Sotva uplynulo pár rokov, spojenectvo medzi víťazmi 2. svetovej vojny sa rozpadlo. Európa si však bezprostredne po vojne neuvedomila riziká z rozdelenia. V západných krajinách odpor proti nacizmu prekonal rámec prostého vlastenectva, takže boli prístupné projektom na premenu spoločnosti. Na program dňa sa dostávali veľké sociálne a hospodárske reformy, naznačené už vo Francúzku ľudovým frontom alebo vo Švédsku v tridsiatych rokoch. Za týchto okolnosti, keď ľavicové vlády v Belgicku, vo Francúzku, v Taliansku, či Veľkej Británii presadzovali v politike poštátnenie hospodárstva, obraz ZSSR bol pozitívny. Mnohí chceli veriť, že demokratický život je podľa všetkého možný. Rozdelenie Európy na bloky sa roku 1946 ešte neprejavilo. Avšak tlaky nových veľmocí sa spojili, aby priviedli národy Európy k tvrdej realite závislosti, ktorá pripravovala rozdelenie kontinentu. Bývalé veľké európske priemyselné mocnosti (Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Veľká Británia) neboli schopné oživiť naplno hospodárstvo. Kontinent závisel od zásobovania zvonku a jeho politická a vojenská sila už veľa nezavážila. Jedine Francúzsko a Veká Británia ešte dúfali, že znova nadobudnú niekdajšiu moc, ale prostriedky na to im chýbali. Hoci Británia sa zúčastnila na konferenciách v Jalte a Postupime, hrala popri Spojených štátoch amerických len druhé husle. Dvoma uznávanými veľmocami boli Spojené štáty a ZSSR. Američania, ktorých územie zostalo neporušené a rozvoj priemyslu vojnu silne podporila, sa chystali hrať prvú v novom svetovom poriadku, na ktorom sa veľmoci dohodli na konferencii v Jalte. Sovieti boli naozaj presvedčený, že ich moc, upevnená ich vojenskou prítomnosťou vo východnej Európe a výhodou, že zvíťazili nad nacizmom, im umožní rokovať zo Západom ako rovný s rovným. Roku 1946 Churchill predpovedal, že na Európu sa spustí ,,železná opona“ od Baltu po Terst. A naozaj, čoskoro sa načrtla ideologická mapa Európy, ktorá zodpovedala zónam vplyvu dvoch veľmocí. Táto svetovláda de facto a neskôr de iure sa nenastolia bez odporu. Pod nátlakom Ameriky boli na jar 1947 súčasne vylúčení komunisti z belgickej, francúzskej i talianskej vlády. Odchod komunistov umožnil prijať hospodársku pomoc Marshallovho plánu, ktorú odmietol ZSSR a jeho satelity. V Grécku sa komunisti vo veľkej miere zúčastnili na oslobodení krajiny. Pod vedením generála Markosa sa pokúsili uchopiť moc. To bol začiatok občianskej vojny, ktorá trvala od r. 1946 do r. 1949.