Túto skutočnosť si verejnosť dobre uvedomovala, čiastočne aj vďaka vplyvným spisovateľom 18. storočia, akými boli Diderot a Voltiare. Snažili sa odhaľovať bezprávie a presvedčili mnoho mysliacich ľudí, že zmena je teraz viac ako nevyhnutná.
Šľachta, ktorá dominovala spoločenskému a politickému životu, sa správala ako nadradená uzatvorená kasta. Stále ostrejšie bola kritizovaná najmä pre jej daňové privilégiá týkajúce sa priamych daní, vďaka ktorým bolo bremeno daní presunuté na obyčajných ľudí. Nepriame dane boli síce záťažou pre platiteľov, ale štátu nezabezpečovali dostatok príjmov v dôsledku neefektívnosti ich vyberania. Na rozdiel od pomerov v Anglicku francúzska vysoká šľachta bránila drobnej šľachte a bohatej buržoázii v akomkoľvek spoločenskom postupe.
Štát, zmietaný neustálymi politickými aférami, bol veľmi nestály, obzvlášť v dobách, keď bola zlá úroda a pokles obchodu vystavovali roľníkov a remeselníkov v meste nebezpečiu smrti hladom. Zatiaľ čo bohatstvo krajiny sa zväčšovalo v priebehu celého storočia, mimoriadne kritické roky 1788 a 1789 vyvolali vážne ťažkosti v zásobovaní, znásobené zlou organizáciou dopravy. Cena obilia prudko stúpala a mestská chudoba mala sotva na chlieb. Ani táto situácia ešte nemusela rozpútať revolúciu, ale i tak bol francúzsky Ancien régime (Starý režim) pred pádom.
Nehľadiac na vysoké náklady najskvostnejšieho dvora v Európe, francúzski králi živili nekonečné zástupy vojakov a námorníkov a náklady ešte stúpali s ambíciami a nákladnými vojnami. Kráľovstvo si to však nemohlo dovoliť – hlavne kvôli tomu, že väčšina tých najbohatších platila tie najnižšie dane. Kráľovské dlhy už roky narastali, a tak sa stala situácia počas vlády Ľudovíta XVI. (1774-1793) už neudržateľnou. Keď sa niekoľko schopných predsedov vlády snažilo zreformovať kráľovské finančné hospodárenie. Bolo im to znemožnené šľachtou. V ďalšej vojne pomohlo Francúzsko americkým kolonistom zvrhnúť britskú nadvládu, ale porážka Británie bola dosiahnutá za cenu obrovských dlhov. Kráľ Ľudovít XVI. (1774-1793) sa ujal vlády roku 1774 ako vnuk Ľudovíta XV.(1715-1774). Ľudovít mal vtedy len dvadsať rokov. Medzi obyvateľstvom sa tešil veľkej popularite. Za manželku mal Máriu Antoinettu, dcéru cisárovnej Márie Terézie. Mal síce čestné úmysly, ale bol nerozhodný, a preto často podľahol názoru svojich ministrov a dvornej kamarile (skupina ľudí vplývajúca na veľké osobnosti). Za jeho vlády bolo Francúzsko nútené vyhlásiť štátny bankrot.