Do monisterstiev , ústredných úradov, do polície boli dosadení nemeckí „poradcovia“, armádu kontrolovala nemecká vojenská misia.
V svojej mocenskej sfére nacistické Nemecko používalo viaceré formy ovládania podrobených krajín: niekde priamu okupáciu, pričlenenie k Nemecku, inde formu „protektorátu“ ako v Čechách a na Morave. V juhovýchodnej Európe dávalo počas vojny prednosť formálne nezávislým štátom, čo šetrilo nemecké sily, vojsko a súčasne zabezpečovalo nacistom to hlavné – suroviny, potraviny, pomocné vojská, dopravnú sieť i politockú podporu. Aj keď navonok Nemecko rešpektovalo suverenitu SR, Hitler príjmal viackrát Tisu v Berlíne a vo svojom vojnovom Hlavnom stane ako ozajstnú hlavu štátu, v prípade potreby dávali nacistickí funkcionári jasne najavo, kto je skutočným pánom. Celé Slovensko otriasla spupná odpoveď nacistov predsedovi vlády, ktorý žiadal vrátiť Slovákom Devín, pripojený v novembri 1938 k Nemecku, pretože je to miesto pre Slovákov posvätné: „Iba slobodné národy majú posvätné miesta“ – znela odpoveď nacistov.
Slovenský štát bol otvorenou diktatúrou, v ktorej bola pripustená iba jediná politická mienka, vôľa, smer. Snem zmocnil vládu už 14. marca 1939 zákonom číslo 1. púhymi nariadeniami robiť „všetko čo je v prechodnom čase potrebné na udržanie poriadku a zabezpečenia záujmov slovenského štátu“. Ukázalo sa, že ten „prechodný čas“ prakticky trval až do konca Slovenskej republiky.
Ústava, zákony, nariadenia a prax úradov zlikvidovali demokratické slobody predmníchovskej republiky: slobodu tlače, zhromažďovania, organizovania sa, právo na štrajk.
Podľa § 58 ústavy sa „slovenský národ účastní štátnej moci prostredníctvom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany“. Občania mali byť povinne organizovaný v „stavoch“, ale funkcie v nich smeli mať iba členovia ľudovej strany alebo nemeckej Deutsche Partei. Ľudovej strane boli podriadené aj všetky významnejšie organizácie: Hlinkova garda, ktorá mala dôležité branné, ale aj policajné a politické funkcie. Hlinkova mládež, Kresťanské odbory, ktoré pohltili všetky ostatné odborové ústredne. Niet divu, že všemocná ľudová strana, ktorá rozhodovala o vedení štátu, o obsadení úradov, funkcií, rýchlo rástla. V roku 1938 mala 50 300 členov, v roku 1943 už 289 180 členov.
Vláde pomáhalo pri udržiavaní pomerného „pokoja“ na Slovensku i to, že sa mohla od začiatku opierať o veľmi rozšírenú teóriu „menšieho zla“. Táto teória, v duchu „inak by bolo ešte horšie“ sa využívala pri vysvetľovaní 14. marca 1939 („inak by nás obsadili Maďari“), ale aj pri vysvetľovaní nepopulárnych opatrení vlády („Nemci by to robili ešte horšie“).
Popri prívržencoch Jozefa Tisu tu bola silná skupina fašistických radikálov, vedená V. Tukom, ktorí obdivovali pomery v nacistickom Nemecku.