Táto nadprirodzená bytosť (čarodej - vták - mucha) siahala do čias prvých sťahovaní a pokladali ho takmer za stvoriteľa aztéckeho ľudu.
Aztékovia nielenže verili v posmrtný život, ale veľmi radi o ňom rozprávali a vykresľovali si ho podľa obrazu svojej pozemskej spoločnosti, rozdelenej na triedy. Napríklad mŕtvych bojovníkov hneď po smrti ukladali v miestach obrátených na východ, aby sa ich silnou a zdatnou krvou mohli živiť slnko. Ženy, ktoré zomreli, privádzajúc na svet syna a teda dali život pri pokuse porodiť ďalších bojovníkov, boli obrátené smerom na západ. Všetci ostatní, ktorí zomreli, zostupovali do Mictlanu, tajomného miesta, ktoré bolo ťažko dosiahnuť.
Z tohto dôvodu každému mŕtvemu dávali dary potrebné na získanie priazne božstiev, ktoré stretnú počas dlhej cesty v záhrobí. Bez ich pomoci by nikdy nemohli prísť do Mictlanu, alebo by sa museli podrobiť veľmi ťažkým skúškam: prejsť pomedzi hory, ktoré sa v každej chvíli mohli zrútiť; premôcť dva hrozné zvery, aligátora a hada; prejsť cez osem púští aprekonať osem vrchov proti silnému studenému vetru, ktorý neustále rozviroval ostré kamene; konečne, museli by prejsť cez bezbrehú rieku na chrbte červeného psa. Štyri dni trvala táto strašná cesta, ale to bol iba začiatok dlhej skúšobnej lehoty: iba po štyroch rokoch mohol mŕtvy získať pokoj v jednom z deviatich krajov, na ktoré sa delil Mictlan.