000 km2. mnoho Albáncov ostalo v Čiernej Hore, Srbsku a Grécku. Albánsko vyhlásili formálne za nezávisle kniežatstvo, ktoré však malo ostať pod kontrolou veľmocí. 5. Záver

Balkán predstavuje územie na ktorom sa stretli viaceré etniká, náboženstvá a nakoniec aj zaujmi veľmoci. Lenže územie Balkánu bolo príliš malé na to, aby sa v tomto spletenci zúčastnene krajiny nedostali do konfliktu. Práve preto za obdobie nie viac ako 50 rokov sa na tomto území udialo mnoho konfliktov, ktoré vyústili do sarajevského atentátu a do I. svetovej vojny. Ani teraz po viac ako storočí nie je na Balkáne kľud a je otázne či na tomto území kde sa stretá niekoľko mentalít niekedy pokoj zavládne.