Potom tu bol Ján Fabrícius - Fábry 1611 a Tobiáš Benedikty, ktorého spomína i kronika Mikulášskeho cirkevného zboru. Bol predchodcom Juraja Tranovského.
V predtolerančnej dobe v našom cirkevnom zbore sa vystriedalo 9 farárov, 26 diakonov - kaplánov a asi od r.1575 - 26 rektorov, 22 kantorov a 4 samostatní organisti.
Počiatkom 17. stor. musel cirkevný zbor prekvitať, keď si mohol pozvať za svojho duchovného pastiera v roku 1631 exulanta - kňaza Juraja Tranovského, narodeného v Tešíne 9.4.1591.

Juraj Tranovský
Pričinením rodiny Illésházyovskej sa dostal najprv na Oravský Podzámok, kde pobudol tri roky (1628 - 1631). Do Mikuláša bol povolaný v r. 1631 a tu slovo Božie kázal šesť rokov v terajšom rímsko - katolíckom kostole. Úradoval v prízemí rím. kat. fary.
O jeho účinkovaní vieme veľmi málo, ale pamätným zostáva Advent v roku 1636, keď tu dokončil svoje obsiahle dielo Kancionál "Cithara sanctorum", (Tranoscius) - vydaný v Levoči (1636). Toto dielo malo veľký význam v dejinách našej cirkvi.
Po šesťročnom blahodárnom tunajšom účinkovaní zomrel 29.5. 1637. Podľa tradície bol pochovaný pod oltárom tunajšieho rím. kat. chrámu. Pohrebnú počestnosť pred farským príbytkom vykonal Melichar Smrtník, farár z Bodíc. V chráme zase Ján Lochman, farár z Nem. Ľupče.
Nástupcom v zbore po Jurajovi Tranovskom bol Melichar Smrtník , ktorý tu účinkoval do svojej smrti 20.7.1649.
Po ňom nastúpil Ondrej Huorecius, ktorý zomrel 31.7.1654. Huorecius si povolal za kaplána Samuela Tranovského, syna Juraja Tranovského.Samuel Tranovský bol hodným nasledovateľom svojho otca. Zastihlo ho 10 ročné prenasledovanie (szelepcsényovské) za cisára Leopolda I.
V roku 1672 katolíci násilne odňali evanjelikom mikulášsky chrám a Samuel Tranovský bol jezuitmi z fary vyhnaný a v roku 1673 predvolaný pred mimoriadny prešporský súd, ktorý bol zostavený z úhlavných nepriateľov evanjelickej cirkvi. Tranovský musel podpísať reverz, že sa zrieka kňazského povolania. Zbor tak zostal bez duchovného pastiera.
Jezuiti Radecius a Podhoráni v Mikuláši začali násilím nútiť evanjelikov aby vstúpili do katolíckej cirkvi. Spisovateľ Ján Búrius spomína, že keď v kostole kázali jezuiti, kostol bol takmer prázdny. Preto často používali aj násilie. Vojakom prikázali hnať ľud násilím. Ani to nepomáhalo.
V krajine bola nespokojnosť a na čelo nespokojencov sa postavil r. 1678 mladý gróf Imrich Tököly. Pred povstalcami "kurucmi" museli jezuiti ustúpiť. Na mnohých miestach odobraté chrámy boli vrátené. Tak to bolo aj v Mikuláši, kde sa Samuel Tranovský vrátil. Stal sa seniorom Liptovského bratstva.