Zatiaľ čo ľavé krídlo Národného zhromaždenia, kluby a ľudové združenia žiadali odsúdenie a potrestanie kráľa, umiernení sa pokúsili o konštitučnú monarchiu v čele s Ľudovítom XVI. Chceli zastrieť podstatu úteku tým, že ho vydávali za únos. MEDZI NICH PATRIL AJ POSLANEC PIERRE JOSEPH BARNAVESE OBHAJOVAL AJ NA VZDORY ÚTEKU KRÁĽA KONŠTITUČNÚ MONARCHIU: „KEBY ČIN JEDNOTLIVCA, KTORÝ SA DLHŠÍ ČAS TEŠIL PRIAZNI ĽUDU, MOHOL ZMENIŤ VLÁDU, TAK TEN ISTÝ ĽUD BY BOL TÝM SKÔR OVPLYVNITEĽNÝ ČINMI VEĽKÉHO MUŽA, PRETOŽE FRANCÚZSKY NÁROD DOKÁŽE OMNOHO LEPŠIE MILOVAŤ AKO NENÁVIDIEŤ. AKO TO, ŽE VY, KTORÍ TERAZ TOĽKO SPOLIEHATE NA NESTÁLOSŤ ĽUDU, NECÍTITE, ŽE PRÁVE V TEJTO NESTÁLOSTI JE SKRYTÁ SKAZA SAMOTNÉHO VÁŠHO SYSTÉMU.“
Parížske obyvateľstvo však reagovalo na útek kráľa pobúrene. Chápalo ho ako náznak spiknutia šľachty a žiadalo odsúdenie kráľa. Zo zahraničného hľadiska neúspešný útek kráľa znamenal zosilnenie úsilia európskych štátov intervenovať vo Francúzsku na podporu kráľovstva. Ústavodarné národné zhromaždenie sa rozhodlo 10. augusta 1791 suspendovať kráľa z výkonu jeho funkcie až do prijatia ústavy. Rozhodnutie Constituanty hovorilo v druhom bode, že nositeľ výkonnej moci je predbežne zbavený svojich kompetencií a šiestom bode, že kráľ a jeho rodina zostanú pod ochranou zákonodarnej moci, pokým sa nepokoje v Paríži neutíšia. Útek kráľa bol prvým míľnikom cesty, ktorá sa skončila jeho zosadením a popravou.
Cesta ku konštitučnej monarchii
Členovia radikálneho klubu kordelierov sa 17. júla 1791 zišli na Martovom poli, aby podpísali republikánsku petíciu. Pod zámienkou možných nepokojov rozkázal starosta Paríža Národnej garde, aby zhromaždenie rozpustila. Pod vedením generála Motiera zahájili Národné gardy streľbu do neozbrojeného davu. Z štyroch až piatich tisícok prítomných remeselníkov a roľníkov bolo pri zrážke 50 zabitých. Po udalosti na Martovom poli nasledovalo v Paríži obdobie útlaku a prenasledovania. Radikálny klub kordelierov bol zatvorený, mnoho ľudí bolo zatknutých a väčšina demokratických novín bola zakázaná. Verejná moc, ktorá vzišla z revolúcie, sa postavila proti jej ďalšiemu pokračovaniu a prešla na stranu Ľudovíta XVI. a konštitučnej monarchie. Udalosti po úteku kráľa a po krvavom konflikte na Martovom poli rozdelili parížsky klub jakobínov. Asi 80 percent členov opustilo klub a založili si nový klub, ktorý sa snažil o dohodu s kráľom, aby zachránil konštitučnú monarchiu. Demokrati pod vedením Robespierra zostali v Jakobínskom klube. Robespierrovi sa podarilo docieliť, aby sa niektoré regionálne kluby nerozpadli.