Aj táto dohoda bola prísne tajná.
Takisto aj Grécko prejavovalo svoje sympatie s Rakúsko-Uhorskom a Nemeckom, no oficialnu zmluvu ani s jedným z nich neuzavrela.
Poslednou baštou ruského vplyvu na Balkáne zostali Bulharsko a Čierna Hora. Rusi sa snažili upevniť si postavenie v Bulharsku za každú cenu. Do Bulharska prišlo množstvo cárskych agentov, ktorých úlohou obsadiť dôležité posty v štátnej administratíve, stávali sa z nich poradni bulharskej vlády. Bola snaha vytvoriť z Bulharska ruský protektorát. To sa samozrejme Bulharom nepáčilo a nakoniec to viedlo k tomu, že hlavné politické sily Bulharska- knieža, konzervatívna a liberálna strana- zaujali protiruský postoj. Nespokojnosť vyvrcholila po tom, čo bola zrušená ústava a cársky generáli Kaulbars a Sobolev prevzali kľúčové ministerstvá vojny a vnútra. V roku 1882 boli obaja generáli prepustený z vlády a zahraničná politika Bulharska sa začala orientovať smerom k Rakúsku. Vzťahy medzi Petrohradom a Sofiou zostali na bode mrazu a tým prišlo Rusko aj o ďalšieho spojenca na Balkáne. Rakúsko-ruské vzťahy sa vďaka súpereniu na Balkáne ocitli v slepej uličke.





2.2. Bulharska kríza (1885-1887)

Cela kríza vypukla po tom, čo 15. septembra 1885 v hlavnom meste Východnej Rumélie vypuklo dlho pripravované protiturecké povstanie. Po tom čo povstalci nenarazili na tvrdší odpor, vyhlásili pripojenie k Bulharsku. Bulhari si uvedomovali, že ruský cár bude toto pripojenie považovať za protiruskú provokáciu, no nemali inú šancu. Rusky cár bol rozúreny a okamžite odvolal z bulharskej armády všetkých ruských dôstojníkov. Aj napriek očakávaniam, že Turci zaútočia nestalo sa tak. Tým sa, ale naskytla skvela príležitosť pre srbské knieža Milana, aby si upevnil trón a umlčal domácu opozíciu. Od Viedenskej Länderbank získal pôžičku a 14. novembra srbské oddiely prekročili srbsko-bulharské hranice. Predpoklad, že bulharská armáda, prakticky bez hlavného velenia, ktoré ruský cár stiahol, nebude problémom, sa nenaplnil. Bulhari rýchlo ustúpili až k Sofii a v trojdňovej bitke pri Slivnici zatlačili Srbov na ústup.
Začali sa diplomatické jednania o osude Východnej Rumélie. Riešenie sa dosiahlo v apríli 1886. Výsledkom síce bolo, že Východná Rumélia oficiálne ostane tureckou provinciou, no guvernérom pre túto oblasť bol menovaný bulharský človek. De facto to znamenalo zjednotenie Bulharska s Východnou Rumeliou.
O niečo neskôr v noci z 20. na 21. augusta vykonala časť armády v Bulharsku prevrat a zvrhla knieža. Bola dosadená prorusky orientována vláda. Tento režim sa však nepodarilo stabilizovať a už o tri dni nastúpila prorakúsky orientována vláda.