Počas križiackych výprav nebolo pápežstvo schopné kontrolovať sily neustále smerujúce na Východ a ozbrojené bandy, hlásajúce kresťanstvo ohňom a mečom, sa valili hore-dole Európou. Na svojej púti do Svätej zeme masakrovali všetkých židov a kresťanov, ktorí im prišli do cesty.

Iba šiestu križiacku výpravu (1228-1229) nepoznamenala chamtivosť a brutalita. Na jej konci sa stal Fridrich II. sicílskym a jeruzalemským kráľom.

Siedma križiacka výprava (1248-1254) bola predposlednou. Ľudovít IX. sa stal posledným európskym panovníkom, ktorý chcel získať titul osloboditeľa Svätej zeme. Jeho nezdar a takisto neúspech jeho predchodcov spôsobil zamyslenie sa, či Boh chce, aby cirkev bránila Jeruzalem naďalej so zbraňou v ruke.

Ôsma križiacka výprava (1270) bola záverečnou výpravou.

Napriek uvedeným negatívam priťahovali križiacke výpravy aj takých vodcov, akými boli napríklad Fridrich II., Filip II. August, Richard I.("Levie srdce"), či Ľudovít IX. Na oplátku takisto výrazne ovplyvnili aj európske rytierstvo a literatúru. Križiacke výpravy viedli k nárastu nepriateľstva medzi kresťanstvom a islamom, ale aj podnietili kontakty, ktoré umožnili spoznávanie výsledkov arabskej vedy a architektúry v Európe.

Význam križiackych výprav:
Výpravy proti "neveriacim" znamenali veľké hospodárske vypätie najmä západnej Európy (hlavne Nemecka a Francúzska), avšak prispeli k vzájomnému poznávaniu sa medzi moslimským a kresťanským svetom, výmene technológií, obchodu atd. Na križiackych ťaženiach najviac zarobili a získali stredomorské prístavné mestá (najmä talianske a francúzske). Štáty s prevažujúcou kresťanskou vierou, vzniknuté po prvej výprave, postupne zanikajú a tak po ôsmom ťažení zostáva len nepatrná časť kresťanského panstva na Východe.

Môj záver:
Križiacke výpravy pomohli objasniť význam náboženstva v stredoveku. Viera v Boha, túžba po spasení, skombinovaná s vidinou bohatej koristi, dokázala sfanatizovať tisíce prostých ľudí, aby položili život v boji proti neveriacim. Dôvodom k podnikaniu takýchto výprav však nebola len oddanosť Bohu. Zisk novej pôdy, základ moci vo feudalizme, politické prevraty, intrigy a hrozba exkomunikácie pápežom zohrali v cieľoch výprav rozhodujúcu úlohu. Paradoxom je, že v skutočnosti sa o Boží hrob bojovalo len zriedka. Ale ako zámienka to slúžilo spoľahlivo.