Jednou z dôležitých okolností, ktoré spôsobili francúzsku revolúciu a ktorých bolo samozrejme viacej, bola skutočnosť, že sa formovala nová osvietensky orientovaná verejnosť, ktorá už nemala dôveru v starý režim, ktorému už ľudia vplyvom neúrody a hospodárskymi krízami nedôverovali. Francúzska revolúcia nepredstavovala jednotný blok. Stretlo sa tu viacej vzájomne sa prelínajúcich, ale aj protichodných prúdov. Pod heslom Slobody, Rovnosti a Bratstva sa vo Francúzsku uskutočnila revolučná zmena politického a ústavného systému (r. 1791 - konštitučná monarchia, r. 1792 – republika), ktorej hlavnej vedúcou silou bolo meštianstvo. Súčasne prebiehala revolúcia ľudu a organizovaná spolitizovanou vrstvou drobného meštianstva (r. 1789 – pád Bastily, r. 1793 – povstanie sansculottov). K tomu sa pridalo povstanie roľníkov na vidieku (r. 1789 – obdobia Veľkého strachu, r. 1793 – povstanie vo Vendeé). Veľká francúzska revolúcia sa stala obeťou vlastného radikalizmu (r. 1793-94 – hrôzovláda jakobínov) na jeho konci bol štátny prevrat jedného revolučného generála Napoleona Bonaparta.
Pomery vo Francúzsku pred revolúciou
V roku 1789 bolo Francúzsko najmocnejším štátom na európskom kontinente. Túto pozíciu si držalo 150 rokov a to vďaka úrodnosti zeme, početnosti obyvateľov a množstva prírodných zdrojov. V 18. storočí sa rozrastal francúzsky priemysel, vytvárala sa mocná stredná trieda. Umenie a veda rozkvitali.
Francúzsky pokrok a prosperita boli nebezpečne neisté a nestále. V mnohých ohľadoch ostávalo Francúzsko až doteraz stredovekou spoločnosťou, kde množstvo rôznych regionálnych praktík, právnych predpisov a obmedzení brzdila ekonomický rozvoj. Stále tu ostávali feudálne privilégiá, takže napríklad roľník mal povinnosť mlieť svoje obilie výhradne na mlyne svojho feudálneho pána (samozrejme za pánom stanovenú cenu). Opomenúť nemožno, že okrem prác museli poddaní odvádzať dávky svojim pánom v naturáliách, peniazoch, alebo museli vykonávať nútené práce pri údržbe miestnych ciest. Cirkev ako celok v tej dobe vo Francúzsku ešte znásobovala vykorisťovanie obyčajných ľudí feudálmi. Vďaka desiatkom a obrovskému pozemkovému majetku bola jednou z najväčších, ak nie najväčšou ťarchou spoločnosti.
V takejto nezávidenia hodnej situácii si nevedela rady ani vláda, ani právo. Postavenie si jednoducho kúpili tí, ktorí si to mohli dovoliť a ktorí svoje postavenie považovali za zdroj príjmov.

Túto skutočnosť si verejnosť dobre uvedomovala, čiastočne aj vďaka vplyvným spisovateľom 18. storočia, akými boli Diderot a Voltiare. Snažili sa odhaľovať bezprávie a presvedčili mnoho mysliacich ľudí, že zmena je teraz viac ako nevyhnutná.
Šľachta, ktorá dominovala spoločenskému a politickému životu, sa správala ako nadradená uzatvorená kasta. Stále ostrejšie bola kritizovaná najmä pre jej daňové privilégiá týkajúce sa priamych daní, vďaka ktorým bolo bremeno daní presunuté na obyčajných ľudí. Nepriame dane boli síce záťažou pre platiteľov, ale štátu nezabezpečovali dostatok príjmov v dôsledku neefektívnosti ich vyberania. Na rozdiel od pomerov v Anglicku francúzska vysoká šľachta bránila drobnej šľachte a bohatej buržoázii v akomkoľvek spoločenskom postupe.
Štát, zmietaný neustálymi politickými aférami, bol veľmi nestály, obzvlášť v dobách, keď bola zlá úroda a pokles obchodu vystavovali roľníkov a remeselníkov v meste nebezpečiu smrti hladom. Zatiaľ čo bohatstvo krajiny sa zväčšovalo v priebehu celého storočia, mimoriadne kritické roky 1788 a 1789 vyvolali vážne ťažkosti v zásobovaní, znásobené zlou organizáciou dopravy. Cena obilia prudko stúpala a mestská chudoba mala sotva na chlieb. Ani táto situácia ešte nemusela rozpútať revolúciu, ale i tak bol francúzsky Ancien régime (Starý režim) pred pádom.
Nehľadiac na vysoké náklady najskvostnejšieho dvora v Európe, francúzski králi živili nekonečné zástupy vojakov a námorníkov a náklady ešte stúpali s ambíciami a nákladnými vojnami. Kráľovstvo si to však nemohlo dovoliť – hlavne kvôli tomu, že väčšina tých najbohatších platila tie najnižšie dane. Kráľovské dlhy už roky narastali, a tak sa stala situácia počas vlády Ľudovíta XVI. (1774-1793) už neudržateľnou. Keď sa niekoľko schopných predsedov vlády snažilo zreformovať kráľovské finančné hospodárenie. Bolo im to znemožnené šľachtou. V ďalšej vojne pomohlo Francúzsko americkým kolonistom zvrhnúť britskú nadvládu, ale porážka Británie bola dosiahnutá za cenu obrovských dlhov. Kráľ Ľudovít XVI. (1774-1793) sa ujal vlády roku 1774 ako vnuk Ľudovíta XV.(1715-1774). Ľudovít mal vtedy len dvadsať rokov. Medzi obyvateľstvom sa tešil veľkej popularite. Za manželku mal Máriu Antoinettu, dcéru cisárovnej Márie Terézie. Mal síce čestné úmysly, ale bol nerozhodný, a preto často podľahol názoru svojich ministrov a dvornej kamarile (skupina ľudí vplývajúca na veľké osobnosti). Za jeho vlády bolo Francúzsko nútené vyhlásiť štátny bankrot.

Po vypuknutí revolúcie nebol tridsaťpäťročný panovník ochotný presadiť nevyhnutné reformy a zrušiť privilégiá šľachty a kléru. Ľudovít XVI. zostal úzko spojený s absolutistickým systémom vlády.
Generálne stavy
Udalosti posunul dopredu smerom k revolúcii až bankrot kráľovskej vlády, teda štátny bankrot 1788. Nakoniec potom, čo Najvyšší súdny dvor opäť zamietol akékoľvek úsilie o reformu, Ľudovít XVI. pristúpil k neobvyklému kroku. Zvolal Generálne stavy na návrh ministra financií Jacquesa Neckera. Jacques Necker sa stal ministrom financií 26.augusta 1788. Nahradil v tomto úrade Etienna Charlesa de Loménie de Brienne. Do tejto funkcie však nebol menovaný po prvýkrát. Post ministra financií už raz zastával, ale vtedy ho kráľ 19. mája 1781 prepustil, lebo prvýkrát zverejnil tajné informácie o štátnych financií, aby tak upozornil na katastrofálnu hospodársku situáciu.
Každé mesto i každá obec vo Francúzsku sa pripravovali na voľbu svojich delegátov a veľa sa diskutovalo aj o ťažkostiach, ktoré sužujú spoločnosť. Všade sa vypracúvali súpisy požiadaviek a pripomienok, ktoré mali byť predložené generálnym stavom. Aj keď v podstate zahrňovali miestne požiadavky, vyjadrovali zároveň potrebu ústavy, ktorá by pretvorila systém vládnutia. Generálne stavy bolo takmer zabudnuté volené zhromaždenie (nezasadalo už od roku 1614; nestretli sa 175 rokov), ktoré bolo zo všetkých orgánoch, ktoré vo Francúzsku existovali, najviac podobné parlamentu. Jeho stredoveký pôvod však nemal nič spoločné s rozdelením do troch stavov. Prvý stav tvorili zástupcovia kléru (duchovenstva). Druhý stav predstavovala šľachta, ktorá ku koncu 18. storočia tvorila len 1,5 percenta populácie. Prvé dva stavy teda tvorila šľachta a duchovenstvo a tretí stav rodiacej sa buržoázie zahrňoval zbytok obyvateľstva – obchodníkov, právnikov, roľníkov, mestských remeselníkov a chudobu. Tretí stav zastupoval na zhromaždení až 96 percent obyvateľov. Generálne stavy sa zišli 5. mája 1789 v kráľovskom paláci Versailles, 12 míľ (asi 18 km) od Paríža. Kráľ Ľudovít dúfal, že akýkoľvek radikálny návrh skrachuje, pretože hlasovanie prebiehalo „podľa stavov“, čo dávalo šľachte s duchovenstvo prehlasovať tretí stav v pomere dvoch proti jednému. I tak mal byť varovaný obrovským rozruchom vzniknutým kvôli hlasovaniu a prudkým ľudovým nadšeniam pre Generálne stavy. Zvolení reprezentanti tretieho stavu väčšinou pochádzali z radov vzdelanej strednej triedy a trvali na tom, že všetky stavy musia zasadať spoločne a voliť systém „podľa hláv“ – čo znamená jednoduchú väčšinu všetkých členov Generálnych stavov.

Tretí stav mal dvakrát toľko zástupcov, než každý z dvoch stavov, preto by takáto úprava mohla dať tretiemu stavu zreteľnú väčšinu a otvoriť tak cestu mnohým radikálnym zmenám, ktoré by nemuseli byť po chuti kráľovi ani privilegovaným triedam. Rozpory medzi prvými dvoma a tretím stavom sa neustále prehlbovali, ale predovšetkým rozpor o hlasovacej procedúre bol rozhodujúcou skúškou odhodlanosti tretieho stavu. Presne šesť týždňov po zvolaní, po zamietnutí všetkých návrhov sa 17.6.1789 tretí stav vyhlásil za Národné zhromaždenie (Constituante), ktoré malo reprezentovať vôľu národa. Tento návrh bol schválený v pomere 490 hlasov ku 90. Panovník Ľudovít XVI. dal zatvoriť rokovaciu sálu tretieho stavu resp. Národného zhromaždenia. Z tohto dôvodu sa poslanci 20.6.1789 stretli v Loptovej sieni (Jeu de paume) a prisahali, že sa nerozídu, kým neprijmú ústavu. O tri dni po zasadaní v Loptovej sieni vydal kráľ Ľudovít XVI. príkaz, aby sa rozišli. Ich prirodzená reakcia bola zamietavá. PRÁVE Z TOHTO DŇA POCHÁDZA ZNÁMY VÝROK ŠĽACHTICA MIRABEAU, POSLANCA ZA TRETÍ STAV A REVOLUCIONÁR: „POVEDZTE TÝM, KTORÍ VÁS POSLALI, ŽE SME TU Z VÔLE ĽUDU A USTÚPIME LEN POD TLAKOM BAJONETOV.“ Vzápätí sa prvý a druhý stav pridal k Národnému zhromaždeniu, v priebehu zopár dní sa teda k poslancom za tretí stav pridala väčšina duchovenstva a väčšia časť šľachty. Potom zasadali všetci spolu pod názvom Národné zhromaždenie. Kráľ bol donútený ustúpiť, a tak sa toto zhromaždenie 9.7.1789 pretvorilo na Ústavodarné národné zhromaždenie. Zasadanie Ústavodarného zhromaždenia bolo prvým obdobím Francúzskej revolúcie. Ľudovít si však uvedomil, že sa mu situácia vymkla z rúk, a tak povolal z hraníc štyri pluky „na ochranu“ Paríža. Dňa 11.7 1789 kráľ prepustil obľúbeného ministra financií Jacquesa Neckera spolu s liberálnymi ministrami. Správa o tom vyvolala veľké zdesenie a následný strach z vojenského masakru. Spôsobila, že davy Parížanov začali fanaticky zhromažďovať zbrane a pušný prach a boli odhodlaní k obrane. ADVOKÁT CAMILLE DESMOULINS PÍŠE OTCOVI O SVOJICH OBAVÁCH A VÝZVACH K ĽUDU PO PREPUSTENÍ MINISTRA: „PO TOMTO ČINE SA ODVÁŽIA UROBIŤ VŠETKO A MOŽNO, ŽE EŠTE NA TÚTO NOC PLÁNUJÚ, PRIPRAVUJÚ BARTOLOMEJSKÚ NOC PRE VLASTENCOV.. DO ZBRANE, DO ZBRANE! VŠETCI CHCEME NOSIŤ ZELENÚ FARBU, FARBU NÁDEJE.“ Okrem politických motívov zohrali dôležitú úlohu ako podnet na zbrojenie aj sociálne problémy roztrpčeného obyvateľstva. Kluby prívržencov a odporcov Francúzskej revolúcie
Zrušený dominikánsky kláštor Saint Jacques v Paríži sa stal kryštalizačným jadrom Francúzskej revolúcie. Od septembra 1789 sa tu schádzali prívrženci politického združenia Sociéte des amis de la constitution (Spoločnosť priateľov ústavy) nazývaní jakobíni.

Klub jakobínov vznikol z Brestonského klubu, ktorý bol založený v máji 1789 brestonskými poslancami za tretí stav,
Klub jakobínov najprv presadzoval umiernenú politiku. Potom čo sa vnútropolitická situácia vyostrila útekom kráľa, rozdelilo sa hnutie na niekoľko vzájomne nepriateľských smerov. Pravidelným písomným stykom s podobnými klubmi v iných francúzskych mestách , ktorý bol otvorený nielen poslanom, ale aj majetným občanom, sa stal dôležitým činiteľom boja o ústavu. Jednotlivé smery jakobínov:
- čierni alebo tiež aristokrati boli zástancom svojich dovtedajších práv; schádzali sa vo Francúzskom salóne
- monarchisti sa stali obhajcami kráľa a jeho privilégií; vývoj revolúcie ich zatlačoval viacej doprava; ich miestom stretnutí bol klub Priateľ monarchistickej ústavy
- konštitucionalisti presadzovali záujmy bohatého meštianstva a duchovenstva; boli zástancom umiernenej monarchie
- triumvirát bol orientovaný ako ľavicové liberálne zoskupenie; keď vplyv Motiera a markíza de La Fayette na kráľa ochabol, pridali sa na stranu kráľa
Od Klubu jakobínov sa najprv odčlenila skupina feuillantov, ktorá združovala šľachtu a bohaté meštianstvo a chcela revolúciu ukončiť občianskou ústavou. Medzi zvyšnými členmi klubu tvorili väčšinu najprv girondisti. Presadzovali myšlienku suverenity ľudu oproti idei kráľovskej moci. Proti nim stáli radikálni republikáni na čele s Maximilianom Robespierrom, ktorý sa spolu so skupinou označoval ako montagrands (Hora) opierali predovšetkým o drobných mešťanov a chudobnejšie vrstvy obyvateľstva.
Útok na Bastilu
V Paríži to vrelo už niekoľko dní. Večer 12. júla 1789 voliči tretieho stavu v Paríži rozhodli o zriadení občianskej milície. Nepokojmi bol poznamenaní aj 13. júl. Obyvateľstvo zväčšovalo zbrojenie, kopalo zákopy a stavalo barikády. Všetci sa s odvahou a statočne zapisovali do občianskych milícií.
V Paríži sa 14. júla 1789 ako bleskom rozšírila správa, že v Invalidovni sa rozdávajú zbrane. Parížania pobúrení nedostatkom potravín, prepustením generálneho kontrolóra financií Neckera a odporom kráľa proti uzneseniam Národného zhromaždenia sa dali na pochod k Bastile, štátnemu väzeniu na predmestí St. Antoine. O tretej začal boj. Parížania vnikli na nádvorie pevnosti, ktoré posádka už opustila. Keď obliehatelia stáli pred hlavným vchodom do Bastily, pred padajúcim mostom, veliteľ pevnosti markíz de Launey dal rozkaz strieľať.
Boj trval tri hodiny a 160 obliehajúcich Parížanov bolo zabitých alebo zranených. Keď ľudia obrátili delá na bránu – predtým strieľali na steny – veliteľ dal signál ku kapitulácii. Ľudia ho prinútili otvoriť bránu väzenia.

Dav vnikol do pevnosti, odzbrojil posádku, oslobodil väzňov a vyplienil väzenie. Potom vojakov odvliekli na radnicu a veliteľa Bastily zavraždili. Hnev obyvateľov sa namieril na Bastilu preto, lebo bola symbolom kráľovskej krutovlády. Do Bastily sa väzni dostávali na jeho osobný príkaz a podliehali priamo jeho rozhodnutiu. Len na kráľovi záležalo, kedy bude väzeň postavený pred súd, či vôbec bude postavení pred súd, alebo ho prepustia. Títo väzni patrili do mimoriadnej kategórie a mimoriadne boli aj spôsoby, ako sa k u nim správalo. Tajne boli zatýkaní, do Bastily sa prevážali v krytých vozoch, stráž ich nesmeli vidieť, dozorcovia s nimi nesmeli hovoriť. V posledných desaťročiach sa väzni v Bastile delili na dve skupiny: prví boli tí, ktorí boli väznení na návrh rodiny, aby sa predišlo nejakému škandálu a druhí boli učenci a spisovatelia, ktorí svojimi dielami útočili na absolutistický režim a zneužívanie moci. Preto bola Bastila nenávidená všetkými. AMERICKÝ POLITIK A DIPLOMAT GUVERNÉR MORISS SI PO PÁDE BASTILY ZAPÍSAL DO DENNÍKU: „IDEM DO KLUBU. DAV ĽUDÍ TRIUMFÁLNE UKAZUJE HLAVU PÁNA FOULUNA, VPREDU NESÚ JEHO HLAVU NA TÁCKE, ZA SEBOU TIAHNU JEHO NAHÉ TELO. FOULUNOVÝM JEDNINÝM ZLOČINOM BOLO, ŽE PRIJAL MIESTO MINISTRA. ZNETVORENÉ TELESNÉ POZOSTATKY SEDEMDESIATROČNÉHO MUŽA PRIVLIEKLI K JEHO ZAŤOVI, PARÍŽSKEMU INTENDANTOVI, KTORÝ BOL TALTIEŽ ROZTRHANÝ NA KUSY. Ó, BOŽE! AKÝ TO ĽUD!“ Dobytie Bastily sa stalo symbolom pádu Ancien régime (Starého režimu). Nasledujúci deň prijal kráľ trikolóru, ktorá symbolicky spojila farby Paríža (červenú a modrú) s bielou farbou monarchie.
Koniec Ancien régime
Revolučná búrka pretrvávajúca od mája do septembra rozložili úplne kráľovskú moc. V druhej polovici júla a v auguste sa rozšírili aj na vidiek a vyvolali jav historikmi nazývaný La Grande peur (Veľký strach). Pod tlakom desivých správ z Paríža sa všeobecne panika veľmi rýchle rozšírila medzi vidieckym obyvateľstvom. Strach roľníkov z lupičských bánd a zo spiknutí šľachty zamierených proti nim viedol nakoniec k najväčšiemu povstaniu v dejinách Francúzska. Všetko vidiecke obyvateľstvo sa vyzbrojilo. V Normandii, Alsasku a slobodnom panstve Burgundskom útočili roľníci na šľachtické zámky a pálili doklady o poddanských dávkach. Značná časť šľachty utiekla z krajiny. Rozsah roľníckych povstaní v zemi prinútila Ústavodarné národné zhromaždenie, aby na svojom nočnom zasadaní zo 4. na 5. augusta 1789 pod vedením vojvodu Armendem de Auguillon, ktorý bol sám jedným z veľkých feudálnych pánov, preskúmalo všetky feudálne právne ustanovenia.

Výsledkom bolo zrušenie feudálneho systému a cirkevných desiatkov. Tým, že sa predstavitelia prvých dvoch stavov spontánne vzdali svojich privilégií, skončil sa absolutistický spoločenský režim Ancien régime. Boli prijaté tieto rozhodnutia:
1. zrušenie poddanstva
2. zrušenie súdnej právomoci feudálnych pánov
3. možnosť vyviazať sa z odvodu feudálnych dávok
4. odstránenie výlučného práva na honitbu
5. zavedenie peňažnej dane namiesto dovtedajšieho desiatku
6. zrušenie všetkých privilégií vrátane oslobodzovania od daní
7. zriadenie možnosti prístupu všetkých občanov k štátnym a vojenským funkciám a úradov
8. zrušenie možnosti kúpiť si úrad
9. zrušenie zvláštnych provinčných a mestských výsad Paríža, Lyonu a Bordeaux
10. zrušenie viacnásobného obročenia
11. poslanci s viazaným mandátom prehlásili, že napíšu voličom a požiadajú o súhlas s mandátom
12. zrušenie penzií získaných bez právneho nároku
13. reforma cechového systému
14. na pamiatku toho dňa boli vyrazené medaily a odnesené kráľovi za obnoviteľa francúzskej slobody
Zrušenie feudálnych privilégií sprevádzali slávnostné chvíle. Veľká časť súpisu požiadaviek a pripomienok generálnych stavov bola splnená. Až do dôsledkov zrušili šľachtické privilégiá a poddanské povinnosti
Deklarácia základných práv človeka a občana
Navzdory týmto radikálnym krokom vytvorilo Národné zhromaždenie, v ktorom mali väčšinu stredné a vyššie vrstvy, politický systém, kde volebné právo pripadlo opäť len tí najmajetnejší. Vydali dokument, ktorý obsahovala zrušenie stavov, rovnosť občanov pred zákonom, slobodu vyznania a presvedčenia. 26. augusta 1789 Ústavodarné zhromaždenie prijalo Deklaráciu základných práv človeka a občana. Mala slúžiť ako predslov k ústave, ktorú vypracúvali poslanci – k vôbec prvej francúzskej ústave.
Deklarácia bola druhom základnej charty s dodnes platnými princípmi. Preambulu a 17 článkov inšpirovala preambula Deklarácie nezávislosti spojných štátov z roku 1776 a ústavy Spojených štátov. Naopak sa tento dokument stal vzorom pre všetky ďalšie dokumenty 19. a 20. storočia. Predovšetkým to však bolo resumé filozofie osvietencov a ešte väčšmi politická konkretizácia obrovských zmien, ku ktorým prišlo vo Francúzsku za predchádzajúce dva mesiace. Po prijatí Deklarácie boli mnohí unesení vlastným úspechom a chceli pokračovať v odstraňovaní Ancien régime. Šľachta a duchovenstvo váhali.

Pre nich sa totiž zrušením privilégií skončila spoločenská nadvláda.
Hlavné zásady:
1. rovnosť všetkých ľudí pred zákonom
2. definuje sa pojem sloboda – sloboda názoru, vyznania a slova
3. vyžaduje sa platiť dane, no zároveň právo kontrolovať, načo boli použité
4. rešpektovať zákon je najdôležitejšia občianska povinnosť
5. súkromné vlastníctvo je nedotknuteľné
6. človek môže robiť všetko, čo zákon nezakazuje
7. nikto nie je vinný, pokiaľ mu vina nebola dokázaná
Článok 1 Deklarácie: „Ľudia sú si od narodenia rovní“ položil základy novej spoločnosti a občianskeho zákonníka. Človek prestal byť poddaným a stal sa občanom. Článok 3 hovorí: „Národ je hlavným a pôvodným nositeľom každej suverenity. Ani jeden orgán, ani jeden jednotlivec nemôžu vykonávať moc, ktorá nevychádza vyslovene z ľudu. Bola vyhlásená ukážková demokracia. Aj ďalšie články boli v duchu tohto ideálu. JEAN-JACQUES ROUSSEAU PÍŠE VO SVOJEJ ROZPRAVE O NEROVNOSTI: „TEN, KTO PRVÝ OPLOTIL KÚSOK ZEME A POVEDAL: TOTO JE MOJE A KOMU TO JEDNODUCHÍ ĽUDIA UVERILI, BOL PRVÝM SKUTOČNÝM ZAKLADATEĽOM MEŠŤANSKEJ SPOLOČNOSTI.“ Sloboda myslenia a názoru umožnila existenciu strán a tlače. Deklarácia bola morálnym základom revolučných plánov z roku 1789. Neznamenala revolúciu, bola jej posolstvom. Po vydaní Deklarácie sa rozdelila francúzska buržoázia na girondistov, jakobínov a bahno. Girondistov tvoria najmä predstavitelia obchodno-priemyselnej buržoázie. Mali prevahu. Väčšina girondistov pochádzala z departementu Girone. Ich hlavnou snahou bolo dostať sa do parlamentu a presadiť tam svoje záujmy ako zvrhnúť kráľa a odstrániť moc šľachty. Skupinu jakobínov tvorila najrevolučnejšia buržoázia – drobní podnikatelia, živnostníci, remeselníci a inteligencia zo stredných a nižších vrstiev. Svoje politické schôdzky konali v Kostole sv. Jakuba. V čele jakobínov stál Maximillian Robespierre, Geogres Jacques Danton a Jean Paul Marat. Chceli nielen republiku, ale chceli republiku, ktorá by zabezpečila základné ľudské a občianske práva. Právnik Maximilian Robespierre bol po poprave kráľa ústrednou postavou francúzskej revolúcie. Uzavretý a nespoločenský advokát z Arrasu sa stal všemocným vodcom revolučného Výboru pre obecné blaho. Po odstránení svojich spolubojovníkov Dantona, Desmoulinsa a Héberta zostril svoju vládu teroru v Paríži. Neľudskou a životu vzdialenou tvrdosťou si vyslúžil Robespierre prezývku Neúplatný a zmenil revolúciu na vládu bezuzdného teroru, na ktorý sám 27. júla 1794 doplatil životom.
Advokát Georges Jacques Danton zahájil svoju politickú kariéru, keď s Maratom založili klub kordeliérov, zhromaždenie radikálnych jakobínov. Dvadsaťdeväťročný Danton fascinoval svojím rečníckym umením a dokázal rozvášniť davy parížskeho ľudu. V r. 1792 bol menovaný ministrom spravodlivosti zvolený do Výboru pre obecné blaho.

Organizoval revolučný teror a burcoval francúzske vlastenectvo proti európskym konzervatívnym mocnostiam.
Jean Paul Marat sa postavil na stranu radikálnych jakobínov svojimi prudkými a bezuzdnými útokmi na absolutistickú formu vlády a na umiernenú politiku legalistov. V r. 1789 vydával známe noviny Ami de peuple, v ktorých s fanatickou nenávisťou odsudzoval vládu bohatého meštianstva v Národnom zhromaždení a vyslovoval sa za zničenie girondistov. Ako radikálny zástanca sanscollutov požadoval masové politické vraždy. Ľudom zbožňovaný Marat bol zavraždený 13. júla 1793.
Poslednou skupinou bola skupina buržoázie, ktorá sa pridávala raz na stranu jakobínov a raz na stranu girondistov. Táto skupina sa nazývala bahno a hlasovala za návrhy, ktoré jej najviac vyhovovali. Jeho názor bol rozhodujúci pre prijatie v Národnom zhromaždení.
Kráľ do Paríža
Konflikty medzi kráľom a Ústavodarný národným zhromaždenie sa prehlbovali. Kráľ nerešpektoval uznesenia zhromaždenia. Ale v otázke vzájomných sporov zvíťazilo radikálne krídlo. Ľudovít XVI. sa musel presťahovať z Versailles do revolučného Paríža. (pozn.: Versailles sa v tejto dobe nenachádzalo ešte v Paríži, bolo od neho vzdialené asi 18 km.) Ústavodarné národné zhromaždenie, ktoré rovnako zasadalo vo Versailles ho nasledovalo. Ľudovít XVI. stále tvrdošijne odmietal uznať rozhodnutia Národného zhromaždenia. Panovník nesúhlasil ani s Deklaráciou základných práv človeka a občana (26. august 1789), ani so zrušením feudálneho systému a cirkevných desiatkov (4. august 1789). Zbytočné však bolo veľkorysé gesto Národného zhromaždenia, že poskytli kráľovi právo veto na dve legislatívne obdobia. Vodcovia vlasteneckej skupiny boli presvedčení, že kráľ premôže len ľudové hnutie. Takáto možnosť sa zdala byť o to reálnejšia, že v dôsledku nezamestnanosti a vysokých cien chleba sa veľmi zhoršilo životné podmienky širokého spektra obyvateľov. Pohnútkou na takú akciu, ktorá vypukla 5. októbra pojednávaného roku, bola udalosť z banketu kráľovskej telesnej stráže vo Versailles. Dôstojníci pošliapali revolučnú kokardu (stuhová ružica), trikolóru, a pripli si royalistické kokardy. Táto správa vyvolala v Paríži rozsiahle nepokoje a veľký rozruch. Politické pobúrenie sa spojilo so sociálnou núdzou. NESKORŠÍ VODCA REVOLÚCIE JEAN PAUL MARAT VYZÝVAL K POCHODU DO VERSAILLES: „STRČTE TÚ RAKÚŠANKA (MÁRIU ANTOINETTU) DO VÄZENIA! .. NÁSLEDNÍK TRÓNU NEMÁ PRÁVO NA VEČERU, POKIAĽ VY NEMÁTE CHLIEB.“ 5. októbra 1789 sa vydali ženy z predmestia Saint Antoine a z trhovej štvrti vo Versailles, aby si vyžiadali od kráľa chlieb a obilie. Pripojilo sa k nim 20 000 členov Národnej gardy.

Pod tlakom ľudu oznámil kráľ svoj súhlas s rozhodnutiami Národného zhromaždenia v znení: „ Prijímam bez výhrad články Deklarácie základných práv človeka a občana.“
Keď sa nasledujúceho dňa ukázal kráľ s manželkou Máriou Antoinettou davom, žiadali davy skandovaním od kráľa, aby prišiel do revolučného Paríža. Kráľ zo strachu váhal, ale nakoniec privolil. Národné zhromaždenie vyhlásilo, že je neoddeliteľné od osoby kráľa, a tak sa vytvoril náramne zaujímavý sprievod: Národná garda, parížske ženy s obilím a chlebom, koč s kráľom a kráľovnou, osobná stráž, poslanci Národného zhromaždenia a nakoniec obrovský dav ľudí. Príchod kráľa vyvolal u mnohých prívržencov vlasteneckého krídla optimizmus. Len niekoľko skeptikov si dovolilo v tak „veľkej chvíli“ varovať pred prehnanými nádejami. JAKOBÍN JEAN PAUL MARAT OZNAČIL SÍCE VO SVOJOM ČASOPISE „PRIATEĽ ĽUDU“ PRESŤAHOVANIE KRÁĽA ZA ŠŤASTNÚ UDALOSŤ, ALE POZNAMENAL: „ALE TOTO ŠŤASTIE SA ROZPLYNIE AKO SEN, POKIAĽ NEZAISTÍME POBYT KRÁĽA V PARÍŽI AŽ DO DEFINITÍVNEHO PRIJATIA ÚSTAVY.“ Kráľ ostáva v Paríži až do neúspešného pokusu o útek. Francúzsko sa zmietalo v obrovských dlhoch. Ústavodarné národné zhromaždenie sa muselo tým muselo zaoberať a tým riešiť problém, ktorý ťažil už ministrov za vlády Ľudovíta XV. Preto, aby sa aspoň čiastočne podarilo pokryť štátny dlh, prehlásilo Ústavodarné národné zhromaždenie 10. októbra cirkevný majetok za národný a rozpredalo ho po malých pozemkoch. Exmajetky cirkvi však neslúžili len na oddlženie štátu s krytie deficitu rozpočtu, ale aj na krytie papierových peňazí, o vydaní ktorých sa začalo vážne uvažovať. Prvé asignáty, ako sa tieto peniaze nazývali, vyšli 9. decembra 1789. Týmito opatreniami ekonomického charakteru sa mali odbúrať štátny dlžoby, malo byť postihnuté duchovenstvo a zároveň sa mal rozšíriť okruh tých, ktorí ako vlastníci papierových peňazí mali hmotný záujem na ďalšom pokračovaní revolúcie.
Asignáty boli vydané ako zúročiteľné štátne obligácie na majetok cirkvi, kráľovský majetok a na vlastníctvo šľachtických emigrantov. Najprv sa dostali na trh asignáty v hodnote 40 miliónov livrov, v ďalších obdobiach dosiahli ale až závratnú hodnotu 46 miliárd.
Rýchly nárast množstva vydaných peňazí mal za následok neobmedzenú infláciu, ktorá zasiahla najmä drobných mešťanov a nemajetné vrstvy obyvateľov, čo posilnilo revolučné nálady. Zrušenie dedičného šľachtictva a občianska ústava duchovenstva
Dekrétom Národné zhromaždenia bolo vo Francúzsku 16. júna 1790 zrušené dedičné šľachtictvo. Rozhodnutie vyvolalo medzi šľachtou veľkú vlnu emigrácie.

Ich cieľovou krajinou sa stalo najmä Nemecko a Anglicko.
Toto prehlásenie hovorilo:
1. navždy sa ruší dedičné šľachtictvo, v dôsledku toho nikto nesmie udeľovať ani prijímať tituly princa, vojvodu, grófa, markíza a iné
2. žiadny Francúzsky občan nesmie uvádzať iné než svoje rodné meno, nikto nesmie nosiť livrej ani používať erb
3. tituly monseigneurs a messeigneurs sa nesmú používať práve tak ako tituly Excelencia, Výsosť, Eminencia, Vaša Milosť
4. ustanovenie tohto dekrétu sa netýka cudzincov
Všetci tí, ktorí hlasovali za zrušenie dedičného šľachtictva, nasledujúceho dňa svoje rozhodnutie ľutovali. Nahradenie mien spojených so starobylou držbou majetku zabudnutými menami všetkých zmiatlo. Dekrét presadila radikálna jakobínska menšina, ktorej išlo predovšetkým o vyhrotenie situácie.
Ústavodarné národné zhromaždenie schválilo 12. júla 1790 občiansku ústavu duchovenstva, podľa ktorej sa francúzska katolícka cirkev oddelila od Ríma a duchovní boli považovaní za štátnych zamestnancov a ktorá mala spojiť cirkev s revolučným národom. Touto úpravou sa znížil počet biskupstiev na 83, pretože ich počet bol prispôsobený novému členeniu Francúzska na departementy. Každý departement tvoril súčasne jedno biskupstvo. Tieto boli združené do desiatich arcibiskupstiev. Arcibiskupa rovnako ako farára volil ľud. Štát ho platil a prehlásil za štátneho úradníka. Nová občianska ústava duchovenstva uznávala pápežský primát, ale nie súdnu právomoc pápeža nad duchovenstvom. To bol veľmi radikálny krok, ktorý znamenal úplný odklon od západnej katolíckej cirkvi. Pokus získať súhlas pápeža s týmto rozhodnutím bol neúspešný.
V novembri duchovenstvo odmietlo požadovanú prísahu na ústavu a občiansku ústavu. Vznikol tak otvorený konflikt. Proti tým duchovným, ktorý odmietli prísahu, bol vydaný dekrét a odbojní duchovní sa stali jadrom odporu proti revolúcii.
Pápež Pius VI. sa do marca 1791 k udalostiam vo Francúzsku nevyjadroval. Nakoniec však svoju mienku o krokoch revolucionároch zverejnil dvoma pápežskými listami, v ktorých odmieta revolúciu, občiansku ústavu duchovenstva z 12. júla 1790 a rovnako aj Deklaráciu základných práv človeka a občana z 26. augusta 1789.
Nevydarený útek kráľa – smrteľná rana monarchii
Neúspešný útek francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. z Paríža zdiskreditoval francúzsku monarchiu. Ľudovít XVI. sa svojím útekom stal podozrivý zo spojenectva so zahraničím, že zradil národ a plánoval intervenciu zahraničných mocností. Kráľ utiekol z paláca Tuilerie v noci na 21. júna 1791, kde bol nútene presťahovaní po pochode žien na Versailles z 5. októbra 1789. Nebol však dostatočne premyslený a pripravený. Ľudovít XVI. dúfal, že ľud zmení názor na revolúciu, keď on sám opustí krajinu. Ale práve jeho útek znemožnil upevnenie monarchie. Pri Varennes bola kráľovská rodina spoznaná a tak sa 25. júna večer vrátila do Paríža v sprievode vojakov Národnej gardy. Dav očakával Ľudovíta XVI. mlčky. Nimbus monarchie bol zničený. Z vnútropolitického hľadiska viedol útek kráľa k polarizácii medzi mužmi vernými kráľovi a prívržencami revolúcie.

Zatiaľ čo ľavé krídlo Národného zhromaždenia, kluby a ľudové združenia žiadali odsúdenie a potrestanie kráľa, umiernení sa pokúsili o konštitučnú monarchiu v čele s Ľudovítom XVI. Chceli zastrieť podstatu úteku tým, že ho vydávali za únos. MEDZI NICH PATRIL AJ POSLANEC PIERRE JOSEPH BARNAVESE OBHAJOVAL AJ NA VZDORY ÚTEKU KRÁĽA KONŠTITUČNÚ MONARCHIU: „KEBY ČIN JEDNOTLIVCA, KTORÝ SA DLHŠÍ ČAS TEŠIL PRIAZNI ĽUDU, MOHOL ZMENIŤ VLÁDU, TAK TEN ISTÝ ĽUD BY BOL TÝM SKÔR OVPLYVNITEĽNÝ ČINMI VEĽKÉHO MUŽA, PRETOŽE FRANCÚZSKY NÁROD DOKÁŽE OMNOHO LEPŠIE MILOVAŤ AKO NENÁVIDIEŤ. AKO TO, ŽE VY, KTORÍ TERAZ TOĽKO SPOLIEHATE NA NESTÁLOSŤ ĽUDU, NECÍTITE, ŽE PRÁVE V TEJTO NESTÁLOSTI JE SKRYTÁ SKAZA SAMOTNÉHO VÁŠHO SYSTÉMU.“
Parížske obyvateľstvo však reagovalo na útek kráľa pobúrene. Chápalo ho ako náznak spiknutia šľachty a žiadalo odsúdenie kráľa. Zo zahraničného hľadiska neúspešný útek kráľa znamenal zosilnenie úsilia európskych štátov intervenovať vo Francúzsku na podporu kráľovstva. Ústavodarné národné zhromaždenie sa rozhodlo 10. augusta 1791 suspendovať kráľa z výkonu jeho funkcie až do prijatia ústavy. Rozhodnutie Constituanty hovorilo v druhom bode, že nositeľ výkonnej moci je predbežne zbavený svojich kompetencií a šiestom bode, že kráľ a jeho rodina zostanú pod ochranou zákonodarnej moci, pokým sa nepokoje v Paríži neutíšia. Útek kráľa bol prvým míľnikom cesty, ktorá sa skončila jeho zosadením a popravou.
Cesta ku konštitučnej monarchii
Členovia radikálneho klubu kordelierov sa 17. júla 1791 zišli na Martovom poli, aby podpísali republikánsku petíciu. Pod zámienkou možných nepokojov rozkázal starosta Paríža Národnej garde, aby zhromaždenie rozpustila. Pod vedením generála Motiera zahájili Národné gardy streľbu do neozbrojeného davu. Z štyroch až piatich tisícok prítomných remeselníkov a roľníkov bolo pri zrážke 50 zabitých. Po udalosti na Martovom poli nasledovalo v Paríži obdobie útlaku a prenasledovania. Radikálny klub kordelierov bol zatvorený, mnoho ľudí bolo zatknutých a väčšina demokratických novín bola zakázaná. Verejná moc, ktorá vzišla z revolúcie, sa postavila proti jej ďalšiemu pokračovaniu a prešla na stranu Ľudovíta XVI. a konštitučnej monarchie. Udalosti po úteku kráľa a po krvavom konflikte na Martovom poli rozdelili parížsky klub jakobínov. Asi 80 percent členov opustilo klub a založili si nový klub, ktorý sa snažil o dohodu s kráľom, aby zachránil konštitučnú monarchiu. Demokrati pod vedením Robespierra zostali v Jakobínskom klube. Robespierrovi sa podarilo docieliť, aby sa niektoré regionálne kluby nerozpadli.

Aj Robespierre aj predstavitelia zakázaného klubu kordelierov Danton a Desmoulins požadovali odsúdenie a potrestanie kráľa za útek. Taktiež sa usilovali o ustanovenie republiky. Spočiatku víťazili predstavitelia konštitučnej monarchie. Sprísnilo sa volebné právo podľa majetku a rovnako podľa majetkov boli vyberaní národní gardisti. Ostatní boli odzbrojení. Kariéra Motiera bola ohrozená a spolu s útekom kráľa sa pripravila pôda na stret rôznych prúdov francúzskej spoločnosti.
Vo Francúzsku bola 3. septembra 1791 vyhlásená nová ústava. 14. septembra na ňu prisahal kráľ, teraz už konštitučný monarcha. Nová francúzska ústava sa stala vzorom pre všetky občianske ústavy 19. storočia. V ústave bola zakotvená relatívne slabá výkonná moc. V jej čele stál teraz kráľ, ktorý mal voči Národnému zhromaždeniu len suspenzívne (odkladné) právo veto. Ďalej ústava konštituovala zákonodarný zastupiteľský orgán – Zákonodarné národné zhromaždenie. Jeho 745 poslancov bolo volených podľa cenzusu majetku a príjmov (zvýhodnenie majetného meštianstva). V oblasti justície boli garantované voľby sudcov a porotcov a verejne prístupné súdne jednania. Francúzsko bolo rozdelené do 83 departementov, ktoré mali vlastnú samosprávu. Ústava zaisťovala ľudské práva, rovnosť občanov pred zákonom a súkromné vlastníctvo.
Prijatím ústavy kráľom 14. júla 1791 sa končí prvé obdobie Francúzskej revolúcie – obdobie Ústavodarného národného zhromaždenia.
Zákonodarné národné zhromaždenie
Koncom septembra sa uskutočnili voľby do druhého parlamentu Francúzskej revolúcie – do Zákonodarného národného zhromaždenia. Zástupcovia boli volení na dva roky. REVOLUCIONÁR JEAN PAUL MARAT HOVORÍ O VOĽBÁCH: „VŠADE SA VOLIA ZA POSLANCOV LEN GENERÁLNI PROKURÁTORI, PREDSTAVENÍ DIŠTRIKTOV, MARŠALI, VELITELIA NÁRODNEJ GARDY, VELITELIA PLUKOV, ČLENOVIA DIREKTÓRIÍ, STAROSTOVIA, SUDCOVIA A VOJENSKÍ KOMISÁRI, JEDNÝM SLOVOM LEN OPORY ANCIEN RÉGIME A KREATÚRY DVORA, KTORÉ SA VĎAKA INTRIGÁM MINISTERSKÝCH POSLUHOVAČOV ZÍSKALI POSTY V NOVOM REŽIME A SNAŽIA SA ZMARIŤ TRIUMF REVOLÚCIE A PODPORIŤ KONTRAREVOLÚCIU.“ Prvé zasadanie Ústavodarného národného zhromaždenia 1. októbra 1791 sa označuje ako začiatok druhej etapy revolúcie. V Zákonodarnom zhromaždení zaujali miesta na pravej strane umiernení monarchisti v čele s markízom La Fayette (Motier) ako prívrženci konštitučnej monarchie a naľavo zasadli jakobíni (Danton, Marat) s republikánskou orientáciou. Jakobíni boli však nejednotní.

Prívrženci umiernenejšieho krídla boli označovaní ako girondisti (podľa provincie Gironde) a radikálne republikánske krídlo ako montagnardi (podľa toho, že v smenovni sedeli hore). Počas svojho pôsobenia sa Ústavodarné zhromaždenie dostávalo prakticky neustále do konfliktu s kráľom, ktorý ustavične využíval svoje odkladné právo veto. Boj európskych monarchií proti revolúcii
Aj keď európskych panovníkov znepokojili udalosti vo Francúzsku, ktoré neboli dobrým príkladom pre ich poddaných, na druhej strane im prišla vhod oslabená pozícia Francúzska na medzinárodnom poli. Vôbec však nepomýšľali na vojnu s ním, aj keď tzv. Pilnická deklarácia (27. augusta 1791) akoby vyzývala ostatných panovníkov intervenovať. Cisár Leopold II. A pruský kráľ Fridrich Wilhem II. ju skoncipovali tak, že bola skôr potvrdením nezasahovania. V tejto deklarácii prejavili solidaritu s monarchiou.
Vojna medzi Francúzskou revolúciou a Európou mala začať zo strany Francúzska: kráľ v nej videl prostriedok ako obnoviť svoje niekdajšie výsady, republikáni zas možnosť odhaliť zradu panovníka a odstrániť ho. Vojna vypukla 20. apríla 1792. Francúzsko vyhlásilo vojnu Rakúsku. Začala prvá koaličná vojna monarchistickej Európy proti revolučnému Francúzsku. Po začiatku revolúcie sa správali Rakúsko, Prusko, ale aj ostatné európske krajiny neutrálne. Situácia sa ale začínala stupňovať strachom z rozšírenia revolučných myšlienok. Francúzsko považovalo prijímanie emigrantov, najmä v Prusku v Koblenci, kde sa formovali protirevolučné oddiely. Pruský kráľ, ktorý sa obával konfliktu s Francúzskom, uzavrel 7. februára 1792 spojenectvo s Rakúskom. Francúzsko sa cítilo touto alianciou ohrozené, a preto zaútočilo. Keď v Lotrinsku a neskôr v Champagne hrozil pruský útok, Národné zhromaždenie vydalo 10. júla 1792 výzvu Vlasť v nebezpečenstve. Do armády sa hlásilo veľa dobrovoľníkov, lebo obranu Francúzska si stotožňovali s revolučnými ideálmi. Revolučné cítenie hnalo najmä tých, ktorí aj napriek kráľovmu vetu smerovali do Paríža. Pri tejto príležitosti vzniká Marseillaisy. Marseillaisa sa stala symbolom revolúcie a slobody a neskôr aj francúzskou hymnou. Jednotlivé víťazstvá koaličných vojsk utvrdili francúzskeho kráľa aj európskych panovníkov, že revolúcia bude čoskoro minulosťou. Nedostatočná organizácia pruských a rakúskych vojsk začala spomaľovať postup vojsk Francúzskom. Na druhej strane sa zväčšovalo národné cítenie a ich prirodzení odpor voči zahraničnej invázii. Po počiatočných úspechoch koalície sa začala karta obracať.
Udalosti nadobúdali rýchly spád. Francúzsky šľachtic, utečenec žijúci v Nemecku, napísal Brunšvický (koblencký) manifest. Kráľ Ľudovít XVI.

tým bol postavený do nevôle, lebo vyjadroval pruské a rakúske prianie, navrátiť kráľovi jeho právomoci. Celé Francúzsko odsúdilo kráľovo sprisahanie s nepriateľmi národa. Kanonáda pri Valme v Champagne znamenala obrat vo vojne. 20. septembra 1792 porazili Francúzi prvýkrát spojenecké vojská. Nejednalo sa o významnú bitku s vojenským charakterom strategického významu, ale o bitku s politickým. Delostrelecký súboj sa skončil s mierovou výhodou pre Francúzov. Prusi sa po jednaniach s francúzskym velením stiahli späť. Dobrovoľnícke oddiely, ktoré bránili vlasť a výdobytky revolúcie, sa presadili proti vycvičenej pruskej armáde, ktorá bola považovaná za najlepšie svojej doby. JOHANN WOLFGANG GOETHE PÍŠE O VÝZNAME KANONÁDY PRI VALMY: „TU ZAČALA NOVÁ EPOCHA SVETOVÝCH DEJÍN A VY MÔŽETE POVEDAŤ, ŽE STE BOLI PRI TOM.“

Cesta k republike
10. august 1792 sa stal dňom, ktorý skoncoval s monarchiou. Brunšvický manifest vyostril situáciu. Kráľ bol neustále viac podozrievaný zo spojenectvom s nepriateľmi revolúcie. V noci na 10. augusta si dosadili sansculotti svojich ľudí do revolučnej Komúny a tá nahradila mestskú správu Paríža. V priebehu dopoludnia sa dostali z predmestia do paláca Tuilerie. Donútili Zákonodarné zhromaždenie, aby zbavilo Ľudovíta XVI. výkonu jeho úradu. 13. augusta bol kráľ s rodinou internovaný v Temple. Revolučná Komúna sa ukázala ako nástroj moci sansculottov a tí dočasne ovládali Paríž. Po útoku na Tuilerie sa rozhodlo zákonodarné zhromaždenie vypísať voľby na základe všeobecného volebného práva.
Náznaky toho, že revolúcia bude zachránená, sa vo Francúzsku využilo „ničením vnútorného nepriateľa“. V priebehu 2.-7. septembra 1792 bolo zavraždených vyše 1000 príslušníkov aristokracie; členov reholí a kňazov, ktorí odmietli zložiť sľub revolúcii, pozatvárali do väzení. Za týmto „očisťovacím procesom“ stáli najmä minister spravodlivosti Danton, Marat a radikálni prívrženci sansculottov. Všetci boli bez rozdielu a bez pardon označení za nepriateľov revolúcie. Na popravy sa používala gilotína potom, čo sa lekár Guillotin zasadil za jej používanie z humánnych dôvodov, aby ľudia neboli stínaní ručne.
Novo zvolený Konvent (tretí parlament revolúcie) sa prvý krát zišiel 20. septembra 1792. Zastupoval ako jediný orgán celý národ a mal v štáte najvyššiu moc. Konflikt medzi Konventom a revolučnou komúnou sa zatiaľ ukončil. Zo 750 poslancov bolo 200 girondistov (zástupcovia liberálneho meštianstva), asi 110 jakobínov (radikálna strana) a ostatní nemali jednoznačné presvedčenie.

Pretože sa poslanci stredu najprv spojili s girondistmi, mali títo väčšinu, aj keď ľud podporoval viac jakobínov. 21. septembra Konvent jednohlasne rozhodol o zrušení monarchie a vyhlásil Ľudovíta XVI. za zosadeného. JEDEN Z POSLANCOV ODÔVODŇUJE SVOJE ROZHODNUTIE SLOVAMI: „V MORÁLNOM REBRÍČKU SÚ KRÁLI TO ISTÉ AKO OBLUDY V REBRÍČKU PRÍRODNOM. DEJINY KRÁĽOV SÚ DEJINAMI MUČENÍCTVA NÁRODOV.“ Konvent proklamoval (verejne vyhlásil) prvú francúzsku republiku. O deň neskôr 22. septembra bola oficiálne vyhlásená Francúzska republika. Zosadením kráľa a následným vyhlásením republiky sa končí obdobie Zákonodarného národného zhromaždenia a začína sa obdobie tretieho parlamentu Francúzskej revolúcie. Francúzska republika sa stala jednotnou a nedeliteľnou. Mottom republiky bolo bratstvo. Poprava kráľa
FRANCÚZSKY EXKRÁĽ ĽUDOVÍT XVI. PÍŠE V DECEMBRI 1792 SVOJMU ADVOKÁTOVI: „NEPODLIEHAM KLAMU; NEVĎAČNÍCI, KTORÍ MA ZBAVILI TRÓNU, SA NEZASTAVIA NA POLCESTE. MUSELI BY SA PRÍLIŠ ČERVENAŤ, AK BY MALI SVOJU OBEŤ STÁLE PRED OČAMI. ČAKÁ MA OSUD KAROLA I. (ANGLICKÝ KRÁĽ POPRAVENÝ 1649) A MOJA KRV POTEČIE, BUDEM TOTIŽ POTRESTANÝ ZATO, ŽE SOM KRV NIKDY NEPRELIAL.“ Kráľ bol 17. januára 1793 postavený pred Konvent. Čelil obvineniam zo spojenectva s nepriateľmi a mnohým iným, aj keď nebol pred súdom a poslanci neboli sudcovia. Maximilian Robespierre vo svojom prejave pred Konventom jemne naznačil, že by mu jeho činy mohli byť odpustené. Z toho vyplýva, že nie však radikálni jakobíni, ale liberálni girondisti si žiadali jeho popravu. V úmysle mali upokojenie ľudu.
Konvent odhlasoval odsúdenie Ľudovíta XVI. na sťatie gilotínou pomerom hlasov 361:360. Nakoniec potom, čo bol kráľ odsúdený sa už aj Robespierre zasadil za jeho smrť, lebo bolo múdrejšie, aby zomrel niekto, kto bol kráľom, ako by malo zomrieť 100 000 dobrých občanov. Ľudovít musel zomrieť, aby vlasť mohla žiť. O štyri dni po odsúdení sa konala poprava. Bol popravený v Paríži. O jeho poprave sa však diskutovalo už aj skôr. Celý proces s kráľom sa začal 11. decembra 1792. Bol obvinený z toho, že bránil tretiemu stavu v zasadaní, že zanedbával armádu, námorníctvo, kolónie a že pri svojom zatýkaní 10. augusta kládol odpor. Kráľa priviedli na Námestie Revolúcie 21. januára 1793 o desiatej hodine. „Ľudovít Kapet, predtým Ľudovít XVI., vinný zo sprisahania proti slobode národa a z činov namierených proti všeobecnej bezpečnosti štátu“ „Som nevinný!“ vykríkne. Bubny prehlušujú jeho hlas a gilotína padá. Popravou kráľa začala vláda teroru, na ktorú doplatili nakoniec tí, ktorí ju presadzovali.

Nikto však nemohol ešte veľmi tušiť, že sa cisárom stane úspešný generál.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Francúzska revolúcia za života Ľudovíta XVI.