Na to hodlal Hitler využiť slovenských ľudákov. Ako sprostredkovateľ stykov medzi nacistami a ľudákmi začal horlivo pracovať vodca slovenských Nemcov F. Karmasin. Najúčinnejším argumentom, ktorý mal na ľudákov platiť, bola hrozba rozdelenia Slovenska medzi Maďarsko a Poľsko. Vnútropolitická kríza vyvrcholila začiatkom marca 1939. V dňoch 4. a 6. marca predsedníctvo Hlinkovej slovenskej ľudovej strany prijalo záver, že samostatný slovenský štát sa má budovať postupne. Vláda v Prahe chcela zabrániť separatistickým snahám na Slovensku a nastolila v noci z 9. na 10. marca na území Slovenska vojenskú diktatúru, odvolala J. Tisu z funkcie predsedu slovenskej vlády a 11. marca vymenovala do tejto funkcie Karola Sidora. Napätie na Slovensku narastalo. Ozbrojené oddiely ľudákov – Hlinkova garda a dobrovoľnícke oddiely nemeckej menšiny ovládli bratislavské ulice. Nacisti robili na predstaviteľov nátlak, aby vyhlásili slovesnký štát. J. Tiso a K. Sidor tento nátlak najprv odmietli, ale keď sa nacistické hrozby začali stupňovať, prijal Tiso Hitlerovo pozvanie a 13. marca odletel do Berlína. Hitler postavil pred Tisa iba dve možné alternatívy: Buď vyhlási slovenský štát, alebo bude Slovensko ponechané svojmu osudu, čo znamenalo jeho obsadenie susednými štátmi, z väčšej časti Maďarskom. J. Tiso Hitlerovmu nátlaku ustúpil a 14. marca na zasadnutí Slovenského snemu bola vyhlásená Slovenská republika. Deň na to, 15. marca 1939, okupovali nemecké vojská české krajiny.

Hospodársku sebestačnosť slovenského národa popierali i Maďari a Česi. Jej uskutočnenie podľa J. Tisa „bolo teda pre národ prvoradou nutnosťou“. Maďari stále rozširovali po svete, že v dunajskej kotline musí byť poriadok udržujúca moc a tou môžu byť vraj len oni. Oni musia Slovákov ovládať, lebo Slováci sú nespokojní pre pokoj tohoto územia nespoľahlivý živel. Nová zásada slovenskej politickej činnosti bola daná situáciou: nútená spolupráca s Nemcami a Nemeckom. Túto novú zásadu, vyvolanú sitoáciou, že Slovensko bolo totiž nútené spolupracovať s Nemeckom i Nemcami, diktovala Slovensku prvá geopolitická situácia po Mníchove, a po druhé okázanosť na ochranu proti Maďarom


Slovenská republika – nazvaná tak od prijatia ústavy 21. júla 1939 – získala postupne uznanie od 27 štátov, všetkých vtedajších veľmocí s výnimkou USA. To bratislavskej vláde nevadilo, aby USA nevypovedala v decembri 1941 vojnu.
Anglicko a Francúzsko mali v Bratislave až do začiatku vojny konzuláty.