Ciele rímskej diplomatickej činnosti boli takmer počas celej existencie impéria expanzívne. Rím sa usiloval rozšíriť svoje územie v celom stredozemnom priestore, predovšetkým po obvode stredozemného mora. Keďže Rímska ríša bola v období vrcholnej republiky a ranného cisárstva mocnejšia ako ktorýkoľvek štátny útvar, Rimania pri vyjednávaniach a kladení si cieľov podľa toho postupovali. Rimania uznávali právo iných národov a štátov na ich existenciu a usilovali sa s nimi žiť v spravodlivom mieri, teda v takom, ktorý rešpektoval rímske nároky. Pre rímsku diplomaciu platí ako o takmer všetkých odvetviach činnosti bolo charakteristické prísne dodržiavanie tradícií a zvykov. Zvykovým bolo aj tzv. ius hospitii čiže právo pohostinstva podobné gréckej proxenii. Všeobecne sa zvykovému právu hovorilo mos maiorum čiže ustálený beh vecí. Pre rímsku diplomaciu je charakteristická akási „sofistikovanosť“ v medzinárodných vzťahoch. Nekládli si za cieľ zničiť nepriateľa, ale povzniesť Rím, teda vytvoriť z nepriateľa spojenca. Z toho potom rezultovali mnohé zvláštnosti Rímskej diplomacie voči ostatným starovekým diplomaciám.

Rímske právo
Jedna z najdôležitejších zložiek rímskej kultúry; vychádza z práva kviritského (ius populi Romani Quiritium), starého to súkromného práva pôvodnej obce, a z práva prétorského (ius praetorium), ktoré sa vyznačovalo menšou formálnosťou a pružne reagovalo na potreby vyvíjajúcej sa spoločnosti. Zásady práva praetorského však časom prenikli aj do pôvodnej sústavy práva kviritského; to sa potom zmenilo na právo civilné, občianske (ius civile). Podľa odboru pôsobnosti sa rozlišuje: ius civile (pre spory medzi občanmi) a ius gentium (platiace pôvodne pre styk medzi cudzincami na rímskom území, neskôr aj pre spory medzi cudzincami a občanmi); podľa obsahu: ius privatum (súkromné, "chrániace prospech jednotlivcov") a ius publicum (verejné, "vzťahujúce sa na rímsky štát"); hranice medzi oboma nebola absolútna, boli tu vzájomné súvislosti (právo rímske trestné). Súkromné rímske právo, zo všetkých najdôležitejšie pre históriu práva vôbec, má pôvod v práve zvykovom a bolo kodifikované v 5. stor. pr. n. l. v zákonoch dvanástich tabúľ (leges XII tabularum); v ďalšom vývoji spoločnosti bolo doplňované a formované najmä ediktami prétorskými. Vrchol dosiahlo v dobe tzv. klasickej jurisprudencie, v prvých dvoch až troch storočiach n.