Logickým dôsledkom paktu Molotov-Ribbentropp (ZSSR – Nemecko) z augusta 1939 bolo aj nadviazanie diplomatických stakov medzi SR a Sovietsky zväzom. ZSSR mal v Bratislave silne obsadené diplomatické zastúpenie, rozprúdili sa dosť živé hospodárske i kultúrne styky, výmeny delegácií a podobne.
Najhoršie zahraničnopolitocké vzťahy malo Slovensko s Maďarskom. Spory a vzájomná podozrievavosť, ktorá viedla k častým vzájomným denuciáciám u nacistov v Berlíne, boli vyvolané predovšetkým okupáciou časti Slovenska, ako aj nezhodami v otázkach postavenia slovenskej menšiny v Maďarsku a maďarskej na Slovensku.
Slovenská republika mala navonok znaky suverénneho štátu, avšak jej zvrchovanosť bola od začiatku aj formálne ohraničená závislosťou od Nemecka. Najvýraznejšie ju vyjadrovala „Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom“ z 23.3.1939, ktorú podpísali za Slovenskú stranu Dr. Jozef Tiso a Dr. Ferdinand Ďurčanský a bola vyhlásená vyhláškou č. 226/1940 Sl. z. (Schutzvertrag). Nemecko ňou prevzalo „ochranu“ nezávislosti územia Slovenska, za čo sa bratislavská vláda vzdala časti suverenity. Zaviazala sa viesť zahraničnú politiku „v úzkej zhode s nemeckou vládou“; armáda sa mala budovať „v úzkej zhode a nemeckou brannou mocou“. Slovenská republika pri prevádzaní uvedenej zmluvy, mala byť týmto aktom uvedená do područia Nemeckej ríše a na použitie jeho nemeckou brannou mocou pre strategické ciele Nemecka, proti Poľsku a ZSSR. Z opačného pohľadu uzavretie Ochrannej zmluvy s Nemeckom Slovenskej republike diktovali existenčné záujmy slovenského národa, ochrana pred agresiou Maďarska a obavy pred obsadením Slovenska Nemeckom.Na zabezpečenie nemeckého vplyvu bola pozdĺž hranice s Moravou vytvorená „ochranná zóna - Schutzzone“, to jest, odovzdanie západného cípu Slovenska pozdĺž Karpát Nemcom pre účely vojenské. Sprvu šlo Nemcom o to, že vlastne táto časť Slovenska by mala byť skoro akoby súčasťou protektorátu Čechy a Morava. Avšak pri vyjednávaniach s J. Tisom sa podarilo rokovanie usmerniť v tom zmysle, že slovenská vláda prepustila Nemcom len niektoré horské terény na výcvik vojska. Ináč berlínska vláda mala úmysel už pôvodne Slovensko roskúskovať, čo nasvedčuje skutočnosť, že nemecké vojsko práve v deň vyhlásenia slovenskej samostatnosti začalo obsadzovať západné časti Slovenska, lebo ešte nemalo nové pokyny. Avšak nepodnikalo nijaké akcie a Slovensko opustilo ešte v ten istý deň. Nemecké záujmy a kontrolu Slovenska zabezpečovali aj ďalšie zmluvy: o využití zbrojných závodov, o industrializácii.