Taktiež urýchlilo už nezvratný rozklad osmanskej ríše.

1.3. Povstania v bulharských provinciách osmanskej ríše

Prvé povstanie v Bulharsku vypuklo v septembri 1875 ako odozva na udalosti v Bosne a Hercegovine. Toto povstanie bolo zorganizované narýchlo, bez vojensko-technickej a agitačnej prípravy Bulharským revolučným ústredným výborom, ktorý vyvíjal od roku 1870 svoju činnosť v Rumunsku. Do povstania sa zapojili najme roľníci a remeselníci na čele s predstaviteľmi maloburžoázie a inteligencie. Títo ľudia sa chopili zbrane pre ten istý dôvod ako ľudia v Bosne a Hercegovine. Chceli sa zbaviť cudzej nadvlády, ktorá bola totožná s feudálnym útlakom. Toto povstanie bolo rýchlo potlačené.
Revolučný výbor, poučení neúspechom septembrového povstania, vykonal veľa opatrení pre to aby bolo plánované celonárodné povstanie úspešné. Lenže v apríli 1876 došlo k predčasnému prepuknutiu povstania, čo zabránilo doviesť plánované opatrenia do konca. Bulhari mali veľkú oporu najme v Rusku. Práve z Ruska prúdilo do Bulharska množstvo dobrovoľníkov.
Behom jedného mesiaca bol odpor povstalcov zlomení. Behom potláčania povstania Turci vykonávali tvrdé represálie nielen s povstalcami no aj s civilným obyvateľstvom. Ich vyčíňanie nezaostávalo ďaleko za ich stredovekými nájazdmi v Európe. Vypaľovali dediny, zabíjali civilistov atď. Táto epizóda balkánskych dejín vošla do svetovej histórie pod menom Bulharské hrôzy. Cela Európa a najme slovanské národy prejavovali veľké pobúrenie. Na obranu tureckého národa vystúpili aj vtedajšie známe osobnosti ako Hugo, Turgenev, Dostojevskij, no aj známy revolucionár Garibaldi.
Situáciu využili dva štáty Srbsko a Čierna Hora, ktoré sa spojili a v júni 1876 vyhlásili vojnu Osmanskej ríši. K vyhláseniu vojny ich viedlo jednak to, že si chceli rozšíriť svoje územie, no aj to, že chceli podporiť povstalcov. Ich zámer nevyšiel a onedlho museli požiadať o prímerie. 1.4. Rusko-Turecká vojna

V období keď Turci bojovali na Balkáne so Srbmi a hasili povstanie v Bosne a Hercegovine malo Rusko najväčšiu možnosť rozvinúť vojenskú akciu s úspešným koncom. Cár ale váhal a tak nasledoval maratón diplomatických rokovaní s cieľom dosiahnuť čo najväčšiu podporu pre útok. V Rusku bola vyhlásená mobilizácia a 31. októbra bolo Turkom predané ultimátum. Hlavnou požiadavkou bolo zastavenie postupu na Belehrad, ktoré hrozilo po tom čo Turci rozbili srbskú armádu. Turci ultimátum na britské naliehanie prijali. To Rusko iba povzbudilo a dalo podnet k vojenským prípravám a ďalším diplomatickým rokovaniam.
Posledným miestom kde sa nastávajúci konflikt ešte dal zastaviť bola konštantinopolská konferencia. Nestalo sa tak. Pre neochotu Tureckej strany sa 20.