Opäť spolupracoval na stavbe lodí, ponavštevoval rôzne mlyny, botanické záhrady, dielne, kostoly, nevestince a dokonca aj blázinec. Je známe, že si z ciest so sebou priniesol kufrík chirurgických nástrojov a priam sa vyžíval v trhaní zubov. Svoju „lekársku“ pomoc ponúkal takmer všetkým, ktorí ho obklopovali, a len málokto si dovolil takúto poctu odmietnuť. Tak vznikla Petrova zbierka zubov, ktoré vytrhal svojim známym, a ktoré si starostlivo odkladal do vrecúška. Z Holandska odcestoval Peter Veľký do Londýna, kde ho zasa zaujala štruktúra vládnych inštitúcií (údajne tajne sledoval zasadnutie snemovne bočným okienkom). V tom čase malo mesto asi 700 000 obyvateľov a prístav svetového významu. Kráľ Viliam III. sa k Petrovi správal úctivo, dokonca mu u Rembrandtovho žiaka Gotfrieda Kellera objednal portrét. Počas svojho pobytu v Anglicku trávil cár, samozrejme, najviac času v lodeniciach, kde študoval teóriu stavby lodí a absolvoval tu teoretický lodiarsky kurz. Po štyroch mesiacoch pobytu v tomto, vtedy najväčšom a najmodernejšom meste v Európe, sa Peter a jeho „veľké posolstvo“ vydali do Viedne, aby sa tu stretol s cisárom Leopoldom I. a vyhovoril mu uzavretie mieru s Tureckom. Keď sa však stretli, bolo už jasné, že protiturecká koalícia sa rozpadá. Keď Peter zistil, že s tým už nič nenarobí, naplánoval si cestu do Benátok, ale dorazil k nemu kuriér s hroznou správou o povstaní strelcov v Moskve. Po návrate Petra do Moskvy výsluchy a popravy nemali konca-kraja. Údajne si dokonca sám Peter pošpinil ruky ich krvou, keď im vlastnoručne stínal hlavy, vypočúval ich v mučiarňach a nútil k tomu aj svojich bojarov. Čísla popravených sa pohybovali okolo tisícky. Lavínu represálií spustil údajný list Sofie strelcom, ktorým ich mala vyzvať k zvrhnutiu Petra a k svojmu dosadeniu na trón. Na konci mučenia a popráv, keď mŕtvi boli umiestnení pod okná kláštora, v ktorom žila Sofia, rozhodol sa Peter vypočuť aj sestru, avšak dodnes sa nevie, čo všetko bolo náplňou ich rozhovoru. Sofia vraj všetko poprela, a keďže bola príslušníčkou cárskeho rodu, nemohla byť mučená, ani popravená. Stratila aj tie najposlednejšie práva vyplývajúce z jej urodzeného pôvodu a so svojimi sestrami sa mohla stretávať len dvakrát za rok.