Šesťročné jestvovanie Slovenskej republiky (1939 – 1945) je neodlučiteľne spojené s dejinami Druhej svetovej vojny, ako aj s existenciou terajšej Slovenskej republiky. Táto vojna sa od vojny rokov 1914 – 1918 neodlišuje iba počtom nasadených vojakov, zbraní a zúčastnených štátov, ale aj nebývalou brutalitou, s ktorou sa útočníci – Nemecko, Taliansko a Japonsko snažili uplatniť svoje imperialistické ciele a sny. Nešlo iba o ovládnutie kolónií, rozdelenie sfér vplyvu a nové hranice ako v minulosti. Nacistické Nemecko sa pokúsilo uprostred dvadsiateho storočia preniesť na územie Európy najsurovejšie metódy koloniálnej nadvlády, vykorisťovania, genocídy národov. Pokúsilo sa z centra Európy urobiť jadro svetovej ríše – obklopenej plejádou zotročených a závislých území. V tomto „Veľkonemeckom životnom priestore“ mala vládnuť „vyššia“ germánska rasa, „menejcenné národy“ – Slovania, Židia mali byť zdecimovaní, prípadne úplne vyvraždení, iní premenení na bezprávnu masu určenú robiť špinavú a nekvalifikovanú prácu pre „panský národ“. Tieto šialené plány neostali na papieri, ale sa aj systematicky, za pomoci obrovského hospodárskeho a organizačného potenciálu Hitlerovej ríše, začali uvádzať do života. Vavraždenie 6 miliónov Židov, miliónov Poliakov, Bielorusov, Ukrajincov, Rusov, Juhoslovanov, Slovákov, Čechov i príslušníkov iných národov v koncentračných táboroch, ghetách, či okupovaných oblastiach je o tom výrečným svedectvom. Víťazstvo dobre vycvičenej, vyzbrojenej a húževnatej nemeckej armády a jej spojencov by znamenalo smrť a muky pre celé národy na desaťročia, možno storočia. Vojna bola teda naozaj bojom na život a na smrť. Perspektíva Európy v prípade nacistického víťazstva je meradlom, ktorým treba merať aj dejiny Slovenska v rokoch druhej svetovej vojny.

Slovenský štát vznikol niekoľko mesiacov pred začiatkom vojny, čo uľahčilo bratislavskej vláde nadväzovanie zahraničných stykov. K začiatoku vytvárania Slovenskej republiky (SR) prichádza po Mníchovskom diktáte, kedy predstavitelia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany žiadali vyhlásenie autonómie. Na konferencii v Žiline 6. októbra 1938 sa k tejto požiadavke pripojili aj ďalšie politické strany. Požiadavka bola ústrednou vládou v Prahe prijatá a vymenovala autonómnu vládu na čele s Dr. Jozefom Tisom. Pred Mníchovom bol Hitler ochotný rozdeliť Slovensko medzi Maďarsko a Poľsko. Najvhodnejším riešením bolo urobiť zo Slovenska samostatný štát úplne podriadený nacistickému Nemecku.