Josif Vissarionovič Džugašvili Stalin životopis

Obsah


Úvod 3
1. Narodil sa tyran 4
2. Sociálno-politické pomery v cárskom Rusku 5
3. Za vlády Lenina 6
4. Stalin začína vládnuť 7
5. Druhá svetová vojna 8
6. Od konca vojny po tyranovu smrť 9
7. Vnímanie Stalina pred rokom 1989 10
Záver 11
Resumé 12
Použitá literatúra 13
Citovaná literatúra 14


























Úvod


Táto práca má za cieľ zmapovať život jedného z najväčších zločincov dvadsiateho storočia, ktorý „bojoval za práva más a chystal im masové hroby“ (Blundell Nigel, strana č. 4). Zaoberať sa bude Stalinovým dospievaním a tým, čo ho počas neho ovplyvnilo. Preskúma začiatok i vrchol jeho politickej kariéry, vysvetlí pojem kult osobnosti a opíše tyranovu smrť.
Taktiež sa pokúsi porovnať vnímanie Stalina pred a po roku 1989 v krajinách (bývalého) východného bloku.
Vznikla na základe prečítania viacerých kníh vydaných pred aj po roku 1989 zaoberajúcich sa témou Stalin.

























3
1. Narodil sa tyran

Stalin sa narodil 21. decembra 1879 matke, ktorá porodila už tri deti, no neprežilo ani jedno. Dostal meno Josif Vissarionovič Džugašvili. Miestom jeho narodenia je malé mesto Gori v kaukazských horách, ktoré oddeľovali cárske Rusko od vtedajšej Osmanskej ríše.

Džugašviliho matka – Jekaterina – bola nevzdelaná, chudobná a tvrdo pracujúca žena, ktorá sa snažila zarobiť peniaze na štúdium svojho syna, pretože bola presvedčená, že jedine vzdelanie ho ochráni pred chudobou. Jeho otec – Vissarion – bol pôvodne remeselník. Správal sa brutálne k synovi aj ku svojej manželke. V čase najväčšej chudoby odišiel pracovať do vzdialenej továrne na topánky, čo bolo úľavou pre mladého Stalina a taktiež pre jeho matku. V roku 1890 zahynul ako tulák pri bitke v krčme.

Stalinova matka sa z vďaky bohu rozhodla, že jej syn sa stane duchovným. V roku 1888 začal mladý Džugašvili navštevovať školu. V tomto období prečítal množstvo kníh, predovšetkým tie školou zakazované. Roku 1894 odišiel do bohosloveckého seminára v Tbilisi. Tam pokračoval v čítaní zakázanej literatúry. Vplývali naňho despotickí profesori a tvrdý internátny režim. V roku 1898 vstúpil do marxistického hnutia Masme Dasi. Rok nato zo seminára odišiel. Taktiež je možné, že bol vylúčený pre jeho marxistické názory.

Odchod zo seminára mu jeho matka nedokázala odpustiť ani po tom, čo sa stal vládcom ruského impéria.























4
2. Sociálno-politické pomery v cárskom Rusku


Na prelome storočí bola v cárskom Rusku situácia veľmi zlá. Atentáty na štátnych činiteľov boli takmer na dennom poriadku. Neexistoval parlament, ktorý by uvoľňoval napätie. V krajine sa zakladali mnohé odborové organizácie, ktoré sa dožadovali vyšších platov pre roľníkov a remeselníkov. V roku 1897 Rusko postihol hladomor. Vtedajšia tajná služba – Cárska Ochranka – mohla kohokoľvek podozrievať a väzniť bez akýchkoľvek dôkazov.
Zatiaľ čo sa krajina topila v problémoch, cársky dvor sa staral len o svoje problémy. Cár Mikuláš II. nemal záujem o vládnutie. So svojou manželkou, hesensko–darmstadskou kňažnou, mal štyri dcéry. Až v roku 1904 sa mu narodil syn Alexej. Ten sa však narodil s dedičnou chorobou, hemofíliou, čo znamenalo možnosť vykrvácať pri každom malom poranení. Cár spolu s manželkou sa usilovali predovšetkým o záchranu svojho syna, následníka trónu. „Osud Ruska im ležal na srdci ďaleko menej.“ (Blundell Nigel, strana č. 12)
Cárovná bola v tomto období ovplyvňovaná mníchom Rasputinom. Ten si ju získal ako zázračný liečiteľ jej chorého syna Alexeja. Rasputinom a jeho nasledovníkmi nebola ovládaná len samotná cárovná, ale aj Mikuláš II. Vysoký šľachtici už napätú situáciu nevydržali a 29. decembra 1916 sa mnícha pokúsili otráviť. Ten však jedu nepodľahol, a tak bol zastrelený a dobitý. Príhoda s mníchom Rasputinom otriasla celým Ruskom. Cársky pár stratil už aj tak veľmi slabú dôveru ľudu. Monarchia bola ohrozená a k jej pádu už nechýbalo veľa. V tejto napätej dobe Stalin pracoval vo Fyzikálnom inštitúte v Tbilisi za dvadsať rubľov mesačne. Pravdepodobne to bolo jediné zamestnanie, ktoré vo svojom živote vykonával. Pracoval tam v priebehu rokov 1899 až 1901, kedy bol prvý raz zatknutý. Väzbe sa síce vyhol, ale do zamestnania sa už nevrátil – odišiel do ilegality. Bol členom Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska (SDRSR), neskôr premenovanej na Komunistickú stranu (boľševikov) Ruska (KS(b)R). Avšak pôsobil len ako radový pracovník strany. Z Džugašviliho, ktorý v týchto rokoch prijal meno Stalin – oceľový, sa často stával zlodej, aby získal peniaze pre hnutie, v ktorom pôsobil. V roku 1903 bol Stalin po prvý raz uväznený. Po siedmich mesiacoch z väzby ušiel, aby mohol pokračovať vo svojej ilegálnej činnosti. V roku 1905 agitátor odišiel na konferenciu do Fínska, kde sa stretol s Vladimírom Iľjičom Leninom. Zo stretnutia ostal sklamaný, pretože od Leninovej osobnosti čakal čosi výnimočné.

Lenin bol osobou fyzicky nenápadnou a jeho správanie bolo podobné. Po stretnutí so svojim idolom sa Stalin postupne dostával z periférnych platforiem revolučných hnutí do centra diania - do Petrohradu. Počas revolučných rokov v Rusku bol päť-krát zatknutý a vyhostený na Sibír, odkiaľ opakovane utiekol.


5
3. Za vlády Lenina


Po víťaznej februárovej revolúcii roku 1917 sa Stalin presunul do Moskvy. V strane síce zastával vysoké posty, jeho úloha však nebola nijak významná. Prakticky len plnil príkazy ústredia. Bol členom ústredného výboru (UV) a redaktorom marxistického periodika Pravda. Vykonával zväčša administratívu. Nikdy nebol dobrým rečníkom, zato vynikajúcim vykonávateľom. Známy bol tvrdým presadzovaním leninskej idey. Čoskoro sa stal Leninovou pravou rukou.

V roku 1922 na XI. zjazde strany bola zavedená funkcia generálneho tajomníka. Stalin bol zvolený ako jediný kandidát na tento post. Pre Josifa Vissarionoviča to bol jeden z najdôležitejších medzníkov v jeho živote, pretože odrazu začal zastávať tri dôležité a vplyvné funkcie - funkciu generálneho tajomníka strany, funkciu člena politbyra a funkciu člena organizačného byra UV KS(b)R. Neskôr však prišlo k rozporom medzi Stalinom a vtedajším vládcom Ruska. Lenin si v roku 1923 začal uvedomovať, že Stalin nie je vhodný na funkciu generálneho tajomníka. Sám o ňom povedal, že je príliš arogantný a hrubý na to, aby zastával túto funkciu. Na začiatku 20. storočia bol post tajomníka strany iného rázu, ako na konci storočia za čias Gorbačova; Stalinovou hlavnou úlohou bol styk s verejnosťou.
21.januára 1924 Lenin v dôsledku mozgovej mŕtvice, ktorá ho postihla už viackrát, zomrel. Stalin sa stal jedným z triumvirov, ktorí si rozdelili moc v Rusku. Ďalšími dvoma spoluvládcami boli Grigorij Zinonev a Lev Kamenev. Na ceste k úplnej moci mal Stalin len jedného protivníka - Leva Trockijho. Ten pôsobil v revolúcii ako veľmi významná osobnosť. Hlavný rozdiel medzi Stalinom a Trockijm bol vo vnímaní budúcnosti Ruska. Kým Trockij presadzoval rýchlu industrializáciu krajiny, kolektivizáciu poľnohospodárskej pôdy (aj keď násilnú) a razantnú socializáciu kapitalistických krajín, Stalin presadzoval „socializmus v jednej zemi“, čo znamenalo prvotnú potrebu vytvoriť dobre fungujúci socializmus v Rusku a až potom ho rozširovať do kapitalistických západných štátov. V máji 1926 prišiel Trockij o kreslo v politbyre a následne ho Stalin prinútil opustiť Rusko. To sa mu napokon stalo osudným – v Mexiku, kde sa usadil, bol zavraždený španielskym komunistom.

Po tomto čine už Džugašvilimu nestálo nič v ceste k moci.















6
4. Stalin začína vládnuť


Prvá päťročnica (1928-1932) sa niesla v duchu zmeny ZSSR na prosperujúci štát. Robotníci museli pracovať tak, aby plán spĺňali na dvesto percent. Pár rokov to fungovalo a Rusko naozaj doháňalo 50 ročný sklz v industrializácii oproti západným krajinám. Postupom času však začalo byť obyvateľstvo nespokojné. Mzdy boli nízke, do miest prichádzal hladomor. K demonštráciám napriek tomu nedochádzalo, pretože boli stranou zakázané. Ľudia odchádzali z vidieka do miest za vidinou lepšie platenej práce v priemysle. Znižovala sa produkcia poľnohospodárskych plodín, čo pre Rusov znamenalo hlad. A aj to málo, čo sa dopestovalo, musel Stalin vyviezť, aby splatil dlhy za mechanizmy dovezené kvôli industrializácii. V polovici prvej päťročnice posadla diktátora myšlienka, že poľnohospodári si nechávajú väčšiu časť dopestovaného, a tak prišiel k rozhodnutiu kolektivizovať pôdu. Prikázal likvidovať kulakov (bohatých a prosperujúcich roľníkov) a zakladať poľnohospodárske družstvá. Ich úlohou bolo dodávať také množstvo potravín, aké nebolo v tom čase možné dopestovať. Tento proces opäť viedol k nepokojom. Stalin sa vo svojej pozícii začal cítiť ohrozený.
V roku 1934 bol zavraždený populárny stranícky funkcionár Sergej Mironovič Kirov. Stalin z vraždy obvinil sprisahancov Zinoneva a Kameneva, ľudí, s ktorými sa ešte pred pár rokmi delil o moc. Teraz sa stali nepotrebnými a ohrozovali jeho pozíciu. Kirovova smrť bola použitá ako zámienka pre veľkú čistku v strane. Zinscenovaním procesov Josif Vissarionovič presvedčil ľud o podvratnej činnosti mnohých predstaviteľov strany. Založil GULAG (Glavnoje Upravlenije Lagerej – Hlavná správa táborov), obrovskú sieť pracovných a väzenských táborov po celej krajine. Začal sa hon na triedneho nepriateľa. Do táborov bolo v dobe ich najväčšieho rozmachu odvedených až 8 miliónov ľudí. Koľko osôb režim popravil sa spočítať nedá.
Ústredný výbor strany mal 139 členov, z ktorých odsúdených a popravených bolo 98.V roku 1936 boli bez akýchkoľvek dôkazov popravení aj bývalí Stalinovi spojenci Zinonev a Kamenev. Zo strachu pred červenou armádou dal tyran vyvraždiť 45% veliteľského zboru, čo sa tesne pred II. svetovou vojnou ukázalo ako osudná chyba. KGB (Komitét Gosudarstvennoj Besopasnosti – Výbor štátnej bezpečnosti) bola založená v roku 1937 a na jej čelo sa dostal Nikola Ježov. V 1939 prišlo k čistke aj v tejto inštitúcii Stalinovej mašinérie.

Ježovova stiahli z verejného života a o rok neskôr ho tajne zastrelili jeho „vlastní“ ľudia. Novým šéfom tajnej služby sa stal Lavretij Berija, verejne známy svojim záujmom o mučiarenské nástroje a mučenie.

Čistky prežilo len málo pôvodných predstaviteľov komunistickej strany. Medzi nich patrili predovšetkým Stalinovi prívrženci ako Molotov, Mikojan alebo Vorošilov. Do strany bolo prijatých 100 000 nových členov. Stalinova pozícia sa stala neotrasiteľnou.

7
5. Druhá svetová vojna


V Nemecku bol v čase Stalinovej vlády pri moci Adolf Hitler, ktorý čím ďalej, tým viac presadzoval nemecký imperializmus. Prvé miesto v jeho myslení obsadzovala čistá árijská rasa. Všetky ostatné, vrátane Slovanov, podceňoval. Stalin právom nadobudol obavy. Nečakaný zvrat nastal v prvej polovici roku 1939, keď Hitlerovo Nemecko zastúpené Joachimom von Ribbentroppom a Stalinovo Rusko zastúpené Molotovom podpísali tzv. pakt o neútočení. Predmetom tejto zmluvy bola dohoda o výmene nemeckej techniky za ruskú ropu a obilie a samozrejme samotná dohoda o vzájomnom nenapadnutí sa. Pakt bol však len oficiálnym priateľstvom. V skutočnosti Hitler so Stalinom nikdy nespolupracoval.

O necelé tri mesiace po podpísaní dohody Hitler napadol Poľsko. Stalin bol užasnutý rýchlou a úspešnou operáciou. Veril, že s nemeckou technikou môže dosiahnuť podobné úspechy. Začal si nárokovať časť fínskeho územia. Červená armáda vypochodovala do boja, vrátila sa ale bez víťazstva a so stratou 150 000 mužov. Hitler si uvedomil slabosť Stalinovej armády a 22. júna 1941 napadol ZSSR. Spočiatku Stalinovo vojsko utrpelo množstvo porážok. Boli spôsobené viacerými faktormi. Stalinova armáda nebola dostatočne vycvičená na boj a neovládala novú techniku. Jednou z hlavných príčin slabosti ruskej armády bol nedostatok veliteľského zboru, ktorý dal Stalin v rámci veľkej čistky odstrániť. Zlikvidoval dokonca troch z piatich maršalov Červenej armády.
Prelom vo vojne prišiel po víťaznej bitke na Volge (19.12.1942 – koniec decembra 1943). Začiatok konca vojny nastal 16. apríla 1945 prípravou na delostrelecký útok na Berlín. Bezpodmienečná kapitulácia Nemecka bola podpísaná 8. mája 1945 na predmestí Berlína.

V rámci plnenia spojeneckých povinností vstúpil Sovietsky zväz do vojny proti imperialistickému Japonsku. Po obsadení Mandžuska vojskom Červenej armády stratilo Japonsko značnú časť svojej armády. Následne USA zhodili atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki. 2. septembra bola japonská vláda donútená kapitulovať.

Vzťah Stalina a spojencov bol počas vojny veľmi dobrý.

On rešpektoval britského predsedu vlády Churchilla a aj amerického prezidenta Roosevelta. Takisto oni sa k Stalinovi správali úctivo. Prelom nastal po vystriedaní Churchilla Clementom Atleem a Roosevelta Trumanom, ktorí Stalina a jeho činy netolerovali.





8
6. Od konca vojny po tyranovu smrť


Po vojne sa zo ZSSR stala skutočná veľmoc. Bojmi zničená krajina zažila obnovu vo veľmi krátkom čase. Nejasnou otázkou zostal osud Nemecka.
Bezprostredne po vojne bol štát rozdelený na štyri okupačné zóny pod správou Veľkej Británie, USA, Francúzska a Sovietskeho zväzu. Stalin svoju okupačnú zónu využil na čiastočnú kompenzáciu vojnových strát a škôd. Niektoré továrne z Nemecka nechal demontovať a previesť do Ruska aj s celým technickým personálom.
Vzťahy medzi spojencami (USA, Veľká Británia, Francúzsko, ZSSR) začali postupom času chladnúť. Definitívny rozchod nastal spustením železnej opony. Táto ohraničovala východný blok „od Baltu k Adrii“. Stalinovi sa tak splnil sen o komunistických vládach v krajinách blízko jeho ríše. Rumunsko a Poľsko sa už v roku 1947 stali dobrovoľne - nasilu spojencami Sovietskeho zväzu. Československo a Maďarsko sa pripojili k „sovietskemu bratstvu“ v roku 1948. Stalinova okupačná zóna bola neskôr premenovaná na Nemeckú Demokratickú Republiku a stala sa súčasť východného bloku. Stalin bol odteraz vládcom ríše siahajúcej od Labe až po Japonsko.
Podmienky na život vo východnom bloku boli pre všetkých občanov hrôzostrašné. Došlo k absolútnej kolektivizácii, pri ktorej úplne zaniklo súkromné vlastníctvo. Všetky náboženstvá boli zaznávané, predstavitelia cirkví často prenasledovaní.
Stalin sa začal označovať ako generalissimus, vodca más. Všetku moc sústredil do vlastných rúk a nechal sa oslavovať národmi všetkých krajín, ktorým priamo, či nepriamo vládol. Vytvoril takzvaný kult osobnosti. Tyran zomrel 5. marca 1953 o 21:50 pravdepodobne na následky mozgovej príhody. Bol zabalzamovaný a v sklenenej rakve uložený vedľa Leninovho tela do mauzólea na Červenom námestí v Moskve. Neskôr pri likvidácii kultu jeho osobnosti bol tradične pochovaný.
Stalinovým nástupcom sa stal Nikita Chruščov. Skončila sa tak doba vlády jedného tyrana. „Sovietsky zväz mal opäť kolektívne vedenie“ (Blundell Nigel, strana č. 90).














9
7. Vnímanie Stalina pred rokom 1989


Stalinov životopis nebol do istej doby podávaný objektívne.

Bol pozmeňovaný straníckou propagandou a dosiahol oba extrémy: absolútne zveličovanie všetkých skutočností a taktiež absolútne zaznávanie.

Do roku 1953 bol Stalin sovietskou literatúrou, ako aj sovietskou spoločnosťou ospevovaný ako milovaný vodca všetkých občanov, ktorý zabezpečil rozvoj ruskej ekonomiky: „Objem investičných prác v priemysle sa zvýšil 2,8-krát v porovnaní s prvou päťročnicou. V rokoch 1933 – 1937 čakala sovietsky ľud nová obrovská práca: v podstate dokončiť mechanizáciu namáhavých prác, značne zvýšiť energetický priemysel, chemický priemysel a metalurgiu, zvýšiť výrobu surového železa o 159 percent, ocele o 189 percent, výrobu valcovaného železa o 203 percent...“ (Judincevová A.A, strana č. 205).
Diktátor je opisovaný ako geniálny vojvodca, ktorému sa podarilo poraziť „fašistického nepriateľa sovietskeho ľudu.“ „V auguste 1941 bol menovaný J.V. Stalin najvyšším veliteľom ozbrojených síl ZSSR“ (Judincevová A.A, strana č. 269). Stalina oslavovala propagandistická literatúra z celého východného bloku.

Pohľad na Džugašviliho sa po jeho smrti zmenil. Nový vodca Ruska, Nikita Chruščov, ho označil za despotu, mocichtivého a nemorálneho človeka. Neoficiálne bola kritizovaná Stalinova vnútorná aj zahraničná politika.
Na isté obdobie vymizlo Stalinovo meno z didaktickej literatúry v ZSSR. Všetko, čo Sovietsky zväz vybudoval bolo pripisované nadčasovým myšlienkam V.I. Lenina. Takýto stav zaviedla komunistická strana ako akt boja proti kultu Stalinovej osobnosti.

Objektívne životopisy Josifa Vissarionoviča Stalina neovplyvnené straníckou propagandou ani v kladnom, ani v zápornom zmysle sa v Rusku objavujú až po roku 1991.

















10
Záver


Práca zaznamenáva poznatky zo života J.V. Stalina. V porovnaní vnímania Stalinovej osobnosti pred a po roku 1989 prináša nasledovný záver: Stalin bol vnímaný rozlične v rokoch 1924 – 1953, v rokoch 1953 – 1989 a následne po roku 1989. Kým v rokoch 1924 až 1953 bol literatúrou vnímaný pozitívne a jeho činy boli často zveličované, v rokoch 1953 až 1989 bola jeho osobnosť zaznávaná. Po roku 1989 sa pohľad na Stalina začína objektivizovať. Za svoje činy dostáva prívlastky ako najväčší zločinec dvadsiateho storočia, či tyran. 11
Resumé


Diese Arbeit befasst sich mit dem Leben eines der grössten Verbrechers 20. Jahrhunderts J.V.Stalin. Sie beschreibt seine Kindheit und auch seine Schulzeiten in Tbilisi. Sie erläutert Zusammenhänge zwischen Stalins Eltern, vor allem seinem Vater, und seinem späteren Verhalten. Sie verdeutlicht die Beziehung zwischen Lenin und Stalin und auch die Umstände, bei dennen Stalin seine Macht erstanden hat. Sie beschreibt Stalins Angst vor Feinden im Inneren des Staates und so macht sie die grosse Säuberungsaktoinen nachvollziehbar. Demnächst befasst sie sich mit dem Zeitabschnitt des II. Weltkrieges.

Das Ende dieser Arbeit verdeutlicht die Entstehung der DDR und den sowjetischen Teil Europas.















12
Použitá literatúra


 Blundell, Nigel: Ilustrovaný životopis J.V. Stalin. Columbus, Praha, 1998.
 Judincevová A.A.; Kuzim G.V.; Likašovová O.M.; Mavrodin O.M.; Rozin V.V: Dejiny ZSSR 2. Nakladateľstvo Pravda, Bratislava, 1977, prvé vydanie.
 Medvěděv, Roj; Medvěděv, Žores: Neznámý Stalin. Academia, Praha, 2003.
 Veber, Václav: Komunistický experiment v Rusku 1917 – 1991. Set out, Praha, 2001.










13
Citovaná literatúra


 Blundell, Nigel: Ilustrovaný životopis J.V. Stalin. Columbus, Praha, 1998.
 Judincevová A.A.; Kuzim G.V.; Likašovová O.M.; Mavrodin O.M.; Rozin V.V: Dejiny ZSSR 2. Nakladateľstvo Pravda, Bratislava, 1977, prvé vydanie.