Próza – dejepisectvo – rečníctvo. Obdobie konca republiky a rečníctvo tohto obdobia.

Dejepisectvo:
Rozvoj analistiky spadá do rokov 160 – 70 p. n. l. Po vystúpení Catona sa počet rímskych historikov značne zvýšil. Týchto historikov voláme staršími analistami.
Starší analisti: Na rozdiel od Catona sa nezaujímali len o obyčajný opis udalostí, ale aj o politické zriadenie a osobitosti sociálneho a náboženského života v Ríme a Talianských mestách. Bola pre nich dôležitá aj umelecká stránka spracovania ich diel. Avšak aj naďalej zachovávali kronikársky spôsob spracovania historických udalostí. Rečníctvo:
Politické rečníctvo malo najväčší význam predovšetkým v období vzrastajúcich triednych rozporov, stúpol však aj význam súdneho rečníctva, a to najmä od roku 149 p. n. l., keď boli zriadené stále súdne dvory (quaestiones perpetuae). Vývoj rečníctva bol silne ovplyvnený rétorikou a filozofiou. Dôležitými rečníkmi, u ktorých sa výrazne prejavil vplyv gréckych rečníckych teórií, boli P. Cornelius scipio Africanus ml. a jeho priateľ C. Laelius, Tiberius a Caius Gracchus, najväčším rečníkom tohto obdobia bol Marcus Antonius a L. Licinius Crassus. Z prózy celého tohto obdobia sa zachovali len zlomky. Jediné dielo sa zachovalo celé: Rhetorica ad Herenium. Má 4 knihy, je to učebnica rečníctva. Vznikla z opozície, ktorá bola proti štúdiu rečníctva na základe gréckych vzorov. Obdobie konca republiky 79 – 41 p. n. l. (Ciceronovo obdobie):
V tomto období vrcholí kríza rímskeho štátu. Po Sullovej diktatúre sa znovu vyostrujú rozpory medzi optimátmi a populármi. Rozpor medzi otrokmi a otrokármi vedie v r. 73 – 71 p. n. l. k Spartakovmu povstaniu. Neskôr v roku 63 p. n. l. sa odohralo republikánske povstanie Catilinovo sprisahanie. Každý polus o záchranu republiky bol márny. Vojna medzi Caesarom a Pompejom v 1. triumviráte a občianska vojna po Caesarovej smrti, neskôr 2. triumvirát viedli k zániku Rímskej republiky. No aj v takomto období sa kultúra v Ríme naďalej vyvíjala. Ľudia v záujme vlastného vzdelania trávili nejaký čas na štúdiách v Aténach, na Rode alebo v maloázijských mestách. Samozrejmosťou bolo, že domácimi učiteľmi aristokratickej mládeže boli Gréci. Takmer každý člen vo vládnucich kruhoch mal vo svojom dome nejakého gréckeho filozofa alebo básnika. V tomto období dochádzalo tiež k rozvoju rímskej literatúry, ktorej hlavní predstavitelia sú už italského pôvodu. Politicky pohnutá doba sa odráža najmä v tých literárnych druhoch, ktoré sa v tomto období plne rozvíjajú. Je to najmä rečníctvo (kt.

vrcholje vystúpenie Cicerona), politická literatúra (memoáre, autobiografie a historiografia), filozofická a náučná literatúra. Inak sa vyvíja poézia. Dramatická poézia má už svoje klasické obdobie za sebou. Darí sa mimu, rozvoj drobnej epiky a lyriky. Jediný zo starých literárnych druhov, didaktický epos, je reprezentovaný Lucretiom.
Rečníctvo (politické aj súdne)v tomto období pržíva mimoriadny priestor pre rozvoj. V rímskom rečníctve tohto obdobia sa uplatňovali 3 smery:
· Ázijský sloh – bombastická dikcia, dbá najmä na rečnícky rytmus
· Rodský sloh – tento sloh sa vyhýbal pátosu a nafúkanosti azianizmu
· Atický sloh – hlavným znakom je jednoduchosť a triezvosť, rečnil ním Cicero.

Zdroje:

latincina Próza – dejepisectvo – rečníctvo. Obdobie konca republiky a rečníctvo tohto obdobia. -