Neuspokojoval ich ani spôsob, ani tempo, ktorým sa pomery na Slovensku prispôsobujú „ochrannej mocnosti“. Žiadali rozsiahlu výmenu osôb vo vláde, obmedzenie vplyvu katolíckej cirkvi, resp. kňazov v štáte. To by však bolo podomlelo tradičný základ ľudáckej politiky. Tiso a viacerí ľudácki politoci si evedomovali, že slovenská verejnosť nacistické poriadky odmieta, prijať ich by znamenalo narušiť politockú stabilitu. Na stranu Tuku sa postavili Nemci. Na poradách v Salzburgu v lete 1940 Hitler nadiktoval Tisovi zloženie novej vlády, v ktorej Tuka popri predsedníctve vlády dostal aj kreslo ministra zahraničia. Dôležité ministerstvo vnútra obsadil radikálny veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach. Tuka žiadal bezpodmienečne prispôsobovanie sa Nemecku, pretože vraj iba tak si Slovensko zabezpečí „ochranu jeho 200 divízií“. „Je samozrejmé, že s touto ochranou môžeme len vtedy počítať, keď si ju zaslúžime“. V januári 1941 bolo poblikovaných „14 bodov slovenského národného socializmu“.
Tiso, ktorého v odpore proti slovenským nacistom podporila väčšina snemu, cirkevná hierarchia i mnoho „starých“ ľudákov spred vojny, pokúsil sa Nemcami preferovaných tukovcov zbaviť trikom. Prevzal ich terminológiu, heslá, ale aj viaceré požiadavky: „ Budujeme ľudové Slovensko podľa smerníc a tempami národného socializmu“ – hovoril Tiso. Oficiálny vykladač Tisových myšlienok doc. Polakovič zdôrazňoval Hitlerov výrok, že „národný socializmus nie je vývozným článkom“, lebo vraj „Hitler chápe rôznotvárnu rôznosť národov ..... Slovenský národný socializmus stojí na osvedčených tradičných princípoch slovenskokresťanských, ktoré dopĺňame tými princípmi národného socializmu, ktoré sú zrovnateľné s našou tradičnou duchovnosťou“.
Predstava, že nacistov nejako dobehnú, oklamú, bola naivná, pretože pomer síl bol príliš nerovný. Ministri, poslanci i prezident si takto hájili funkcie, ale za cenu, že úplne skompromitovali celý štát, systém aj ľudácke hnutie, ktoré od konca 19. storočia ovplyvňovalo veľkú časť národa.
Nacisti sledovali spoty v Bratislave síce pozorne, ale pretože Slovenskú republiku považovali iba za dočasnú, na roky vojny, zatiaľ sa starali o to, aby dostali zo Slovenska čo potrebovali, a nemuseli tu zamestnávať svoju armádu, ktorú potrebovali na frontoch.
„Ríši je len príjemné, keď sa musí miešať do vnútorných vecí tohto štátu čo najmenej“ – povedal na zhromaždení DP (Nemeckej strany) nemecký vyslanec v Bratislave Ludin.