Šesťročné jestvovanie Slovenskej republiky (1939 – 1945) je neodlučiteľne spojené s dejinami Druhej svetovej vojny, ako aj s existenciou terajšej Slovenskej republiky. Táto vojna sa od vojny rokov 1914 – 1918 neodlišuje iba počtom nasadených vojakov, zbraní a zúčastnených štátov, ale aj nebývalou brutalitou, s ktorou sa útočníci – Nemecko, Taliansko a Japonsko snažili uplatniť svoje imperialistické ciele a sny. Nešlo iba o ovládnutie kolónií, rozdelenie sfér vplyvu a nové hranice ako v minulosti. Nacistické Nemecko sa pokúsilo uprostred dvadsiateho storočia preniesť na územie Európy najsurovejšie metódy koloniálnej nadvlády, vykorisťovania, genocídy národov. Pokúsilo sa z centra Európy urobiť jadro svetovej ríše – obklopenej plejádou zotročených a závislých území. V tomto „Veľkonemeckom životnom priestore“ mala vládnuť „vyššia“ germánska rasa, „menejcenné národy“ – Slovania, Židia mali byť zdecimovaní, prípadne úplne vyvraždení, iní premenení na bezprávnu masu určenú robiť špinavú a nekvalifikovanú prácu pre „panský národ“. Tieto šialené plány neostali na papieri, ale sa aj systematicky, za pomoci obrovského hospodárskeho a organizačného potenciálu Hitlerovej ríše, začali uvádzať do života. Vavraždenie 6 miliónov Židov, miliónov Poliakov, Bielorusov, Ukrajincov, Rusov, Juhoslovanov, Slovákov, Čechov i príslušníkov iných národov v koncentračných táboroch, ghetách, či okupovaných oblastiach je o tom výrečným svedectvom. Víťazstvo dobre vycvičenej, vyzbrojenej a húževnatej nemeckej armády a jej spojencov by znamenalo smrť a muky pre celé národy na desaťročia, možno storočia. Vojna bola teda naozaj bojom na život a na smrť. Perspektíva Európy v prípade nacistického víťazstva je meradlom, ktorým treba merať aj dejiny Slovenska v rokoch druhej svetovej vojny.

Slovenský štát vznikol niekoľko mesiacov pred začiatkom vojny, čo uľahčilo bratislavskej vláde nadväzovanie zahraničných stykov. K začiatoku vytvárania Slovenskej republiky (SR) prichádza po Mníchovskom diktáte, kedy predstavitelia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany žiadali vyhlásenie autonómie. Na konferencii v Žiline 6. októbra 1938 sa k tejto požiadavke pripojili aj ďalšie politické strany. Požiadavka bola ústrednou vládou v Prahe prijatá a vymenovala autonómnu vládu na čele s Dr. Jozefom Tisom. Pred Mníchovom bol Hitler ochotný rozdeliť Slovensko medzi Maďarsko a Poľsko. Najvhodnejším riešením bolo urobiť zo Slovenska samostatný štát úplne podriadený nacistickému Nemecku.

Na to hodlal Hitler využiť slovenských ľudákov. Ako sprostredkovateľ stykov medzi nacistami a ľudákmi začal horlivo pracovať vodca slovenských Nemcov F. Karmasin. Najúčinnejším argumentom, ktorý mal na ľudákov platiť, bola hrozba rozdelenia Slovenska medzi Maďarsko a Poľsko. Vnútropolitická kríza vyvrcholila začiatkom marca 1939. V dňoch 4. a 6. marca predsedníctvo Hlinkovej slovenskej ľudovej strany prijalo záver, že samostatný slovenský štát sa má budovať postupne. Vláda v Prahe chcela zabrániť separatistickým snahám na Slovensku a nastolila v noci z 9. na 10. marca na území Slovenska vojenskú diktatúru, odvolala J. Tisu z funkcie predsedu slovenskej vlády a 11. marca vymenovala do tejto funkcie Karola Sidora. Napätie na Slovensku narastalo. Ozbrojené oddiely ľudákov – Hlinkova garda a dobrovoľnícke oddiely nemeckej menšiny ovládli bratislavské ulice. Nacisti robili na predstaviteľov nátlak, aby vyhlásili slovesnký štát. J. Tiso a K. Sidor tento nátlak najprv odmietli, ale keď sa nacistické hrozby začali stupňovať, prijal Tiso Hitlerovo pozvanie a 13. marca odletel do Berlína. Hitler postavil pred Tisa iba dve možné alternatívy: Buď vyhlási slovenský štát, alebo bude Slovensko ponechané svojmu osudu, čo znamenalo jeho obsadenie susednými štátmi, z väčšej časti Maďarskom. J. Tiso Hitlerovmu nátlaku ustúpil a 14. marca na zasadnutí Slovenského snemu bola vyhlásená Slovenská republika. Deň na to, 15. marca 1939, okupovali nemecké vojská české krajiny.

Hospodársku sebestačnosť slovenského národa popierali i Maďari a Česi. Jej uskutočnenie podľa J. Tisa „bolo teda pre národ prvoradou nutnosťou“. Maďari stále rozširovali po svete, že v dunajskej kotline musí byť poriadok udržujúca moc a tou môžu byť vraj len oni. Oni musia Slovákov ovládať, lebo Slováci sú nespokojní pre pokoj tohoto územia nespoľahlivý živel. Nová zásada slovenskej politickej činnosti bola daná situáciou: nútená spolupráca s Nemcami a Nemeckom. Túto novú zásadu, vyvolanú sitoáciou, že Slovensko bolo totiž nútené spolupracovať s Nemeckom i Nemcami, diktovala Slovensku prvá geopolitická situácia po Mníchove, a po druhé okázanosť na ochranu proti Maďarom

Slovenská republika – nazvaná tak od prijatia ústavy 21. júla 1939 – získala postupne uznanie od 27 štátov, všetkých vtedajších veľmocí s výnimkou USA. To bratislavskej vláde nevadilo, aby USA nevypovedala v decembri 1941 vojnu.
Anglicko a Francúzsko mali v Bratislave až do začiatku vojny konzuláty.

Logickým dôsledkom paktu Molotov-Ribbentropp (ZSSR – Nemecko) z augusta 1939 bolo aj nadviazanie diplomatických stakov medzi SR a Sovietsky zväzom. ZSSR mal v Bratislave silne obsadené diplomatické zastúpenie, rozprúdili sa dosť živé hospodárske i kultúrne styky, výmeny delegácií a podobne.
Najhoršie zahraničnopolitocké vzťahy malo Slovensko s Maďarskom. Spory a vzájomná podozrievavosť, ktorá viedla k častým vzájomným denuciáciám u nacistov v Berlíne, boli vyvolané predovšetkým okupáciou časti Slovenska, ako aj nezhodami v otázkach postavenia slovenskej menšiny v Maďarsku a maďarskej na Slovensku.
Slovenská republika mala navonok znaky suverénneho štátu, avšak jej zvrchovanosť bola od začiatku aj formálne ohraničená závislosťou od Nemecka. Najvýraznejšie ju vyjadrovala „Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom“ z 23.3.1939, ktorú podpísali za Slovenskú stranu Dr. Jozef Tiso a Dr. Ferdinand Ďurčanský a bola vyhlásená vyhláškou č. 226/1940 Sl. z. (Schutzvertrag). Nemecko ňou prevzalo „ochranu“ nezávislosti územia Slovenska, za čo sa bratislavská vláda vzdala časti suverenity. Zaviazala sa viesť zahraničnú politiku „v úzkej zhode s nemeckou vládou“; armáda sa mala budovať „v úzkej zhode a nemeckou brannou mocou“. Slovenská republika pri prevádzaní uvedenej zmluvy, mala byť týmto aktom uvedená do područia Nemeckej ríše a na použitie jeho nemeckou brannou mocou pre strategické ciele Nemecka, proti Poľsku a ZSSR. Z opačného pohľadu uzavretie Ochrannej zmluvy s Nemeckom Slovenskej republike diktovali existenčné záujmy slovenského národa, ochrana pred agresiou Maďarska a obavy pred obsadením Slovenska Nemeckom.Na zabezpečenie nemeckého vplyvu bola pozdĺž hranice s Moravou vytvorená „ochranná zóna - Schutzzone“, to jest, odovzdanie západného cípu Slovenska pozdĺž Karpát Nemcom pre účely vojenské. Sprvu šlo Nemcom o to, že vlastne táto časť Slovenska by mala byť skoro akoby súčasťou protektorátu Čechy a Morava. Avšak pri vyjednávaniach s J. Tisom sa podarilo rokovanie usmerniť v tom zmysle, že slovenská vláda prepustila Nemcom len niektoré horské terény na výcvik vojska. Ináč berlínska vláda mala úmysel už pôvodne Slovensko roskúskovať, čo nasvedčuje skutočnosť, že nemecké vojsko práve v deň vyhlásenia slovenskej samostatnosti začalo obsadzovať západné časti Slovenska, lebo ešte nemalo nové pokyny. Avšak nepodnikalo nijaké akcie a Slovensko opustilo ešte v ten istý deň. Nemecké záujmy a kontrolu Slovenska zabezpečovali aj ďalšie zmluvy: o využití zbrojných závodov, o industrializácii.

Do monisterstiev , ústredných úradov, do polície boli dosadení nemeckí „poradcovia“, armádu kontrolovala nemecká vojenská misia.
V svojej mocenskej sfére nacistické Nemecko používalo viaceré formy ovládania podrobených krajín: niekde priamu okupáciu, pričlenenie k Nemecku, inde formu „protektorátu“ ako v Čechách a na Morave. V juhovýchodnej Európe dávalo počas vojny prednosť formálne nezávislým štátom, čo šetrilo nemecké sily, vojsko a súčasne zabezpečovalo nacistom to hlavné – suroviny, potraviny, pomocné vojská, dopravnú sieť i politockú podporu. Aj keď navonok Nemecko rešpektovalo suverenitu SR, Hitler príjmal viackrát Tisu v Berlíne a vo svojom vojnovom Hlavnom stane ako ozajstnú hlavu štátu, v prípade potreby dávali nacistickí funkcionári jasne najavo, kto je skutočným pánom. Celé Slovensko otriasla spupná odpoveď nacistov predsedovi vlády, ktorý žiadal vrátiť Slovákom Devín, pripojený v novembri 1938 k Nemecku, pretože je to miesto pre Slovákov posvätné: „Iba slobodné národy majú posvätné miesta“ – znela odpoveď nacistov.
Slovenský štát bol otvorenou diktatúrou, v ktorej bola pripustená iba jediná politická mienka, vôľa, smer. Snem zmocnil vládu už 14. marca 1939 zákonom číslo 1. púhymi nariadeniami robiť „všetko čo je v prechodnom čase potrebné na udržanie poriadku a zabezpečenia záujmov slovenského štátu“. Ukázalo sa, že ten „prechodný čas“ prakticky trval až do konca Slovenskej republiky.
Ústava, zákony, nariadenia a prax úradov zlikvidovali demokratické slobody predmníchovskej republiky: slobodu tlače, zhromažďovania, organizovania sa, právo na štrajk.
Podľa § 58 ústavy sa „slovenský národ účastní štátnej moci prostredníctvom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany“. Občania mali byť povinne organizovaný v „stavoch“, ale funkcie v nich smeli mať iba členovia ľudovej strany alebo nemeckej Deutsche Partei. Ľudovej strane boli podriadené aj všetky významnejšie organizácie: Hlinkova garda, ktorá mala dôležité branné, ale aj policajné a politické funkcie. Hlinkova mládež, Kresťanské odbory, ktoré pohltili všetky ostatné odborové ústredne. Niet divu, že všemocná ľudová strana, ktorá rozhodovala o vedení štátu, o obsadení úradov, funkcií, rýchlo rástla. V roku 1938 mala 50 300 členov, v roku 1943 už 289 180 členov.
Vláde pomáhalo pri udržiavaní pomerného „pokoja“ na Slovensku i to, že sa mohla od začiatku opierať o veľmi rozšírenú teóriu „menšieho zla“. Táto teória, v duchu „inak by bolo ešte horšie“ sa využívala pri vysvetľovaní 14. marca 1939 („inak by nás obsadili Maďari“), ale aj pri vysvetľovaní nepopulárnych opatrení vlády („Nemci by to robili ešte horšie“).
Popri prívržencoch Jozefa Tisu tu bola silná skupina fašistických radikálov, vedená V. Tukom, ktorí obdivovali pomery v nacistickom Nemecku.

Neuspokojoval ich ani spôsob, ani tempo, ktorým sa pomery na Slovensku prispôsobujú „ochrannej mocnosti“. Žiadali rozsiahlu výmenu osôb vo vláde, obmedzenie vplyvu katolíckej cirkvi, resp. kňazov v štáte. To by však bolo podomlelo tradičný základ ľudáckej politiky. Tiso a viacerí ľudácki politoci si evedomovali, že slovenská verejnosť nacistické poriadky odmieta, prijať ich by znamenalo narušiť politockú stabilitu. Na stranu Tuku sa postavili Nemci. Na poradách v Salzburgu v lete 1940 Hitler nadiktoval Tisovi zloženie novej vlády, v ktorej Tuka popri predsedníctve vlády dostal aj kreslo ministra zahraničia. Dôležité ministerstvo vnútra obsadil radikálny veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach. Tuka žiadal bezpodmienečne prispôsobovanie sa Nemecku, pretože vraj iba tak si Slovensko zabezpečí „ochranu jeho 200 divízií“. „Je samozrejmé, že s touto ochranou môžeme len vtedy počítať, keď si ju zaslúžime“. V januári 1941 bolo poblikovaných „14 bodov slovenského národného socializmu“.
Tiso, ktorého v odpore proti slovenským nacistom podporila väčšina snemu, cirkevná hierarchia i mnoho „starých“ ľudákov spred vojny, pokúsil sa Nemcami preferovaných tukovcov zbaviť trikom. Prevzal ich terminológiu, heslá, ale aj viaceré požiadavky: „ Budujeme ľudové Slovensko podľa smerníc a tempami národného socializmu“ – hovoril Tiso. Oficiálny vykladač Tisových myšlienok doc. Polakovič zdôrazňoval Hitlerov výrok, že „národný socializmus nie je vývozným článkom“, lebo vraj „Hitler chápe rôznotvárnu rôznosť národov ..... Slovenský národný socializmus stojí na osvedčených tradičných princípoch slovenskokresťanských, ktoré dopĺňame tými princípmi národného socializmu, ktoré sú zrovnateľné s našou tradičnou duchovnosťou“.
Predstava, že nacistov nejako dobehnú, oklamú, bola naivná, pretože pomer síl bol príliš nerovný. Ministri, poslanci i prezident si takto hájili funkcie, ale za cenu, že úplne skompromitovali celý štát, systém aj ľudácke hnutie, ktoré od konca 19. storočia ovplyvňovalo veľkú časť národa.
Nacisti sledovali spoty v Bratislave síce pozorne, ale pretože Slovenskú republiku považovali iba za dočasnú, na roky vojny, zatiaľ sa starali o to, aby dostali zo Slovenska čo potrebovali, a nemuseli tu zamestnávať svoju armádu, ktorú potrebovali na frontoch.
„Ríši je len príjemné, keď sa musí miešať do vnútorných vecí tohto štátu čo najmenej“ – povedal na zhromaždení DP (Nemeckej strany) nemecký vyslanec v Bratislave Ludin.

„Ríša to urobí iba vtedy, ak by sa vývoj v tomto štáte uberal smerom, ktorým by mohol byť ohrozený celoeurópsky vývoj v zmysle nového rozumného usporiadania na základe jasnej nacionálnej politiky, o ktoré sa usiluje Adolf Hitler .... Ríši je tiež jedno, ktoré osoby, alebo presnejšie povedané, aké mená na čele štátu a štátneho vedenia sú. Rozhodujúcim jedine je, že tento štát vedú muži, o ktorých.... priateľstve k Nemeckej ríši niet ani najmenších pochýb.“
Nemecko malo vnútri SR vždy dosť pozorovacích bodov i agentúr, aby v Berlíne mali prehľad o situácii. Okrem početných služobní Bezpečnostnej služby SS, armádnej protišpionáže, dôverníkov Gestapa, bola po celom Slovensku rozprestretá sieť organizácií Deutsche Partei s vyše 60 000 členmi, jej kultúrne, hospodárske, mládežnícke spolky, vojensky cvičená FS (Freiwillige Schutzstaffel) a „Kriegerbund“. Správy zbierali aj príslušníci DP v štátnom aparáte, v armáde, na ministerstvách, vyslanectvách. Najdôležitejšie ministerstvá a inštitúcie mali pridelených nemeckých „poradcov“, na armádu dozerala nemecká vojenská misia. Pri nemeckom vyslanectve jestvoval dokonca policajný atašé.
Funkciu Deutsche Partei charakterizoval jej „vodca“ Franz Karmasin, keď zahriakol tých sfanatizovaných členov menšiny, ktorí žiadali pripojenie Slovenska k Nemecku: „Máme dnes dôležitú úlohu, sme zárukou toho, že v tejto krajine zavládne poriadok“. Podľa Karmasina majú „naplniť tento životný priestor nemckým životom a začleniť ho do veľkonemeckého životného priestoru“.
Neoceniteľnými pomocníkmi nacistov boli predovšetkým zaslepení fanatici spomedzi Slovákov, najmä vnútri Hlinkovej gardy, ktorí ako napr. K. Murgaš jednoznažne vyznávali: „Slovenský štát zariadiť sa môže iba s nemeckou pomocou, a preto musia sa tu urobiť také poriadky, ktoré sú z nemeckej strany želateľné“.

Vedúca ľudácka garnitúra sa naozaj húževnate držala Hitlera ešte aj v čase, keď už jeho hviezda zapadala a vazalské vlády i Hitlerovi spojenci (Taliansko, Rumunsko, Fínsko, Bulharsko) už rad radom hľadali cestičku do povojnovej Európy. Ešte v decembri 1944, keď sa bratislavská vláda po národnom povstaní držala pri moci už iba vďaka nemeckej vojenskej intervencii a podpore, F. Ďurčanský, v rokoch 1939 – 1940 minister zahraničia, velebil Hitlera ako „osloboditeľa“ a spojenectvo s Nemeckom ako osudovú nevyhnutnosť: „Národy, žijúce vedľa seba, nemôžu žiť indiferentne, ale buď spolupracujú, alebo sú v boji.... Musíme si vybrať spoluprácu alebo boj.... Nemáme protichodných podstatných záujmov, ktoré by mohli chod tejto spolupráce znemožniť.

My by sme pri našom počte k Nemcom boli smiešni, keď by sme si miesto spolupráce želali boj, a každému je zrejmé, ako by ten boj dopadol“.
Politici Slovenskej republiky, podľa svojho zvyku hovorili v mene celého národa. Ale veľká časť národa si už dávno zvolila namiesto pokory a vazalskej spolupráce práve boj – a borili sa nie bez výsledkov a úspechov.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ochranná zóna na Slovensku