Rusom mala pripadnúť tiež Besarábia a Rumunom ako náhrada za to Dobrudža. Najdôležitejšie ustanovenie sa však tykalo Bulharska. To sa malo stať autonómnym kniežatstvom a jeho územie malo siahať až k Egejskému moru. Tím by sa Osmanskej ríši úplne odrezal prístup k jej európskym dŕžavám. Rusko by tiež získalo prístup k Stredozemnému moru. Zverejnenie sanstefánskych podmienok narazilo na tvrdý odpor v zahraničí. Hlavnými odporcami tejto zmluvy boli Francúzsko, Rakúsko-Uhorsko a Veľká Británia. Vo Veľkej Británii sa ešte viac zintenzívnili prípravy na možnú vojnu. 17. apríla dorazilo na Maltu 7000 vojakov z Indie a 4. júna podpísali Angličania s predstaviteľmi Osmanskej ríše tzv. Cyperskú konvenciu. Získali tak oporný bod pre prípadný ruský vojenský tlak. Sanstefanský mier zhoršil postavenie Ruska na medzinárodnom poli, no ani situácia na domácej scéne nebola ružová. Ruska armáda bola vyčerpaná, štátna pokladnica prázdna, v krajine hrozila revolúcia.
Pre nespokojnosť s usporiadaním Balkánu, zorganizoval Bismarck 13. júna 1878 v Berlíne medzinárodný kongres, aby ukončil východnú krízu. Rusko na tomto kongrese zastupoval Gorčakov, Veľkú Britániu Beaconsfield, Rakúsko-Uhorsko Andrássy, Francúzsko vyslalo Waddingtona, Talianske záujmy hájil Corti. Svojich zástupcov na kongrese mali aj Turecko, Grécko a Rumunsko. Títo predstavitelia však v rokovaniach nezohrali významnú rolu. Ostré výmeny názorov prebiehali najme medzi Beaconsfieldom a ruským zástupcom Gorčakovom. Znovu sa rozhoreli spory okolo Bosny a Hercegoviny, o ruskej hranici v Arménsku. Francúzi protestovali proti britskému ovládnutiu Cypru, a taktiež sa nezhodli v otázke Tuniska s Talianmi. Nakoniec sa však kongres vďaka výborným organizačným a presvedčovacím metódam Bismarcka úspešne skončil.
Presne mesiac od začiatku kongresu, 13. júla 1878 bol podpísaní tzv. berlínsky protokol. Ten nahradil sanstefanskú zmluvu. Bolo potvrdené rozdelenie Bulharska, úplná nezávislosť Srbska, Čiernej Hory a Rumunska. Rusko dostalo Besarábii, Batumi, Kars a Ardahan. Rumunsko získalo Dobrudžu. Rakúsko-Uhursko mohlo okupovať Bosnu a Hercegovinu. Výsledkom konferencie bolo, že politická mapa Balkánu sa zásadne zmenila, no východná otázka ostala nevyriešená. Rusko zažilo diplomatickú prehru, lebo jeho územne zisky z vojny boli značne zmenšené. Vzťahy Ruska s Rakúsko-Uhorskom sa zhoršili, naopak vzťahy Nemecka s Rakúsko-Uhorskom sa zlepšili, čo vlastne prispelo k neskoršiemu vzniku Dvojspolku a neskôr Trojspolku.