„Ríša to urobí iba vtedy, ak by sa vývoj v tomto štáte uberal smerom, ktorým by mohol byť ohrozený celoeurópsky vývoj v zmysle nového rozumného usporiadania na základe jasnej nacionálnej politiky, o ktoré sa usiluje Adolf Hitler .... Ríši je tiež jedno, ktoré osoby, alebo presnejšie povedané, aké mená na čele štátu a štátneho vedenia sú. Rozhodujúcim jedine je, že tento štát vedú muži, o ktorých.... priateľstve k Nemeckej ríši niet ani najmenších pochýb.“
Nemecko malo vnútri SR vždy dosť pozorovacích bodov i agentúr, aby v Berlíne mali prehľad o situácii. Okrem početných služobní Bezpečnostnej služby SS, armádnej protišpionáže, dôverníkov Gestapa, bola po celom Slovensku rozprestretá sieť organizácií Deutsche Partei s vyše 60 000 členmi, jej kultúrne, hospodárske, mládežnícke spolky, vojensky cvičená FS (Freiwillige Schutzstaffel) a „Kriegerbund“. Správy zbierali aj príslušníci DP v štátnom aparáte, v armáde, na ministerstvách, vyslanectvách. Najdôležitejšie ministerstvá a inštitúcie mali pridelených nemeckých „poradcov“, na armádu dozerala nemecká vojenská misia. Pri nemeckom vyslanectve jestvoval dokonca policajný atašé.
Funkciu Deutsche Partei charakterizoval jej „vodca“ Franz Karmasin, keď zahriakol tých sfanatizovaných členov menšiny, ktorí žiadali pripojenie Slovenska k Nemecku: „Máme dnes dôležitú úlohu, sme zárukou toho, že v tejto krajine zavládne poriadok“. Podľa Karmasina majú „naplniť tento životný priestor nemckým životom a začleniť ho do veľkonemeckého životného priestoru“.
Neoceniteľnými pomocníkmi nacistov boli predovšetkým zaslepení fanatici spomedzi Slovákov, najmä vnútri Hlinkovej gardy, ktorí ako napr. K. Murgaš jednoznažne vyznávali: „Slovenský štát zariadiť sa môže iba s nemeckou pomocou, a preto musia sa tu urobiť také poriadky, ktoré sú z nemeckej strany želateľné“.


Vedúca ľudácka garnitúra sa naozaj húževnate držala Hitlera ešte aj v čase, keď už jeho hviezda zapadala a vazalské vlády i Hitlerovi spojenci (Taliansko, Rumunsko, Fínsko, Bulharsko) už rad radom hľadali cestičku do povojnovej Európy. Ešte v decembri 1944, keď sa bratislavská vláda po národnom povstaní držala pri moci už iba vďaka nemeckej vojenskej intervencii a podpore, F. Ďurčanský, v rokoch 1939 – 1940 minister zahraničia, velebil Hitlera ako „osloboditeľa“ a spojenectvo s Nemeckom ako osudovú nevyhnutnosť: „Národy, žijúce vedľa seba, nemôžu žiť indiferentne, ale buď spolupracujú, alebo sú v boji.... Musíme si vybrať spoluprácu alebo boj.... Nemáme protichodných podstatných záujmov, ktoré by mohli chod tejto spolupráce znemožniť.