Ich cieľovou krajinou sa stalo najmä Nemecko a Anglicko.
Toto prehlásenie hovorilo:
1. navždy sa ruší dedičné šľachtictvo, v dôsledku toho nikto nesmie udeľovať ani prijímať tituly princa, vojvodu, grófa, markíza a iné
2. žiadny Francúzsky občan nesmie uvádzať iné než svoje rodné meno, nikto nesmie nosiť livrej ani používať erb
3. tituly monseigneurs a messeigneurs sa nesmú používať práve tak ako tituly Excelencia, Výsosť, Eminencia, Vaša Milosť
4. ustanovenie tohto dekrétu sa netýka cudzincov
Všetci tí, ktorí hlasovali za zrušenie dedičného šľachtictva, nasledujúceho dňa svoje rozhodnutie ľutovali. Nahradenie mien spojených so starobylou držbou majetku zabudnutými menami všetkých zmiatlo. Dekrét presadila radikálna jakobínska menšina, ktorej išlo predovšetkým o vyhrotenie situácie.
Ústavodarné národné zhromaždenie schválilo 12. júla 1790 občiansku ústavu duchovenstva, podľa ktorej sa francúzska katolícka cirkev oddelila od Ríma a duchovní boli považovaní za štátnych zamestnancov a ktorá mala spojiť cirkev s revolučným národom. Touto úpravou sa znížil počet biskupstiev na 83, pretože ich počet bol prispôsobený novému členeniu Francúzska na departementy. Každý departement tvoril súčasne jedno biskupstvo. Tieto boli združené do desiatich arcibiskupstiev. Arcibiskupa rovnako ako farára volil ľud. Štát ho platil a prehlásil za štátneho úradníka. Nová občianska ústava duchovenstva uznávala pápežský primát, ale nie súdnu právomoc pápeža nad duchovenstvom. To bol veľmi radikálny krok, ktorý znamenal úplný odklon od západnej katolíckej cirkvi. Pokus získať súhlas pápeža s týmto rozhodnutím bol neúspešný.
V novembri duchovenstvo odmietlo požadovanú prísahu na ústavu a občiansku ústavu. Vznikol tak otvorený konflikt. Proti tým duchovným, ktorý odmietli prísahu, bol vydaný dekrét a odbojní duchovní sa stali jadrom odporu proti revolúcii.
Pápež Pius VI. sa do marca 1791 k udalostiam vo Francúzsku nevyjadroval. Nakoniec však svoju mienku o krokoch revolucionároch zverejnil dvoma pápežskými listami, v ktorých odmieta revolúciu, občiansku ústavu duchovenstva z 12. júla 1790 a rovnako aj Deklaráciu základných práv človeka a občana z 26. augusta 1789.
Nevydarený útek kráľa – smrteľná rana monarchii
Neúspešný útek francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. z Paríža zdiskreditoval francúzsku monarchiu. Ľudovít XVI. sa svojím útekom stal podozrivý zo spojenectva so zahraničím, že zradil národ a plánoval intervenciu zahraničných mocností. Kráľ utiekol z paláca Tuilerie v noci na 21. júna 1791, kde bol nútene presťahovaní po pochode žien na Versailles z 5. októbra 1789. Nebol však dostatočne premyslený a pripravený. Ľudovít XVI. dúfal, že ľud zmení názor na revolúciu, keď on sám opustí krajinu. Ale práve jeho útek znemožnil upevnenie monarchie. Pri Varennes bola kráľovská rodina spoznaná a tak sa 25. júna večer vrátila do Paríža v sprievode vojakov Národnej gardy. Dav očakával Ľudovíta XVI. mlčky. Nimbus monarchie bol zničený. Z vnútropolitického hľadiska viedol útek kráľa k polarizácii medzi mužmi vernými kráľovi a prívržencami revolúcie.