Rozdelenie Európy po vojne

Sotva uplynulo pár rokov, spojenectvo medzi víťazmi 2. svetovej vojny sa rozpadlo. Európa si však bezprostredne po vojne neuvedomila riziká z rozdelenia. V západných krajinách odpor proti nacizmu prekonal rámec prostého vlastenectva, takže boli prístupné projektom na premenu spoločnosti. Na program dňa sa dostávali veľké sociálne a hospodárske reformy, naznačené už vo Francúzku ľudovým frontom alebo vo Švédsku v tridsiatych rokoch. Za týchto okolnosti, keď ľavicové vlády v Belgicku, vo Francúzku, v Taliansku, či Veľkej Británii presadzovali v politike poštátnenie hospodárstva, obraz ZSSR bol pozitívny. Mnohí chceli veriť, že demokratický život je podľa všetkého možný. Rozdelenie Európy na bloky sa roku 1946 ešte neprejavilo. Avšak tlaky nových veľmocí sa spojili, aby priviedli národy Európy k tvrdej realite závislosti, ktorá pripravovala rozdelenie kontinentu. Bývalé veľké európske priemyselné mocnosti (Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Veľká Británia) neboli schopné oživiť naplno hospodárstvo. Kontinent závisel od zásobovania zvonku a jeho politická a vojenská sila už veľa nezavážila. Jedine Francúzsko a Veká Británia ešte dúfali, že znova nadobudnú niekdajšiu moc, ale prostriedky na to im chýbali. Hoci Británia sa zúčastnila na konferenciách v Jalte a Postupime, hrala popri Spojených štátoch amerických len druhé husle. Dvoma uznávanými veľmocami boli Spojené štáty a ZSSR. Američania, ktorých územie zostalo neporušené a rozvoj priemyslu vojnu silne podporila, sa chystali hrať prvú v novom svetovom poriadku, na ktorom sa veľmoci dohodli na konferencii v Jalte. Sovieti boli naozaj presvedčený, že ich moc, upevnená ich vojenskou prítomnosťou vo východnej Európe a výhodou, že zvíťazili nad nacizmom, im umožní rokovať zo Západom ako rovný s rovným. Roku 1946 Churchill predpovedal, že na Európu sa spustí ,,železná opona“ od Baltu po Terst. A naozaj, čoskoro sa načrtla ideologická mapa Európy, ktorá zodpovedala zónam vplyvu dvoch veľmocí. Táto svetovláda de facto a neskôr de iure sa nenastolia bez odporu. Pod nátlakom Ameriky boli na jar 1947 súčasne vylúčení komunisti z belgickej, francúzskej i talianskej vlády. Odchod komunistov umožnil prijať hospodársku pomoc Marshallovho plánu, ktorú odmietol ZSSR a jeho satelity. V Grécku sa komunisti vo veľkej miere zúčastnili na oslobodení krajiny. Pod vedením generála Markosa sa pokúsili uchopiť moc. To bol začiatok občianskej vojny, ktorá trvala od r. 1946 do r. 1949.

Vládne vojská monarchistického generála Papagosa spočiatku podporovali Britovia. Vo februári 1947 sa Veľká Británia priznala, že nemá prostriedky na takúto politiku, a tak ich vystriedali Američania, ktorí sa stali jedinou hradbou proti komunizmu. 12. marca 1947 mal prezident Turman prejav o Grécku, ale aj o Turecku ohrozovanom Sovietskym zväzom, a pritom vyhlásil doktrínu, podľa ktorej sa Spojené štáty stávajú od toho času vedúcou silou ,,slobodného sveta“. Americká vojenská pomoc umožnila grécke komunistické partizánske hnutie.
Celkom opačný scenár sa odohrával v Československu. V roku 1946 komunistická strana s prevahou zvíťazila v slobodných voľbách. Utvorila sa koaličná vláda, v ktorej nastal rozkol pre Marshallov plán. Meranie síl vyvrcholilo 25. februára 1948 tým, že moc prešla výlučne pod kontrolu komunistov. Po piatich dňoch krízy prezident Beneš, liberál, schválil novú vládu pod vedením komunistu Klementa Gottwalda. Všetci jej členovia boli komunisti okrem ministra zahraničných vecí, ktorý 10. mája spáchal samovraždu (?). Západná hranica štátu sa uzavrela. ,,Pražský puč“ sa podaril. Po celé tieto roky, rozhodujúce pre budúcnosť Európy, nemecká otázka zostávala jadrom studenej vojny. Nemecko sa totiž museli vysporiadať s problémami, ktoré boli denacifikáciou, hranicami a vojnovými reparáciami. Stretnutie v Moskve na jar 1947, kde sa prejavili rozpory medzi bývalými spojencami, sa skončilo v slepej uličke. Podľa Sovietov Nemecko by sa malo stať silne centralizovaným štátom, v ktorom Porúrie by malo byť pod medzinárodnou kontrolou. Francúzi naopak rojčili o Nemecku rozkúskovanom na dvanásť územných celkov. Angličania a Američania sa vyslovili za silnú federálnu vládu, ktorá by kontrolovala zahraničnú politiku, hospodárstvo a financie. 1. januára 1947 prikročili ku zjednoteniu svojich dvoch zón. Každý tábor oddelene rokoval o budúcnosti porazeného. Po schôdzke troch západných spojencov v Londýne sa francúzska zóna pripojila k anglicko – americkej dvojzóne. Zaviedli tam spoločnú menu – nemeckú marku. Ako odpoveď na to Sovieti utvorili vlastnú hospodársku a menovú zónu vo východnom Nemecku. Zastávali názor, že celý Berlín musí zostať zjednotený. A tak sa začala blokáda mesta: po celý rok Američania zabezpečovali 95 % jeho zásobovania leteckým mostom. V júni 1949 sa blokáda skončila. V apríli toho roku vznikla spolková republika Nemecko na základe dohôd vo Washington, ktoré z neho vytvorili demokraciu pod kontrolou západných spojencov. 7.

októbra 1949 Sovieti umožnili vyhlásiť Nemeckú demokratickú republiku pod vedením komunistov. 14. mája 1955 sa vytvoril vojenský pakt Varšavská zmluva pod sovietskym vedením. Ej členmi sa stali všetky Európske socialistické štáty okrem Juhoslávie. Niektoré štáty vstúpili do NATO. Neutrálnych štátov ostalo v Európe veľmi málo.