Organizoval revolučný teror a burcoval francúzske vlastenectvo proti európskym konzervatívnym mocnostiam.
Jean Paul Marat sa postavil na stranu radikálnych jakobínov svojimi prudkými a bezuzdnými útokmi na absolutistickú formu vlády a na umiernenú politiku legalistov. V r. 1789 vydával známe noviny Ami de peuple, v ktorých s fanatickou nenávisťou odsudzoval vládu bohatého meštianstva v Národnom zhromaždení a vyslovoval sa za zničenie girondistov. Ako radikálny zástanca sanscollutov požadoval masové politické vraždy. Ľudom zbožňovaný Marat bol zavraždený 13. júla 1793.
Poslednou skupinou bola skupina buržoázie, ktorá sa pridávala raz na stranu jakobínov a raz na stranu girondistov. Táto skupina sa nazývala bahno a hlasovala za návrhy, ktoré jej najviac vyhovovali. Jeho názor bol rozhodujúci pre prijatie v Národnom zhromaždení.
Kráľ do Paríža
Konflikty medzi kráľom a Ústavodarný národným zhromaždenie sa prehlbovali. Kráľ nerešpektoval uznesenia zhromaždenia. Ale v otázke vzájomných sporov zvíťazilo radikálne krídlo. Ľudovít XVI. sa musel presťahovať z Versailles do revolučného Paríža. (pozn.: Versailles sa v tejto dobe nenachádzalo ešte v Paríži, bolo od neho vzdialené asi 18 km.) Ústavodarné národné zhromaždenie, ktoré rovnako zasadalo vo Versailles ho nasledovalo. Ľudovít XVI. stále tvrdošijne odmietal uznať rozhodnutia Národného zhromaždenia. Panovník nesúhlasil ani s Deklaráciou základných práv človeka a občana (26. august 1789), ani so zrušením feudálneho systému a cirkevných desiatkov (4. august 1789). Zbytočné však bolo veľkorysé gesto Národného zhromaždenia, že poskytli kráľovi právo veto na dve legislatívne obdobia. Vodcovia vlasteneckej skupiny boli presvedčení, že kráľ premôže len ľudové hnutie. Takáto možnosť sa zdala byť o to reálnejšia, že v dôsledku nezamestnanosti a vysokých cien chleba sa veľmi zhoršilo životné podmienky širokého spektra obyvateľov. Pohnútkou na takú akciu, ktorá vypukla 5. októbra pojednávaného roku, bola udalosť z banketu kráľovskej telesnej stráže vo Versailles. Dôstojníci pošliapali revolučnú kokardu (stuhová ružica), trikolóru, a pripli si royalistické kokardy. Táto správa vyvolala v Paríži rozsiahle nepokoje a veľký rozruch. Politické pobúrenie sa spojilo so sociálnou núdzou. NESKORŠÍ VODCA REVOLÚCIE JEAN PAUL MARAT VYZÝVAL K POCHODU DO VERSAILLES: „STRČTE TÚ RAKÚŠANKA (MÁRIU ANTOINETTU) DO VÄZENIA! .. NÁSLEDNÍK TRÓNU NEMÁ PRÁVO NA VEČERU, POKIAĽ VY NEMÁTE CHLIEB.“ 5. októbra 1789 sa vydali ženy z predmestia Saint Antoine a z trhovej štvrti vo Versailles, aby si vyžiadali od kráľa chlieb a obilie. Pripojilo sa k nim 20 000 členov Národnej gardy.