l.

Orgány a inštitúcie rímskej diplomacie

Fetiáli
Najstarším orgánom rímskych medzinárodných vzťahov bolo kolégium fetiálov. Pozostávalo z 20 doživotne volených kňazov. Fetiálovia urovnávali spory kmeňov v rámci Itálie a boli po dlhý čas nevyhnutnou súčasťou každého zahranično-politického podniku. Fetiáli takéto podniky zahajovali aj ukončovali. Rimania ako kňazi mali zvláštny spoločenský status a navonok sa odlišovali zvláštnym vlneným odevom a šatkou na hlave. Zvolený zástupca kolégia odchádzal s berlou a kremeňom (symbol Jupitera Optima Maxima) v sprievode iného fetiála, ktorý niesol trs trávy z Kapitolu na hranice susednej krajiny aby urovnal spor. Fetiálovia na mieste rokovali a po návrate očakávali do 33 dní odpoveď. Ak odpoveď nebola uspokojivá, alebo nedorazila vôbec, kolégium konštatovalo, že Rím má právo vyhlásiť vojnu na základe svojich spravodlivých požiadaviek. Zástupca kolégia vtedy prišiel na nepriateľské hranice a na jej územie hodil kopiju so zakrvaveným obhoreným hrotom.
Fetiáli boli tiež nevyhnutnou súčasťou uzatvárania mierových zmlúv. Po naplnení ceremoniálu fetiál predniesol text zmluvy ako aj kliatbu na jej narušiteľa.

Rekuperátori
Spory pri vzájomných nárokoch medzi Rimanmi príslušníkmi provincií, ktorých neustále pribúdalo, riešil zvláštni sudcovia- rekuperátori. Boli traja až piati a zvyčajne zasahovali v prospech domáceho obyvateľstva, ktoré často trpelo útlakom publikánov (vyberačov daní) alebo miestodržiteľov, ktorí svoj post chápali ako možnosť zbohatnúť. V ríme sa týmto spôsobom formovali základy medzinárodného práva, lebo niektoré jeho prvky obsahovalo právo fetiálne (ius fetiale) aj právo národov (ius gentium).

Senát
Keď poklesol význam fetiálov, čoby vodcov zahraničenej politiky Ríma, moci sa ujal senát (senatus). Senát mal moc vyhlasovať uznesenia (consultum), ktoré sami osebe nemali moc zákonov, ale po schválení ľudovým snemom sa stávalo zákonom. Ľudový snem, však nebol povinný rešpektovať uznesenia senátu, preto existovalo aj tzv. senatus consultum ultimum, pôvodne senatus consultum de re publica defendenda. Takéto uznesenie malo moc nariadenia diktátora a nebolo možné ho vetovať. Preto sa používalo celkom výnimočne a nanajvýš opatrne. Senát sa teda stal vodcom zahraničnej politiky, menoval posolstvá, schvaľoval ich misie a jediné čo mu bolo upreté bolo rozhodovanie o mieri a vojne. Túto právomoc malo ľudové zhromaždenie.

Posolstvá
Členmi posolstiev sa po menovaní senátom stávalo 3-10 ľudí. Členmi sa stávali len mimoriadne vážení a skúsení senátori, takmer bezvýhradne konzulári.