Balkánsky polostrov v čase imperializmu až po prvú svetovú vojnu

Balkánsky polostrov má vo svetových dejinách svoje stále miesto a v povedomí ľudí je zapísaní ako oblasť neustálych etnických, politických a náboženských konfliktov. Keď rozprávame o území Balkánskeho polostrova, máme na mysli územie Grécka, Rumunska, Bulharska, Srbsko, Macedónska, Čiernej Hory a Albánska. Do vývoja na Balkánskom polostrove výrazne zasiahla Osmanská ríša, ktorá mala na tomto území značný vplyv už od stredoveku, kedy podnikala rozsiahle výpravy do Európy. Prečo je Balkánsky polostrov také nepokojné územie. Z etnického hľadiska je tam veľmi zložitá zmes národov a národnosti na pomerne malom území. Príkladom môže byť Macedónia, na ktorej území sa miešalo obyvateľstvo hlásiace sa ku gréckemu, srbskému, bulharskému i macedónskemu národu. Ďalším príkladom môže byť územie dnešného Albánska, kde moslimský Albánci na rozdiel od iných balkánskych národov patrili k najvášnivejším zástancom osmanskej zvrchovanosti na Balkáne. Práve tento etnický prepletenec sa ešte komplikoval náboženskými pomermi. Balkán tvorí most medzi Európou a Áziou a jeho strategický význam vzrástol ešte viac vybudovaním Suezského prieplavu (otvorený: 17.11.1869). A práve aj pre túto výhodnú polohu narúšal neistú balkánsku rovnováhu záujem európskych mocností o kontrolu tohto územia. Po vymenovaní týchto faktov je jasné prečo dostal Balkánsky polostrov tak príznačne pomenovanie- Sud pušného prachu.

1. Oslobodzovací boj balkánskych národov

Sedemdesiate roky 19. storočia predstavujú významný historický predel pre balkánske národy. Osmánska ríša, v ktorej ešte stále pretrvávala absolutistická a feudálna forma vlády a ktorá ovládala ešte asi sedem miliónov netureckého obyvateľstva, sa stala brzdou a prekážkou ďalšieho rozvoja európskeho kapitalizmu na území Balkánskeho polostrova.




1.1. Postavenie Osmanskej ríše

Aj keď v šesťdesiatych rokoch uskutočnila Osmanská ríša reformu súdnictva, školstva, armády, zaviedla občiansky zákonník, nemali tieto reformy až takú účinnosť aká sa od nich predpokladala. Ázijský feudalizmus, ktorý stále pretrvával v tejto krajine, znemožňoval rozvoj krajiny, a prehlboval závislosť Osmanskej ríše od iných mocností. Osmanská ríša po Krymskej vojne uzavrela množstvo pôžičiek v západnej Európe a tie jej postavenie iba zhoršili. Ťažkú krízu Osmánska ríša nezvládla a v októbri 1875 bol vyhlásení štátny bankrot. Spolu s krízou ekonomickou prebehla aj kríza politická. Vzniklo tzv.

mladoosmanské hnutie, ktoré videlo východisko z krízy v poeuropštení ríše, zavedení “osmanského“ občianstva, ktoré by odstránilo národnostne konflikty. Taktiež chceli nahradiť sultánovú despociu konštitučným monarchistickým zriadením. V tom čase vládol v Osmanskej ríši sultán Abdülaziz, ktorý bol typický orientálny tyran, ktorý plytval štátnymi prostriedkami na svoje záľuby a neresti. Mal napríklad hárem s 900 konkubínami. Mladoosmanské hnutie podporoval vplyvný Midhat paša, no proti nim stala drvivá väčšina mocných. Išlo najme o feudálnu aristokraciu, starých dôstojníkov a byrokraciu. 29-30 mája 1876 prebehla tzv. nočná palácová revolúcia. Mladoosmanské hnutie si vynútilo novú ústavu, ktorá bola, ale v roku 1878 zrušená. A tak ako všetky predchádzajúce reformné pokusy nemalo ani toto turecké nacionalistické hnutie na úspech. 1.2. Povstanie v Bosne a Hercegovine (1875-1877)

Toto povstanie vypuklo živelne ako roľnícka vzbura proti štátnemu daňovému bremenu a proti núteným prácam na panskom a proti tretinovej dani odvádzanej feudálnym pánom. Súčasne malo toto povstanie aj národno- oslobodzovací charakter a to z toho dôvodu, že bolo namierene proti diskriminácii veľkej väčšiny sociálne nižšie postaveného kresťanského obyvateľstva (srbského a chorvátskeho) moslimskou vládnucou menšinou. Išlo najme o statkárov, ktorý vykorisťovali kresťanské obyvateľstvo. Charakter národno-oslobodzovacieho povstania bol neskôr potvrdení tím, že povstalecké výbory zaradili do svojho spoločného programu okrem pozemkovej reformy aj zrovnoprávnenie kresťanského obyvateľstva s moslimským a žiadali tiež vytvorenie autonómneho štátu. Povstalci mali veľkú podporu v Čiernej Hore, Srbsku i uhorskom Chorvátsku. Tieto kmeňovo spriaznené krajiny im poskytli zbrane, muníciu, no aj dobrovoľníkov. Ako národno-oslobodzovací boj chápali toto povstanie aj tajné revolučné organizácie a liberáli v Taliansku, Anglicku, Francúzku, Rusku, Rakúsko-Uhorsku, Nemecku a dokonca aj v USA. V týchto krajinách sa vytvorili výbory na pomoc povstalcom.
Týmto povstaním, ktoré vzrušilo celu Európu, vstúpila Bosna a Hercegovina po tristo rokoch, kedy bola pod tureckou nadvládou, po prvý raz na arénu medzinárodnej politiky. Povstanie bolo nakoniec Turkmi potlačené a po berlínskom kongrese bolo turecká nadvláda nad touto oblasťou vystriedaná nadvládou Rakúsko-Uhorska. No význam tohto povstania bez ohľadu nato pretrváva. Toto povstanie zahájilo novú fázu celého národno-oslobodzovacieho hnutia na Balkáne.

Taktiež urýchlilo už nezvratný rozklad osmanskej ríše.

1.3. Povstania v bulharských provinciách osmanskej ríše

Prvé povstanie v Bulharsku vypuklo v septembri 1875 ako odozva na udalosti v Bosne a Hercegovine. Toto povstanie bolo zorganizované narýchlo, bez vojensko-technickej a agitačnej prípravy Bulharským revolučným ústredným výborom, ktorý vyvíjal od roku 1870 svoju činnosť v Rumunsku. Do povstania sa zapojili najme roľníci a remeselníci na čele s predstaviteľmi maloburžoázie a inteligencie. Títo ľudia sa chopili zbrane pre ten istý dôvod ako ľudia v Bosne a Hercegovine. Chceli sa zbaviť cudzej nadvlády, ktorá bola totožná s feudálnym útlakom. Toto povstanie bolo rýchlo potlačené.
Revolučný výbor, poučení neúspechom septembrového povstania, vykonal veľa opatrení pre to aby bolo plánované celonárodné povstanie úspešné. Lenže v apríli 1876 došlo k predčasnému prepuknutiu povstania, čo zabránilo doviesť plánované opatrenia do konca. Bulhari mali veľkú oporu najme v Rusku. Práve z Ruska prúdilo do Bulharska množstvo dobrovoľníkov.
Behom jedného mesiaca bol odpor povstalcov zlomení. Behom potláčania povstania Turci vykonávali tvrdé represálie nielen s povstalcami no aj s civilným obyvateľstvom. Ich vyčíňanie nezaostávalo ďaleko za ich stredovekými nájazdmi v Európe. Vypaľovali dediny, zabíjali civilistov atď. Táto epizóda balkánskych dejín vošla do svetovej histórie pod menom Bulharské hrôzy. Cela Európa a najme slovanské národy prejavovali veľké pobúrenie. Na obranu tureckého národa vystúpili aj vtedajšie známe osobnosti ako Hugo, Turgenev, Dostojevskij, no aj známy revolucionár Garibaldi.
Situáciu využili dva štáty Srbsko a Čierna Hora, ktoré sa spojili a v júni 1876 vyhlásili vojnu Osmanskej ríši. K vyhláseniu vojny ich viedlo jednak to, že si chceli rozšíriť svoje územie, no aj to, že chceli podporiť povstalcov. Ich zámer nevyšiel a onedlho museli požiadať o prímerie. 1.4. Rusko-Turecká vojna

V období keď Turci bojovali na Balkáne so Srbmi a hasili povstanie v Bosne a Hercegovine malo Rusko najväčšiu možnosť rozvinúť vojenskú akciu s úspešným koncom. Cár ale váhal a tak nasledoval maratón diplomatických rokovaní s cieľom dosiahnuť čo najväčšiu podporu pre útok. V Rusku bola vyhlásená mobilizácia a 31. októbra bolo Turkom predané ultimátum. Hlavnou požiadavkou bolo zastavenie postupu na Belehrad, ktoré hrozilo po tom čo Turci rozbili srbskú armádu. Turci ultimátum na britské naliehanie prijali. To Rusko iba povzbudilo a dalo podnet k vojenským prípravám a ďalším diplomatickým rokovaniam.
Posledným miestom kde sa nastávajúci konflikt ešte dal zastaviť bola konštantinopolská konferencia. Nestalo sa tak. Pre neochotu Tureckej strany sa 20.

januára 1877 konštantinopolská konferencia rozišla. Tím sa vytvorili podmienky pre legitímny rusky zásah. O niekoľko mesiacov sa Ruska armáda sústredená na rumunskej hranici pohla dopredu. Vojna sa začala.
Rusko vstupovalo do vojny ako mnohokrát predtým s prehnaným optimizmom. Bolo predpokladané rýchle a slávne víťazstvo a s tím spojené oslobodenie balkánskych národov. Lenže štátna pokladnica bola vyčerpaná, a stav armády tiež nebol ideálny, ani čo sa výzbroje tíka a ani morálky. Počiatočný vývoj na bojisku bol pre Rusko priaznivý. Ruské vojská rýchlo prešli cez Rumunsko, 23. júna prekročili Dunaj a zatlačili Turkov až k Vidinu. Predvoj vedení gen. Gurkem dorazil behom jedného mesiaca do balkánskeho pohoria a 19. júla obsadil priesmyk Šipka. No potom nastal obrat. Na Tureckej strane sa v ten istý deň ujal velenia gen. Osman paša, ktorý v nasledujúcich týždňoch odrazil niekoľko ruských útokov. Rusi museli prejsť do zúfalej obrany. Taktiež na ázijskom bojisku sa Rusi museli stiahnuť.
Na medzinárodnej scéne nastal takisto obrat. Zabudlo sa na bulharské hrôzy a začali sa šíriť protiruské nálady. Najzreteľnejšie sa tieto nálady prejavovali vo Veľkej Británii. Británia mala strach o svoje postavenie v tejto oblasti. Jej politika viedla k tomu, že Rusi nesmú obsadiť Konštantinopol a nesmie byť ohrozený Suezsky prieplav. Tiež Rakúsko začalo prejavovať protiruské nálady a to aj napriek tomu, že pred konfliktom podpísalo Budapešťskú konvenciu, v ktorej sa zaviazalo zachovať neutralitu. Plánovalo sa dokonca vyslať na Balkán silné vojsko, aby preťalo zásobovacie tepny Ruska. Na odpor vojenských kruhov sa tak nestalo.
Dňa 10. decembra sa rozhodlo turecké velenie podniknúť útok. Narazilo na trojnásobnú prevahu a muselo ustúpiť. Osman paša kapituloval. Tento obrat vyvolal v celej Osmánskej ríši zdesenie. Rusi obnovili ofenzívu a narážali iba na minimálny odpor. Dňa 13. decembra zahájili útok aj srbské vojská. Bojov sa zúčastnili aj jednotky bulharskej domobrany. Postu ruskej armády pokračoval aj po tom čo bolo 31. januára 1878 podpísané prímerie. Ruské vojská sa dostali až pred brány tureckého hlavného mesta. Zastavili sa asi 10 km pred ním v San Stefane. Predišli tím možnému konfliktu s Veľkou Britániou.

1.5. Sanstefanský mier a berlínsky kongres


Dňa 3. marca 1878 bola v San Stefane podpísaná predbežná rusko-turecká mierová zmluva. Turci museli uznať nezávislosť Rumunska, Srbska a Čiernej Hory. Taktiež sa museli vzdať v prospech Ruska vychodoanatolských oblastí Karsu, Ardahánu a Bayazidu.

Rusom mala pripadnúť tiež Besarábia a Rumunom ako náhrada za to Dobrudža. Najdôležitejšie ustanovenie sa však tykalo Bulharska. To sa malo stať autonómnym kniežatstvom a jeho územie malo siahať až k Egejskému moru. Tím by sa Osmanskej ríši úplne odrezal prístup k jej európskym dŕžavám. Rusko by tiež získalo prístup k Stredozemnému moru. Zverejnenie sanstefánskych podmienok narazilo na tvrdý odpor v zahraničí. Hlavnými odporcami tejto zmluvy boli Francúzsko, Rakúsko-Uhorsko a Veľká Británia. Vo Veľkej Británii sa ešte viac zintenzívnili prípravy na možnú vojnu. 17. apríla dorazilo na Maltu 7000 vojakov z Indie a 4. júna podpísali Angličania s predstaviteľmi Osmanskej ríše tzv. Cyperskú konvenciu. Získali tak oporný bod pre prípadný ruský vojenský tlak. Sanstefanský mier zhoršil postavenie Ruska na medzinárodnom poli, no ani situácia na domácej scéne nebola ružová. Ruska armáda bola vyčerpaná, štátna pokladnica prázdna, v krajine hrozila revolúcia.
Pre nespokojnosť s usporiadaním Balkánu, zorganizoval Bismarck 13. júna 1878 v Berlíne medzinárodný kongres, aby ukončil východnú krízu. Rusko na tomto kongrese zastupoval Gorčakov, Veľkú Britániu Beaconsfield, Rakúsko-Uhorsko Andrássy, Francúzsko vyslalo Waddingtona, Talianske záujmy hájil Corti. Svojich zástupcov na kongrese mali aj Turecko, Grécko a Rumunsko. Títo predstavitelia však v rokovaniach nezohrali významnú rolu. Ostré výmeny názorov prebiehali najme medzi Beaconsfieldom a ruským zástupcom Gorčakovom. Znovu sa rozhoreli spory okolo Bosny a Hercegoviny, o ruskej hranici v Arménsku. Francúzi protestovali proti britskému ovládnutiu Cypru, a taktiež sa nezhodli v otázke Tuniska s Talianmi. Nakoniec sa však kongres vďaka výborným organizačným a presvedčovacím metódam Bismarcka úspešne skončil.
Presne mesiac od začiatku kongresu, 13. júla 1878 bol podpísaní tzv. berlínsky protokol. Ten nahradil sanstefanskú zmluvu. Bolo potvrdené rozdelenie Bulharska, úplná nezávislosť Srbska, Čiernej Hory a Rumunska. Rusko dostalo Besarábii, Batumi, Kars a Ardahan. Rumunsko získalo Dobrudžu. Rakúsko-Uhursko mohlo okupovať Bosnu a Hercegovinu. Výsledkom konferencie bolo, že politická mapa Balkánu sa zásadne zmenila, no východná otázka ostala nevyriešená. Rusko zažilo diplomatickú prehru, lebo jeho územne zisky z vojny boli značne zmenšené. Vzťahy Ruska s Rakúsko-Uhorskom sa zhoršili, naopak vzťahy Nemecka s Rakúsko-Uhorskom sa zlepšili, čo vlastne prispelo k neskoršiemu vzniku Dvojspolku a neskôr Trojspolku.

2. Od Berlínskeho kongresu po Balkánske vojny

Pre toto obdobie je príznačne najme tvrdé súperenie o vplyv na Balkánskom polostrove medzi cárskym Ruskom a Rakúsko-Uhorskom podporovaným Nemeckom. Rusko v tejto oblasti stráca vplyv. Vzniklo niekoľko menších konfliktov, ako Bulharská kríza, grécko-turecká vojna, Bosnianska kríza a všetko to vyústilo do dvoch Balkánskych vojen.

2.1. Rakúsko-ruské súperenie na Balkáne

Výstavbou železníc a obchodným prenikaním na Balkán si Rakúsko-Uhorsko vybudovalo v tejto oblasti veľmi silné východiskové pozície. Po berlínskom kongrese, kde cárske Rusko zažilo diplomatickú porážku mohla Rakúsko-Uhorská diplomacia do ofenzívy. Aj keď bol v roku 1881 tajne obnovený Spolok troch cisárov (Rusko, Rakúsko-Uhorsko, Nemecko), nezmenilo to nič na skutočnosti, že celá juhovýchodná Európa sa stala znova dejiskom dramatických konfliktov.
Rakúšania si najviac cenili zisk Srbska na svoju stranu. Srby poskytli počas rusko-tureckej vojny (1877-1878) Rusku značnú pomoc. Kryli jeho vojenské operácie na pravom krídle a viazali na seba počas obliehania Plevna okolo 60 000 tureckých vojakov. Rusko však nevenovalo pozornosť ich územným nárokom a zameralo sa na upevnenie svojich pozícii na Balkáne. Z toho boli Srbi značne znechutený a ako odozva na nevšímavosť Ruska, prišlo ich zblíženie sa s Viedňou. Dňa 28. júna 1881 bola podpísaná tajná rakúsko-srbská zmluva, ktorej platnosť bola 10 rokov. Srbské knieža Milan v nej prijal de facto vazalský štatút. Zaviazal sa, že bez dohody s Rakúsko-Uhorskom nebude Srbsko uzatvárať žiadne zmluvy, nebude rokovať s inými štátmi a nevpusti na svoje územie vojenské jednotky iného štátu. Na oplatku za to malo Rakúsko-Uhorsko využiť svojho vplyvu na medzinárodnom poli a podporovať srbské záujmy.
Rumuni boli takisto rozčarovaný z postoja Ruska. Počas vojny poskytli Rusku ešte väčšiu pomoc ako Srby. Rumunské jednotky bojovali v čase konfliktu po boku ruských jednotiek a aj napriek tomu sa museli v prospech Ruska vzdať Besarábie. Práve preto sa Rumuni obrátili na Nemecko a ponúkli mu svoju krajinu ako akúsi bariéru medzi Ruskom a Bulharskom, v ktorom malo cárske Rusko značný vplyv. Nemecko, ale trvalo na tom, že dohoda musí byť podpísaná s Viedňou. Aj napriek počiatočnému váhaniu Bukurešti, nakoniec bola dohoda s Viedňou 30. októbra 1883 podpísaná. Rakúsko-rumúnsky pakt stanovil, že v prípade nevyprovokovaného útoku na Rumunsko, či tú časť Habsburskej monarchie, ktorá susedí s Rumunskom si prídu signatári dohody na pomoc.

Aj táto dohoda bola prísne tajná.
Takisto aj Grécko prejavovalo svoje sympatie s Rakúsko-Uhorskom a Nemeckom, no oficialnu zmluvu ani s jedným z nich neuzavrela.
Poslednou baštou ruského vplyvu na Balkáne zostali Bulharsko a Čierna Hora. Rusi sa snažili upevniť si postavenie v Bulharsku za každú cenu. Do Bulharska prišlo množstvo cárskych agentov, ktorých úlohou obsadiť dôležité posty v štátnej administratíve, stávali sa z nich poradni bulharskej vlády. Bola snaha vytvoriť z Bulharska ruský protektorát. To sa samozrejme Bulharom nepáčilo a nakoniec to viedlo k tomu, že hlavné politické sily Bulharska- knieža, konzervatívna a liberálna strana- zaujali protiruský postoj. Nespokojnosť vyvrcholila po tom, čo bola zrušená ústava a cársky generáli Kaulbars a Sobolev prevzali kľúčové ministerstvá vojny a vnútra. V roku 1882 boli obaja generáli prepustený z vlády a zahraničná politika Bulharska sa začala orientovať smerom k Rakúsku. Vzťahy medzi Petrohradom a Sofiou zostali na bode mrazu a tým prišlo Rusko aj o ďalšieho spojenca na Balkáne. Rakúsko-ruské vzťahy sa vďaka súpereniu na Balkáne ocitli v slepej uličke.





2.2. Bulharska kríza (1885-1887)

Cela kríza vypukla po tom, čo 15. septembra 1885 v hlavnom meste Východnej Rumélie vypuklo dlho pripravované protiturecké povstanie. Po tom čo povstalci nenarazili na tvrdší odpor, vyhlásili pripojenie k Bulharsku. Bulhari si uvedomovali, že ruský cár bude toto pripojenie považovať za protiruskú provokáciu, no nemali inú šancu. Rusky cár bol rozúreny a okamžite odvolal z bulharskej armády všetkých ruských dôstojníkov. Aj napriek očakávaniam, že Turci zaútočia nestalo sa tak. Tým sa, ale naskytla skvela príležitosť pre srbské knieža Milana, aby si upevnil trón a umlčal domácu opozíciu. Od Viedenskej Länderbank získal pôžičku a 14. novembra srbské oddiely prekročili srbsko-bulharské hranice. Predpoklad, že bulharská armáda, prakticky bez hlavného velenia, ktoré ruský cár stiahol, nebude problémom, sa nenaplnil. Bulhari rýchlo ustúpili až k Sofii a v trojdňovej bitke pri Slivnici zatlačili Srbov na ústup.
Začali sa diplomatické jednania o osude Východnej Rumélie. Riešenie sa dosiahlo v apríli 1886. Výsledkom síce bolo, že Východná Rumélia oficiálne ostane tureckou provinciou, no guvernérom pre túto oblasť bol menovaný bulharský človek. De facto to znamenalo zjednotenie Bulharska s Východnou Rumeliou.
O niečo neskôr v noci z 20. na 21. augusta vykonala časť armády v Bulharsku prevrat a zvrhla knieža. Bola dosadená prorusky orientována vláda. Tento režim sa však nepodarilo stabilizovať a už o tri dni nastúpila prorakúsky orientována vláda.

Bol zvolení novy knieža Ferdinand Coburský a týmto krokom Rusko definitívne stratilo vplyv v Bulharsku.

2.3. Grécko-turecká vojna

Po tom, čo na Kréte vypuklo povstanie kresťanských obyvateľov proti Osmanskej ríši Grécko anektovalo ostrov Krétu aj napriek rozporu s medzinárodným právom. Kréta bola pod nadvládou Osmanskej ríše a na jej území dochádzalo často k vzburám kresťanského obyvateľstva, ktoré bolo utláčané. Už od roku 1832 sa Kréta snažila pripojiť ku Grécku, no narážala na tvrdý odpor európskych veľmocí, hlavne pre jej strategický význam. Preto aj anexia tohto ostrova Gréckom, vyvolala nesúhlas Ruska, Francúzka, Veľkej Británie a Talianska. Nakoniec sa Kréta stala opäť osmanskou provinciou, získala iba autonómiu (1898). Ku Grécku bola Kréta pripojená až v roku 1913. 2.4. Anexia Bosny a Hercegoviny

Bosnianska kríza vypukla po tom, čo Rakúsko-Uhorsko anektovalo Bosnu a Hercegovinu, ktorú spravovalo od berlínskeho kongresu. Príčinou anexie, ktorá prebehla so súhlasu Ruska, bola obava viedenskej vlády z toho, že sa nakoniec preca len mladoturecké hnutie rozšíri i do tejto oblasti a že povedie k revolučnému pohybu v mnohonárodnostnom štáte. K protestu Osmanskej ríše sa pripojilo tiež Srbsko, pretože anexiu považovalo za zásah do vlastných veľkosŕbskych plánov a mobilizovalo svoje vojenské jednotky. Kríza však bola urovnáva mierovou cestou.


3. Balkánske vojny

3.1. Prvá balkánska vojna

Dňa 13. marca 1912 podpísalo Srbsko s Bulharskom tajnú spojeneckú zmluvu. Jej hlavnou časťou bola dohoda o tom ako ma byť rozdelená korisť po Osmanskej ríši v Európe, ktorá v tom čase prežívala hlbokú krízu. Severné Macedónsko, novopazarsky sandžak a skadársky vilájet (budúce Albánsko), mali pripadnúť Srbsku. Bulharsko malo dostať drinopolský vilájet, a východne Macedónsko. Osud zvyšku Macedónska mal byť predaný k arbitráži cárovi, s tým, že väčšina sporných zón pripadne Srbsku. 12. mája sa k tejto zmluve pripojili Gréci, neskôr Čierna Hora.
Turci rýchlo pochopili čo sa proti ním chystá, no neurobili nič, aby konfliktu zabránili. Skôr naopak. Po víťazstve nad Gréckom mali vo svoje sily až prehnanú sebadôveru. Ako prvý vyhlásili vojnu Čiernohorci 9. októbra. Nasledovali ostatné štáty zmluvy. Hlavnú ťarchu boja niesla dvestotisícová armáda Bulharska. V dňoch 28. októbra až 3. novembra dosiahla skvelého víťazstva nad vojskami Nazima paši a hnala ich až k čataldžskéj opevnenej línii, ktorá sa nachádzala len 40 km od Tureckého hlavného mesta. Drinopol- hlavná pevnosť, ktorá bránila prístup do mesta bola obkľúčená. Aj armády ostatných spojencov postupovali viac menej bez problémov. Srbi zvíťazili 22.-24. októbra u Kurnanova a o dva dni obsadili Skopji a obkľúčili zvyšky nepriateľských síl pri Bitolji.

Čiernohorci obkľúčili Škodru, Gréci Janinu a rýchlo postupovali na Soluň. Po dvoch týždňoch bojov musela Porta požiadať o prímerie. Londýnskou mierovou zmluvou z 30. mája stratila Osmanska ríša všetko svoje európske územie, okrem malého predmostia pred Konštantinopolom. Srbsko sa muselo zmieriť s tím, že mu vytvorením Albánskeho štátu bola uzavretá cesta k Jadranskému moru.

3.2. Druhá balkánska vojna

Presne mesiac po uzatvorení mieru v Londýne, ktorým skončila balkánska vojna (30.5.1913), vypukol v juhovýchodnej Európe nový konflikt. V spore o rozdelenie Macedónska napadlo Bulharsko, snažiace sa upraviť závery z Londýna podľa svojich predstáv, Srbsko, predcenilo však svoju vojenskú silu. Nespokojnosť s mierovou dohodou mala za následok rozpustenie Balkánskeho bloku, do ktorého patrili Bulharsko, Srbsko, Grécko a Čierna Hora a ktorý sa snažil zabrániť osmanskej nadvláde na Balkáne. Balkánske štáty Grécko, Rumunsko, Čierna Hora, tak ako Osmanská ríša podporili vojenský Srbsko. Po uzavretí mieru v Bukurešti v auguste 1913 muselo porazené Bulharsko odstúpiť Rumunsku Dobrudžu, Macedónsko si rozdelili Grécko a Srbsko, zatiaľ čo Albánsko sa pod vládou princa Wilhelma z Wiedu stalo samostatným kniežatstvom. Kréta pripadla definitívne Grécku. Osmanská ríša nezískala v Európe žiadne územie.

4. Vývoj v jednotlivých štátoch Balkánskeho polostrova

4.1. Všeobecný hospodársky vývoj

Získanie samostatnosti znamenalo pre všetky balkánske štáty výrazný hospodársky vzostup. Ale tento vzostup nebol jednoduchý aj vďaka zaostalosti zdedenej po tureckej nadvláde. Táto zaostalosť sa nedala prekonať behom jedného desaťročia, a tak aj tento hospodársky vzostup sa konal postupne. Ešte v predvečer I. svetovej vojny sa živilo poľnohospodárstvom takmer 90 % obyvateľstva. Poľnohospodárstvo bolo taktiež zaostalé. Nepoužívali sa takmer žiadne stroje a umelé hnojivá. Zaostalosť poľnohospodárstva sa aspoň trocha kompenzovala špecializáciou sa jednotlivých krajín na chov dobytka (Srbsko), pestovanie pšenice a kukurice (Rumunsko), alebo tabaku a výroby oleja (Bulharsko). V Grécku bola hlavnou hospodárskou činnosťou obchod a lodná doprava. Aj keď sa na Balkánskom polostrove nachádzalo mnoho surovinových zdrojov, z ktorých mnoho bolo nepreskúmaných a o ktoré sa mohol priemysel oprieť chýbal základný predpoklad rozvoja priemyslu a to doprava a kapitál. Prekážala najme abstinencia železničnej dopravy.

Mladé štáty si v tejto situácii vypomáhali najme tým, že poskytovali možnosť zahraničným spoločnostiam budovať na svojom území železnice za výhodných podmienok. Týmto spôsobom zahraničné spoločnosti na Balkáne vybudovali do roku 1913 celkovo 8324 km železníc. Aj napriek tomu bola dosahovaná úroveň priemyselnej výroby slabá. Stále prevažovalo poľnohospodárstvo nad priemyslom. Balkán sa však stal príťažlivou oblasťou pre investície zahraničných spoločností. Roku 1914 dosiahli investície do Balkánu sumu 4 miliardy mariek. Balkánske štáty sa ale nezaobišli bez pôžičiek, pomocou ktorých vyzbrojili svoje armády, vybudovali loďstvo atď. Postupne narástli štátne dlhy do takej výšky, že štáty nestačili platiť svojím veriteľom a mnohokrát balansovali na hrane pred štátnym bankrotom. Podobne ako musela v roku 1881 Osmanská ríša prijať medzinárodnú kontrolu v dôsledku štátneho bankrotu, museli takúto kontrolu prijať aj Srbsko (v roku 1895), Grécko (v roku 1897) a Bulharsko (v roku 1902). Výsledkom toho bol silný vplyv zahraničných mocností na domácu politickú scénu. 4.2. Sociálna štruktúra obyvateľstva na Balkáne

Obyvateľstvo balkánskych štátov bolo prevažne agrárneho charakteru. Dedinský ľudia tvorili základnú masu národa. Rozvoj kapitalistických vzťahov na dedine viedol k bolestnej diferenciácii ľudí. Vydelila sa vrstva malých roľníkov, bezzemkov a poľnohospodárskych robotníkov na jednej strane, no na druhej strane sa vytvorila vrstva zámožnej buržoázie. Roľnícke veľkorodiny a spoločne vlastníctvo postupne zaniklo a tak prišli zbedačené vrstvy roľníkov o oporu. Aj tento faktor podporil silné vysťahovalectvo.
Začala koncentrácia pozemkov a majetku do rúk zámožnejších veľkostatkárov. Továrenská práca bola vo všetkých balkánskych krajinách nerozvinutá a práve sa začínala formovať.

4.3. Politické strany a politický vývoj na Balkáne

V politickom vývoji si boli všetky balkánske štáty veľmi podobné. Všetky boli konštitučné monarchie (Čierna Hora až od roku 1905) s pomerne liberálnymi ústavami. Tieto ústavy boli väčšinou vypracované podľa belgického vzoru. Jednou z prvých snáh všetkých balkánskych štátov bolo zvýšiť svoj medzinárodný kredit. Chceli to dosiahnuť povýšením terajších kniežatstiev na kráľovstva (Rumunsko 1881, Srbsko 1882, Bulharsko 1908, Čierna Hora 1910, Grécko už v roku 1832). Taktiež sa chceli zbaviť formálnej tureckej zvrchovanosti.
Vzhľadom k jednoduchej a málo rozvinutej triednej štruktúre a veľkému analfabetizmu na dedine nebol zoznám politických strán príliš široký.

Aj keď existovali rôzne názvy úplne vystačil s konzervatívnymi, ktoré reprezentovali statkárov a formujúcu sa veľkoburžoáziu a s liberálnymi, ktoré zastupovali nižšiu a čiastočne aj strednú mestskú a dedinskú buržoáziu. Medzi liberálmi rástol aj vplyv radikálnych krídel. Dedinské vrstvy sa však stále nechávali viesť skôr národnými a demokratickými, ako socialne-revolučnými heslami. Preto v tomto období nevznikali agrárne strany. Pre buržoázne stranícke systémy na Balkáne bolo príznačne, že politické smerovanie strán neurčovali ani tak politické programy ako osobnosti politikov, ktorý stali na čele strán. Veľmi dôležitú úlohu pri usmerňovaní politického vývoja v hospodársky málo rozvynutych krajinách ako boli balkánske štáty zohrala aj armáda. Najviac zreteľné to bolo v Srbsku. Sociálne hnutie nemalo na zatiaľ na politickú scénu veľký vplyv.

4.4. Konkrétny vývoj v jednotlivých štátoch Balkánu

Grécko- vyšlo z východnej krízy v rokoch 1876-1878 posilnene, aj keď zostalo neutrálne. Na základe rozhodnutia berlínskeho kongresu obdržalo po jednaniach s Tureckom takmer celú Thesáliu a časť Epiru. Veľká časť Grékov však stále žila mimo územia Grécka. A práve preto sa stalo hlavnou úlohou politiky zjednotenie všetkých Grékov v priestore Egejského mora. Tejto politike prospievali najme periodicky sa opakujúce nepokoje a povstania proti Turkom na Kréte a taktiež stále aktuálnejšia likvidácia tureckého panstva v Macedónsku. Kréta si nakoniec vybojovala vydanie nového provinčného štatútu a zrovnoprávnenie gréčtiny s turečtinou (1878), vyhlásenie autonómie a vymenovanie gréckeho princa Jiřiho za generálneho komisára (1897 po grécko-tureckej vojne) a nakoniec pripojenie ku Grécku (po Balkánskych vojnách). V Macedónsku vyvíjali Gréci čulú náboženskú a kultúrnu osvetu a nakoniec prešli aj vyzbrojovaniu jednotiek, ktoré bojovali nielen proti Turkom, no aj proti ozbrojeným skupinám Srbov a Bulharov. Boj o Macedónsko nakoniec vyústil do balkánskych vojen, z ktorých vyšlo Grécko s najväčšími územnými ziskami. Získalo nielen zbytok Epíru a množstvo egejských ostrovov, no získalo aj rozsiahle územia v južnom Macedónsku obývane okrem Grékov aj Albáncami, Slovanmi a moslimskými Turkami. Počet obyvateľov Grécka sa od sedemdesiatych rokov zväčšil z 1,5 milióna na takmer 5 miliónov.
Grécko malo podľa ústavy z roku 1864 veľmi blízko k parlamentnej demokracii, ktorej stabilitu zabezpečoval dlhoroký panovník Jiři I. Skutočnosť, ale bola trochu iná. Na politickej scéne pôsobilo päť politických strán a tie nemali šancu uviesť parlamentný systém do praktického života. Boli schopné zostaviť iba vládu menšiny, proti ktorej sa väčšinou všetky ostatné strany zlúčili do opozície.

Isté ozdravenie politickej scény nastalo v osemdesiatych rokoch po tom, čo zomreli traja vedúci predstavitelia politických strán a ich strany sa rozpadli. Nastal prechod na dve buržoázne strany- pokrokovú (liberálna) a národnú (konzervatívna) a tie ovládali politickú scénu približne až do roku 1910. Priekupníkom nového politického systému bol vodca liberálov Charilaos Trikupis (1832-1896), ktorý stal na čele vlády v rokoch 1882-1895. Orientoval sa na mierovú zahraničnú politiku, na reorganizáciu štátnej správy, súdnictva a armády. Podporoval verejne práce (budovanie železníc, vysušenie Thesalie, prekopanie Korintskej šije), avšak za cenu zvyšovania daní a prílevu zahraničného kapitálu a nakoniec aj štátneho bankrotu. Nespokojnosť s kráľovským režimom, od tej doby v nacionalistických kruhoch narastala. Nespokojnosť týchto kruhov ešte podnietila prehra v grécko-tureckej vojne a nakoniec vyústila do puču organizovaného nacionalistickými dôstojníkmi a opozičnými buržoáznymi kruhmi. Po puči bol do čela vlády postavení krétsky liberálny politik Eleutherios Venizelos (1864-1936), ktorý riadil grécku politiku nasledujúcich 10 rokov. Spravil revíziu ústavy z roku 1864, rozbehol finančnú a agrárnu reformu, reformu štátnej správy, reorganizoval armádu a úspešne previedol krajinu cez úskalia balkánskych vojen. Na druhej strane, ale tvrdo potlačoval roľnícke a robotnícke hnutie. Za I. svetovej vojny sa postavil do čela tých, ktorý sympatizovali s Dohodou. V roku 1917 sa mu podarilo zvrhnúť germanofilského kráľa Konstantína I. Grécko sa zapojilo do bojov po boku Anglicka a Francúzka. Práve tieto dva štáty kontrolovali v tom čase 70 % gréckeho dlhu a veľku časť priemyslu, dopravy a bankovníctva v krajine.

Rumunsko- plochou i počtom obyvateľov je Rumunsko najväčším štáto juhovýchodnej Európy. V roku 1910 bolo Rumunsko domovom 6 miliónov Rumunov, no ďalšie 4 milióny žili na území susedných štátov. To veľmi ovplyvnilo zahraničnú politiku štátu. Rumunsko malo napäté vzťahy s Ruskom a to najme kvôli odstúpeniu južnej Besarábie. V tom čase vypracoval spisovateľ, politika a neskôr aj vodca mladokonzervatívnej strany Tito Maiorescu jednu zo základných prác o orientácii Rumunska na medzinárodnej scéne. Táto práca sa stala základným pravidlom pri hľadaní si spojencov. Hovorila o tom, že spojencov si treba hľadať v zemi, ktorá nemá žiadne styčné body s Rumunskom. Podľa tejto definície si Rumuni vyhliadli za svojho budúceho spojenca Nemecko. Prispel k tomu aj nemecký pôvod rumunského kráľa Carola I. (1866-1814). Príklon k Nemecku bol uskutočnení formou pripojenia Rumunska k Trojspolku v roku 1883. Zmluva bola tajná.

Nemecko si vybudovalo v Rumunsku silné postavenie. Pre I. svetovou vojnou kontrolovalo Nemecko 52 % štátneho dlhu a 40 % kapitálu investovaného do ťažby uhlia a ropy.
V rozpore s vládnou trojspolkovou politikou bola verejna mienka, v ktorej sa čoraz častejšie prejavovali protirakúske a protimaďarské nálady. Týmto protirakúskym postojom dopomohla aj rakúsko-uhorská colna vojna vedená proti Rumunsku v rokoch 1885-1891. Taktiež Rumunom nebol ľahostajní osud ich bratov v Banátu a Sedmohradsku. Veľký ohlas v zahraničí vyvolalo najme násilne potlačenie sedmohradského hnutia za autonómiu a jazykové práva, ktoré vyvrcholilo rozpustením rumunskej národnej strany v Sedmohradsku. Zvýšeny záujem Rumunov o ich spolubratov v zahraniči vyvrcholil založením Ligy pre kultúrnu jednotu všetkých Rumunov. Táto liga bola založená v Bukurešti v roku 1890. Pozícia Rumunska v Trojspolku sa vzhľadom k odporu civilného obyvateľstva k monarchii oslabila, čo viedlo k profrancúzkej orientácii a nakoniec počas vojny po smrti Carola I. k vyhláseniu neutrality a v roku 1916 k vystupovaniu po boku Dohody.
Politický život v buržoáznom, statkárskom Rumunsku sa okrem kráľa, ktorý mohol menovať a odvolávať vlády, točil okolo troch strán. Lepšie povedané, okolo hŕstky ľudí, ktorí stáli v čele týchto strán. Volebný systém v Rumunsku vyplýval podľa ústavy z roku 1866 zo štvortriedneho systému a od roku 1883 z trojtriedneho volebného práva. Tento systém rozdeľoval voličov do troch skupín, podľa majetku a spoločenského postavenia. Tento systém zaisťoval pozemkovej šľachte, statkárom a buržoázii väčšinu v parlamente. Prvých desať rokov po nástupe Carola I. na trón bola pri moci konzervatívna strana pod vedením Lascara Catargia (1823-1899). Prudký rozvoj národno-oslobodzovacieho hnutia na Balkáne od roku 1875 priviedol k vláde od roku 1876 na dvanásť rokov k moci buržoáznu národno-liberálnu stranu, vedenú Ionem Bratianem. Tento politik upevnil zahraničné politické postavenie krajiny, snažil sa posilniť aj jeho hospodársku silu, no nepodarilo sa mu zlepšiť kultúrnu úroveň vidieka. Pád jeho strany priviedol k moci malokonzervatívcov na čele s Petrarchem Carpem. No potom sa k moci dostali opäť dostáli liberáli pod vedením Demetera Sturdzy (1833-1914). Takto si moc tieto dve strany ešte párkrát vystriedali. Nešlo o žiadne zásadne politické zmeny, jednalo sa len o výmenu ľudí na ministerských a úradníckych stoličkách.

Obe vlády si nevšímali problémy roľníkov a obyčajného obyvateľstva a to viedlo k nepokojom a nakoniec k najväčšiemu roľníckeho povstania v roku 1907. Príčinou povstania bolo to, že viac ako polovicu pôdy v krajine vlastnilo asi 5000 veľkostatkárova a roľníci si museli pôdu prenajímať a odovzdať veľkostatkárom až polovicu úrody. Na potlačenie povstania bola použitá armáda a bolo zabitých takmer 11 000 roľníkov. Novy agrárny zákon prijatý po povstaní nič nevyriešil a vnútornú krízu v krajine oddialili iba udalosti I. svetovej vojny.

Bulharsko- získalo slobodu ako predposledné z balkánskych národov v roku 1878. Výsledky rusko-tureckej vojny mali pre Bulharov aj napriek dobyvačným úmyslom Ruska pozitívny efekt. Berlínsky kongres síce výsledky ktoré boli po tejto vojne dosiahnuté značne okresal a umelo rozdelil územie obývane Bulharmi na Bulharské kniežatstvo a tzv. Východnú Rumeliu, no už v septembri 1885 prebehol vo Východnej Rumelii úspešný prevrat a Východná Rumélia bola pričlenená ku kniežatstvu. Bulharsko však ešte stále ostávalo pod tureckou zvrchovanosťou až do roku 1908, kedy bola vyhlásená bulharská zvrchovanosť.
Zjednotenie Bulharska síce prebehlo, no Bulharsko sa dostalo do vnútropolitickej a zahraničnopolitickej krízy. Muselo odolávať útokom Srbska, ktoré sa cítilo ohrozené veľkým Bulharskom a taktiež Rusko na znamenie nesúhlasu so zjednotením odvolalo z formujúcej sa bulharskej armády svojich dôstojníkov a inštruktorov. Rusi týmto krokom vyvolali tlak na bulharské knieža Alexandra I., ktorý v posledných rokoch prejavoval menej ochoty plniť ruské požiadavky. Taktiež pripustil, že pri výbere projektu na výstavbu železnice zvíťazil súkromnopodnikateľský projekt (južná trasa Niš-Pirot-Sofia-Belovo) nad ruským štátnym projektom (severojužná trasa od Dunaja K Sofii). Tento projekt mal pre Rusko veľký vojensko-politický význam. Averzia Ruska voči Bulharsku zosilnela ešte potom, čo boli odvolaní ruský ministri, krajina sa vrátila ku konštitučnému modelu vládnutia a prestíž kniežaťa vzrástla po prekvapivom víťazstve nad Srbskom. V tom čase siahla skupina prorusky orientovaných dôstojníkov k puču a zvrhli knieža. Lenže situáciu využil predstaviteľ priemyselnej rakúsko-anglofilskej buržoázie Stefan Stambolov. Uchopil moc v krajine na takmer 10 rokov a za knieža dosadil rakúsko-uhorského kandidáta Ferdinanda Koburgského. Bulharsko sa týmto vohnalo do náručia Viedne a na domácej politickej scéne zavládol takmer diktátorský Stambolov režim.
No ani Ferdinand Koburg si nemohol dovoliť, aby ho neuznávala taká veľmoc ako Rusko.

Bulharsko si uvedomovalo, že bez podpory Ruska nebude môcť v blízkej budúcnosti otvoriť macedónsku otázku. V roku 1894 musel Stambolov podať demisiu a novej vláde sa už podarilo vzťahy s Ruskom normalizovať. Nakoniec bola podpísaná vzájomná zmluva o vojenskej pomoci proti Turecku. Súčasne nastolenie rusofilského režimu v Srbsku viedlo k podpísaniu zmluvy o priateľstve a spojenectve. Ruský vplyv v Bulharsku však už nikdy nebol taký ako v prvých rokoch po rusko-tureckej vojne. Väčší vplyv v Bulharsku si vytvorili dovozom kapitálu Rakúsko-Uhorsko, Nemecko a Francúzsko. Ich pomer síl v bulharskom priestore bol vyrovnaný a preto sa Bulharsko prikláňalo raz k Trojspolku a raz k Dohode. No po balkánskej vojne sa podarilo poskytnutím vysokej pôžičky Nemeckom prikloniť Bulharov na stranu Trojspolku.

Srbsko- na rozdiel od Bulharska prešlo Srbsko opačným vývojom od austrofilskej k rusofilskej orientácii. Hlavnými predstaviteľmi austrofilskej orientácie boli panovníci Milan Obrenovič a jeho syn Alexander.Obaja vládli pomerne autoritatívnym spôsobom a podľa liberálnej ústavy z roku 1869 mali v rukách dosť veľkú moc a mohli rozhodovať o zahraničnom smerovaní krajiny. Milan spočiatku sympatizoval s Ruskom, no zavrhol naň po sanstefánskom miery a berlínskom kongrese, kde Rusko viac pomohlo Bulharsku ako Srbsku. Taktiež Rusko dalo súhlas na obsadenie Bosny a Hercegoviny rakúskymi vojskami a tím narušilo juhoslovanské zjednocovacie hnutie. Okrem toho v tom období malo väčší vplyv na Balkáne Rakúsko-Uhorsko ako Rusko. Milan podpísal tajnú dohodu s monarchiou v ktorej sa zriekol nárokov na Bosnu a Hercegovinu a prakticky sa vzdal aj možnosti ovládať zahraničnú politiku, lebo sa zaviazal nepodpísať žiadnu zmluvu bez rakúskeho súhlasu.
Austrofilizmus, ktorý bol podporovaný kniežaťom Milanom nemal podporu obyvateľstva. Toto smerovanie mohlo vyhovovať maximálne veľkostatkárom a veľkoobchodníkom, ktorý boli napojení na rakúsko-uhorský trh. No táto vrstva nebola vôbec početná. Vo voľbách v roku 1883 odovzdala väčšina voličov svoj hlas opozičnej, radikálnej strane, ktorá podporovala zblíženie Srbska s Ruskom a zjednotenie všetkých Juhoslovanov pod Srbskom. Túto stranu volila najme maloburžoázia a roľníci. Druhá skončila liberálna strana, volená najme strednou buržoáziou a obchodníkmi. Kráľ sa najprv pokúsil potlačiť radikálov násilím, no množiace sa vzbury ho prinútili nájsť s nimi spoločnú reč. Prijal novú veľmi liberálnu ústavu a abdikoval v prospech svojho 13 ročného syna Alexandra. Politická kríza však panovala aj za nového panovníka.

Alexander už po troch rokoch zrušil ústavu a vrátil sa k despotickému vládnutiu podľa vzoru svojho otca. Zriadenie medzinárodnej finančnej kontroly nad srbskými štátnymi financiami a škandalózne manželstvo Alexandra s omnoho staršou ženou pripravili kráľovský dvor aj o poslednú dôveru. Pád bol spečatení potom čo sa k protikráľovskej opozícii radikálov a pravoslávneho duchovenstva pripojili aj dôstojníci.
V roku 1903 sa uskutočnil sa májoví prevrat kde bol zavraždení kráľovský pár. Novým kráľom sa vstal Petr Karadjordjevič. Obnovila sa ústava z roku 1888 a bol zavedený parlamentný systém. K moci sa prirodzene dostali radikáli na čele s populárnym Nikolou Pašičem. Novej politickej reprezentácii sa podarilo behom siedmych rokov vyviesť Srbsko zo závislosti od Rakúsko-Uhorska a znovuzískať podporu a priateľstvo Ruska.
Vo vnútornej politike bolo toto obdobie typické silným nacionalizmom najme v intelektuálnych kruhoch, medzi mládežou a dôstojníkmi. Začali vznikať nelegálne spolky ako Mladá Bosna, Čierne ruky a iné. Proti tomuto trendu sa postavili jedine srbský sociálny demokrati, ktorý v týchto organizáciách videli možnú príčinu budúcich konfliktov. Nemílili sa.

Čierna Hora- prešla na rozdiel od Srbska pomerne kľudným vývojom. Dlhá vláda kniežaťa Nikolu, hospodárska, kultúrna a politická zaostalosť, zabezpečili tomuto štátu stabilitu. Čierna Hora bola od berlínskeho kongresu nezávislá. Rozvoj kapitalizmu bol pomalý a neúplný. Mnoho Čiernohorcov muselo za prácou a vzdelaním odchádzať do cudziny. Tieto podmienky umožňovali vládnuť kniežaťu starým, autokratickým spôsobom. Mnoho sa nezmenilo ani po tom, o sa knieža rozhodol v roku 1905 oktrojovať krajine ústavu podobnú srbskej z roku 1869. V zahraničnej politike sa Čierna Hora opierala o Rusko, no pred rokom 1914 bolo možne pozorovať kolísanie najme k Taliansku a Rakúsko-Uhorsku. Avšak väčšinou boli vzťahy s Rakúsko-Uhorskom chladné. Vzťahy so Srbskom neboli tiež ideálne najme vďaka ambíciám kniežaťa Nikolu zjednotiť všetkých južných Slovanov pod Čiernou Horou. Až bosnianska kríza a perspektíva vojny s Tureckom oba národy zblížila.

Macedónsko- ležalo medzi štyrmi kultúrne a politicky viac vyspelými štátmi- Gréckom, Srbskom, Bulharskom a Tureckom. Preto aj pri prebúdzaní sa národného hnutia v krajine sa Macedónsko ocitlo vo veľmi zložitej situácii. Obyvateľstvo tvorili z 3/5 Slovania, zostávajúce 2/5 tvorili Gréci, Albánci, Turci, macedónsky Rumuni a Židia. Okrem národnostnej mozaiky tu bola aj zložitá náboženská štruktúra.

Obyvatelia Macedónska boli vyznania islamského, katolíckeho, pravoslávneho, bulharského a židovského náboženstva. A práve aj náboženstvo bolo jedným z faktorov ktorý ovplyvnil používanie toho, ktorého nárečia a tým aj príslušnosť k tej ktorej jazykovej a národnostnej skupine. Začal sa boj o presadenie svojho nárečia a svoje kultúry v školách ale aj v bežnom živote. Okrem prúdov, ktoré chceli presadiť iné nárečie sa vytvoril aj akýsi vnútromacedónsky prúd, ktorý tvrdil, že Macedónci sú svojbytný národ a preto musia mať svoj spisovný jazyk a literatúru, ktorú sa snažili aj vytvoriť. Toto hnutie začalo pripravovať povstanie proti Turkom. Povstanie vypuklo v júli 1903. Turci museli do Macedónska vyslať štvrťmiliónovú armádu a tej sa podarilo povstanie potlačiť až po troch mesiacoch. Táto revolúcia na seba upútala pozornosť zahraničných mocností, no pretože Rakúsko-Uhorsko a Rusko podpísali dohodu o zachovaní statusu quo v tejto oblasti, ani jedna strana nezasiahla.
Po mladotureckej revolúcii sa síce dostali v Turecku moci mladoturci, no ty nezrealizovali sľúbenú agrárnu reformu, ani nevyriešili národnostné otázky. Naopak násilnými opatreniami v Macedónsku dosiahli to, že sa macedónske národne skupiny zabudli na vzájomnú nevraživosť a spojili sa proti spoločnému nepriateľovi. To dalo podnet k rozpútaniu balkánskych vojen. Macedónsko bolo rozdelene medzi niekoľko štátov a nikto sa nepozeral na právo Macedóncov na sebaurčenie.

Albánsko- sa vymanila z tureckej nadvlády ako posledná. V druhej polovici 19 storočia prešlo Albánsko obdobím národného obrodenia a v tomto období tiež zaznamenalo prvé pokusy o zjednotenie všetkých národných síl, s cieľom zachovať územnú celistvosť ohrozeného národného územia a získania autonómie. Mohutné národné, oslobodzovacie hnutie vytvorila najme tzv. prizrenská liga. Tá bola založená na zjazde predstaviteľov feudálov, buržoázie a inteligencie v Prizrenu v júni 1878. Táto liga mala stmeliť národné sily a vojenský sa postaviť proti zámerom mocnosti a susednej Čiernej Hory oklieštiť albánske územie. Tato liga bola vojenský potlačená.
Zápas sa preniesol na kultúrne a osvetové pole. Boli zakladané školy, časopisy. Bol podporovaný rozvoj literatúry. V albánskych vysťahovaleckých a emigrantských kolóniách v cudzine vznikali mnohé vlastenecké spolky a kluby, ktoré prevzali úlohu riadiacich centier národného hnutia.
Až priostrenie macedónskej otázky na prelome storočí prinútilo Albáncov k novému a ráznejšiemu vystupovaniu. Vznikla nová organizácia tzv. pécská liga a po jej rozpade ilegálny Výbor pre oslobodenie Albánska (1905).

Od tej doby sa albánske národne hnutie začalo rozrastať. A keď ani mladoturecká revolúcia nepriniesla to čo od nej Albánci podobne ako Macedónci očakávali prepuklo mnoho miestnych ozbrojených povstaní do všeobecného povstania v roku 1912. Do jeho čela sa postavila skupina vlastencov na čele s Ismailem Quemalim. Priaznivá medzinárodná situácia dopomohla povstalcom k víťazovu a 28. novembra 1912 bola vyhlásená nezávislosť Albánska.
Zabudlo sa však na to, že Albánsko bolo už dlhší čas objektom imperialistických snáh Rakúsko-Uhorska, Nemecka, Talianska, Srbska a Grécka. Rozdelenie Albánska stroskotalo na neschopnosti mocnosti dohodnúť sa. Albánska otázka bola predmetom londýnskej konferencie a nakoniec bolo Albánsku priznané iba 28 000 km2 oproti požadovaným 80 000 km2. mnoho Albáncov ostalo v Čiernej Hore, Srbsku a Grécku. Albánsko vyhlásili formálne za nezávisle kniežatstvo, ktoré však malo ostať pod kontrolou veľmocí. 5. Záver

Balkán predstavuje územie na ktorom sa stretli viaceré etniká, náboženstvá a nakoniec aj zaujmi veľmoci. Lenže územie Balkánu bolo príliš malé na to, aby sa v tomto spletenci zúčastnene krajiny nedostali do konfliktu. Práve preto za obdobie nie viac ako 50 rokov sa na tomto území udialo mnoho konfliktov, ktoré vyústili do sarajevského atentátu a do I. svetovej vojny. Ani teraz po viac ako storočí nie je na Balkáne kľud a je otázne či na tomto území kde sa stretá niekoľko mentalít niekedy pokoj zavládne.