januára 1877 konštantinopolská konferencia rozišla. Tím sa vytvorili podmienky pre legitímny rusky zásah. O niekoľko mesiacov sa Ruska armáda sústredená na rumunskej hranici pohla dopredu. Vojna sa začala.
Rusko vstupovalo do vojny ako mnohokrát predtým s prehnaným optimizmom. Bolo predpokladané rýchle a slávne víťazstvo a s tím spojené oslobodenie balkánskych národov. Lenže štátna pokladnica bola vyčerpaná, a stav armády tiež nebol ideálny, ani čo sa výzbroje tíka a ani morálky. Počiatočný vývoj na bojisku bol pre Rusko priaznivý. Ruské vojská rýchlo prešli cez Rumunsko, 23. júna prekročili Dunaj a zatlačili Turkov až k Vidinu. Predvoj vedení gen. Gurkem dorazil behom jedného mesiaca do balkánskeho pohoria a 19. júla obsadil priesmyk Šipka. No potom nastal obrat. Na Tureckej strane sa v ten istý deň ujal velenia gen. Osman paša, ktorý v nasledujúcich týždňoch odrazil niekoľko ruských útokov. Rusi museli prejsť do zúfalej obrany. Taktiež na ázijskom bojisku sa Rusi museli stiahnuť.
Na medzinárodnej scéne nastal takisto obrat. Zabudlo sa na bulharské hrôzy a začali sa šíriť protiruské nálady. Najzreteľnejšie sa tieto nálady prejavovali vo Veľkej Británii. Británia mala strach o svoje postavenie v tejto oblasti. Jej politika viedla k tomu, že Rusi nesmú obsadiť Konštantinopol a nesmie byť ohrozený Suezsky prieplav. Tiež Rakúsko začalo prejavovať protiruské nálady a to aj napriek tomu, že pred konfliktom podpísalo Budapešťskú konvenciu, v ktorej sa zaviazalo zachovať neutralitu. Plánovalo sa dokonca vyslať na Balkán silné vojsko, aby preťalo zásobovacie tepny Ruska. Na odpor vojenských kruhov sa tak nestalo.
Dňa 10. decembra sa rozhodlo turecké velenie podniknúť útok. Narazilo na trojnásobnú prevahu a muselo ustúpiť. Osman paša kapituloval. Tento obrat vyvolal v celej Osmánskej ríši zdesenie. Rusi obnovili ofenzívu a narážali iba na minimálny odpor. Dňa 13. decembra zahájili útok aj srbské vojská. Bojov sa zúčastnili aj jednotky bulharskej domobrany. Postu ruskej armády pokračoval aj po tom čo bolo 31. januára 1878 podpísané prímerie. Ruské vojská sa dostali až pred brány tureckého hlavného mesta. Zastavili sa asi 10 km pred ním v San Stefane. Predišli tím možnému konfliktu s Veľkou Britániou.

1.5. Sanstefanský mier a berlínsky kongres


Dňa 3. marca 1878 bola v San Stefane podpísaná predbežná rusko-turecká mierová zmluva. Turci museli uznať nezávislosť Rumunska, Srbska a Čiernej Hory. Taktiež sa museli vzdať v prospech Ruska vychodoanatolských oblastí Karsu, Ardahánu a Bayazidu.